Spiritualita Arnolda Janssena: EKUMENIZMUS

Podcast:

„Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21).

Ešte predtým, než P. Arnold začal rozmýšľať o misiách „ad gentes“, venoval svoje sily zjednoteniu kresťanov v Nemecku, ktoré bolo konfesionálne rozdelené na protestantov a katolíkov. Ekumenizmus prirodzene nemal v tej dobe taký význam ani dôležitosť, akú má dnes. Arnold sa však snažil využiť každú príležitosť na tento cieľ, a to aj vo funkcii riaditeľa Apoštolátu modlitby. Nadšenie, s akým povzbudzoval iných modliť sa na úmysly Božského Srdca, pomohlo mu uvedomiť si duchovné potreby ľudí aj mimo svojej diecézy. To v ňom vyvolalo záujem pracovať a modliť sa za to, aby sa zjednotenie kresťanov v Nemecku stalo realitou. Preto zhromaždil nevyhnutné finančné prostriedky a vo Fulde na hrobe sv. Bonifáca (apoštola Nemcov) dal sláviť každý deň jednu sv. omšu na tento úmysel.

P. Arnold bol už v tom čase presvedčený, že v centre ekumenizmu je činnosť Ducha Svätého, ako to vyjadril II. vatikánsky koncil: „Keďže dnes sa pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých častiach sveta modlitbou, slovom i skutkom vyvíjajú mnohé úsilia o dosiahnutie plnosti jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia čias a horlivo sa podieľali na diele ekumenizmu“ (UR 4).

Roku 1968 metropolita Ignatios z Latakie povedal: „Bez Ducha Svätého Boh je vzdialený, Kristus je postavou z minulosti, evanjelium je mŕtvou literou, Cirkev je obyčajnou organizáciou, autorita je vecou nadvlády, misie sú vecou propagandy, liturgia je iba spomienkou, kresťanský život otrockou morálkou. Ale v Duchu Svätom vesmír je vzkriesený a vzdychá v pôrodných bolestiach v očakávaní Kráľovstva; je tam zmŕtvychvstalý Kristus a evanjelium je silou života, Cirkev je obrazom života Trojice, autorita je oslobodzujúcou službou, misia sú Turíce, liturgia je pamiatkou vecí minulých aj predchuťou vecí budúcich a ľudský čin sa stáva Božím.“

Oddelenie

Kresťania sa v priebehu storočí od seba oddelili a vzdialili. A to nielen pre nezhody ohľadom liturgie, pastoračnej praxe či medzi konkrétnymi osobami, lež aj z dôvodov rozdielnej interpretácie Svätého písma, rozdielneho chápania Cirkvi a sviatostí, pápežského primátu, postavenia Panny Márie a svätých. Napriek úsiliu vynaloženému na dosiahnutie dialógu a objasnenie postojov sa nepodarilo vyhnúť chybám, ktoré ešte stále zatemňujú obraz Krista a oslabujú vierohodnosť kresťanského svedectva pred svetom. Kresťania sa dokonca aj navzájom prenasledovali a viedli medzi sebou vojny. Bol to veľký hriech Kristových učeníkov, ktorých poslaním bolo ohlasovanie evanjelia lásky a zachovanie a budovanie jednoty Kristovej Cirkvi. Origenes, jeden z raných cirkevných spisovateľov, hovorí: „Kde sú hriechy, tam je mnohorakosť, tam sú schizmy, herézy a rozpory. Kde je však čnosť, tam je jednota, tam je súlad, na základe ktorého všetci veriaci majú jedno srdce a jednu dušu.“

V Ekumenickej charte z r. 2001, obsahujúcej Smernice pre rozvoj spolupráce medzi cirkvami Európy, sa píše: „Vedomí si svojej viny a pripravení obrátiť sa, musíme prekonávať rozdelenia, ktoré ešte existujú medzi nami, aby sme tak spoločne mohli presvedčivo hlásať evanjeliové posolstvo medzi národmi.“

Jednou z aktivít Katolíckej cirkvi v úsilí o jednotu kresťanov je aj zavedenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa koná od 18. do 25. januára, čiže v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo tomuto týždňu dodáva symbolický význam. Aj takto sa Cirkev snaží o naplnenie Kristovej modlitby: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21).

Rozprávka o kačiciach

Jedného dňa medzi kačicami na farme došlo k vážnemu sporu; skončil tým, že každá z nich sa rozhodla usadiť sa vo svojej malej kaluži vody. Keďže už neboli spolu, ale sa rozdelili, stali sa smutnými. Žiadna z nich však nechcela ani len počuť o tom, aby vyšla zo svojej kaluže a išla k druhým. Až jedného dňa prišiel dážď – pršalo a pršalo. Voda v kalužiach stúpala stále viac a viac, až sa vytvorilo jedno veľké jazierko a kačky boli opäť spolu. Všetky sa z toho tešili, a smútok bol odrazu preč.

V deň, keď každé kresťanské spoločenstvo dostatočne využije milosť Ducha Svätého, ktorý ako dážď prichádza zhora, v každom spoločenstve „stúpne voda“ a vytvorí sa len jedno veľké spoločenstvo. Tak vznikne jednota medzi kresťanmi.

Vízia istého evanjelického pastora

Modlitba za jednotu

Bože, prapôvod a sila každej jednoty,

voláme k tebe a prosíme ťa,

aby si od seba odlúčeným kresťanským cirkvám

daroval tú jednotu, ktorá zodpovedá

vôli nášho Pána Ježiša Krista.

Vieme síce, že my sami musíme urobiť všetko možné,

aby sa táto jednota stala skutočnosťou,

lebo od nás, a nie od teba,

pochádza rozkol medzi kresťanmi.

Ale práve táto naša úloha je darom tvojej milosti,

ktorá jedine môže darovať chcenie

a uskutočnenie tejto jednoty.

Ak všetky kresťanské cirkvi vyznávajú Najsvätejšiu Trojicu,

Boha, jediného Pána a vykupiteľa Ježiša Krista,

ak sme všetci pokrstení v trojjedinom Bohu

a pre večný život znovuzrodení

v sile tvojho Božského Ducha,

vtedy je už medzi nami kresťanmi

tá Božská jednota, ktorou si ty.

Daj nám, svätý a milosrdný Bože, plnú vôľu k jednote,

ktorú od nás požaduješ, aj keď nás srdce obžalúva,

že vlastníme príliš málo z mocného ducha jednoty.

Pane náš, sme si vedomí, že zjednotenie kresťanov okrem modlitby predpokladá aj naše osobné úsilie

vytvárať jednotu s tými, s ktorými bezprostredne žijeme.

To vyžaduje ale otvorenosť k pravde, počúvanie druhých, trpezlivosť a jednoduchosť, lásku a citlivosť.

Ak si osvojíme umenie prijímať sa navzájom, budeme sa väčšmi podobať tebe, Pane, lebo tvoje srdce je samá blahosklonnosť a myslí len na iných. Amen.