„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,16).
Podcast:
„Fu šen Fu“ – takto v Číne nazývali P. Jozefa Freinademetza. V preklade to znamená: „šťastný kňaz“. Svoju misijnú činnosť vykonával v provincii Južný Šantung. Keď tam prišiel, bolo tam len 158 kresťanov uprostred populácie 12 milióna obyvateľov. Prvýkrát začal kázať po čínsky až na piate výročie svojej kňazskej vysviacky 25. júla 1880. Dôraz kládol na formovanie kresťanských spoločenstiev, čo si vyžadovalo veľa tvrdej práce ako aj podnikanie dlhých a nebezpečných ciest. Početné ťažkosti a útoky ho nezastrašili. Bol presvedčený o dôležitosti laikov pri evanjelizácii, preto sa veľmi zaujímal o formáciu katechétov, pre ktorých pripravil aj príručku. Zvykol ich povzbudzovať: „Mysli na to, že spomedzi mnohých iných Boh vybral práve teba.“ A zvykol dodať: „Keď ste poslaní ohlasovať vieru, či nie ste ozajstní apoštoli Ježiša Krista?… Svojím ohlasovaním napĺňate nádeje mnohých ľudí!“
Spolu s biskupom Anzerom venoval veľa úsilia aj získavaniu nových duchovných a misijných povolaní spomedzi čínskeho ľudu. Dbal aj o ich duchovnú formáciu. Bol tiež rektorom seminára, provinciálom a niekoľkokrát aj správcom diecézy. Svoju autoritu vždy vykonával s jednoduchosťou a obetavosťou ako starší brat medzi bratmi. Nikdy neopustil svojich kresťanov, a to aj napriek nebezpečenstvám a hrozbám, pričom mu najviac záležalo na tých najohrozenejších. Medzi nich patrili aj siroty.
P. Jozef miloval modlitbu. Jeho študent Thomas Tien, ktorý sa neskôr stal prvým čínskym biskupom a kardinálom, vydal o ňom toto svedectvo: „Všetci kresťania považovali P. Jozefa za živého svätca. Bol vždy srdečný a jednoduchý. Všetci, ktorí ho poznali, v jeho prítomnosti sa cítili potešení a posilnení… Bolo pre nás vždy mimoriadnou udalosťou vidieť ho modliť sa. Obraz tohto kľačiaceho kňaza nič nevymaže z mojej pamäti. Mali sme dojem, že ho pri modlitbe nič nemôže vyrušiť. Bol to veľký muž modlitby… Bol vždy ochotný pomôcť iným, pričom sa obetoval zabúdajúc na seba samého.“
Celý jeho život by sa dal výstižne vyjadriť jeho vlastnými slovami: „Láska je jediná reč, ktorej každý rozumie.“
Život ako povolanie
V našej súčasnej materialistickej spoločnosti sa pojem „mať“ stal najdôležitejším cieľom mnohých ľudí. A kvôli tomu, aby mohli „mať“, obetovali aj „byť“, čo je najvyššou hodnotou osoby. Pápež Benedikt XVI. varoval: „V kultúre, kde ´mať´ je dôležitejšie než ´byť´, hrozí riziko, že ľudský život stratí svoju hodnotu.“ Naše bohatstvo nie je totiž v tom, čo máme, lež v tom, kto sme.
Ak chceme niečo mať, musíme pre to aj niečo vykonať, či „urobiť“. Takto sa začala považovať hodnota „konania“ za dôležitejšiu ako hodnota ľudského bytia. V spoločnosti, v ktorej hrajú prím nové technológie a konkurencieschopnosť, hodnotí sa výkon a efektívnosť. A tak „konať“ postúpilo na tú istú rovinu ako „mať“. Pravdou však nesporne zostáva, že to, čo dáva zmysel a plnosť životu, nespočíva v tom, čo mám, lež v tom, kým som.
Tento zmätok hodnôt má dopad na mladých ľudí, na ich životnú orientáciu (žiaľ, aj dezorientáciu), a tak aj na ich prípadné duchovné povolanie. Mnohí sa preto tomuto povolaniu vyhýbajú. Podobne si ani poriadne neuvedomujú svoj misijný záväzok prijatý v krste. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že je potrebné angažovať sa aj pre chudobných, pre „tretí svet“, pre „misie“. Niektorí venujú aj istý čas charitatívnej, sociálnej či misijnej činnosti. To je v poriadku. Avšak v rámci spoločného misijného povolania možno si pre každého kresťana predstaviť aj radikálnejšie a efektívnejšie riešenie: Stať sa misionárom na celý život, t. j. všetko, čím človek je, a všetko, čo robí, dať do služby Bohu a jeho kráľovstvu. Táto možnosť univerzálneho misijného povolania by mala byť prítomná pri každom skúmaní povolania. Evanjeliá hovoria o „misijnom príkaze“ rôznymi výrazmi, ale vo všetkých verziách sa zdôrazňujú dve veci: na jednej strane Ježišova pomoc a sila Ducha a na druhej strane univerzálny rozmer zverenej úlohy: „Učte všetky národy“ (Mt 28,19); „Choďte do celého sveta… (Mk 16, 15); „Budete mi svedkami… až po samý kraj zeme.“ (Sk 1,8).
Traja kamenári
Pri jednej príležitosti cestovateľ pozoroval skupinu kamenárov trpezlivo štiepajúcich a otesávajúcich kameň, ktorý sa mal použiť na stavbu katedrály. Priblížil sa k jednému z nich a spýtal sa:
„Čo to robíš?“
„Veď vidíš, čo robím,“ odvetil, utrel si rukou pot z čela a čakal, kým od neho okoloidúci odíde.
Cestovateľ prišiel k ďalšiemu a spýtal sa ho to isté.
„Zarábam si na chlieb pre manželku a deti,“ dostal odpoveď.
„A ty,“ spýtal sa tretieho: „Čo ty robíš?“
Ten mu hrdo a sebaisto odpovedal: „Staviam katedrálu.“
Všetci traja konali tú istú prácu. Mali rovnaké povolanie, ktorým sa živili. Ale každý z nich to robil s iným vnútorným postojom. Pre prvého bola práca iba námahou a potom. Pre druhého to bol chlieb pre rodinu. A tretí konal túto prácu ako povolanie, ako službu s víziou večnosti.
Pán zastavil sa na brehu
Pán zastavil sa na brehu, hľadal ľudí, ochotných ísť za ním a loviť srdcia slov Božích pravdou.
R: Ó, Pane, aj na mňa si sa pozrel,
tvoje ústa vyriekli moje meno.
Svoju loďku zanechal som na brehu,
spolu s tebou nový chcem začať lov.
2. Pane, úbohým som človekom, mojím venom sú ruky ochotné pracovať s tebou i čisté srdce. R:
3. Pane, chceš mať i moje dlane,môjho srdca mladistvý zápal, samotu duše i kvapky potu. R:
4. Pane, ideme spolu s tebou loviť srdcia na moriach ľudských do siete pravdy, života, lásky. R:
C. Gabarain
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
