„Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3,28).
Podcast:
„Som presvedčený, že môžeme hovoriť o interkulturalite ako o dedičstve zdedenom od nášho zakladateľa. Interkulturálna vízia bola súčasťou jeho pôvodného zámeru pri založení našej Spoločnosti,“ píše o interkulturalite v živote sv. Arnolda P. Antonio Pernia, bývalý generálny predstavený SVD. Dodáva, že internacionalita a interkulturalita sú podstatné prvky našej misijnej charizmy; sú súčasťou našej DNA. Pod pojmom interkulturalita sa chápe také spolunažívanie členov rozličných krajín, národností či etnických skupín, v ktorom dochádza k vzájomnej interakcii, výmene a obohacovaniu sa. Nestačí pritom iba žiť v jednom meste či dokonca pod jednou strechou; podstatný je záujem jeden o druhého, vzájomný rešpekt, stretávanie sa a spolupráca.
P. Arnold predvídal, že komunity jeho troch rehoľno-misijných spoločností budú tvoriť členovia patriaci do rôznych národov, jazykov, kultúr či farieb pleti. Preto jedným z pravidiel pre pokojné spolunažívanie v takýchto komunitách bol aj zákaz rozprávania vtipov o národnostiach či etnických skupinách. A to nielen z toho dôvodu, aby sa člen komunity z danej národnosti necítil dotknutý, lež aj preto, lebo vtipy tohto druhu sú skrytou formou povyšovania sa jednej národnosti nad druhú. (Na Slovensku by sa v našich komunitách obdobne zakázalo rozprávať vtipy o Záhorákoch…) O tejto tematike písal v liste aj do USA: „V zásade som proti prehnanému nacionalizmu, a mali by sme si zvoliť takú formu apoštolátu, aby sa iné národnosti necítili odmietnuté.“
Vízia zakladateľa je zahrnutá aj v našich Konštitúciách. Asi 15 konštitúcií sa týka priamo či nepriamo „medzinárodného charakteru našej Spoločnosti“ (porov. konšt. 104, 113,1, 503).
Misionári Spoločnosti Božieho Slova ponúkajú nielen svoju službu všetkým ľuďom, ale budujú aj medzinárodné komunity, aby boli „živým znakom jednoty a rozmanitosti Cirkvi“.
Schopnosť žiť v medzinárodnom spoločenstve ako veľká rodina poukazuje na prvé ovocie Božieho kráľovstva. V ňom nikto nie je cudzím alebo cudzincom, ale každý je bratom či sestrou, žijúcimi pod láskavým pohľadom jediného Otca.
Vzťahy s inými
Vtelením Božieho Syna začal Boh nový dialóg s ľudstvom. Slovo sa stáva telom, čiže človekom, čo umožňuje, aby tento dialóg nadobudol formu osobného vzťahu. Ľudská bytosť, osoba, na základe definície filozofa Boethia sa dlho chápala ako „individuálna substancia rozumovej prirodzenosti“. V dnešnej dobe sa však osoba definuje predovšetkým ako „bytosť vo vzťahu“. Pri definovaní človeka len ako racionálnej bytosti (homo sapiens) sa jeho vzťah k druhej osobe stáva iba druhoradým, lebo človek môže akoby existovať aj bez tohto vzťahu, aj bez druhej osoby. Ak však ľudskú bytosť chápeme tak, že jej podstatou je „byť vo vzťahu s niekým iným“, tak to mení aj pohľad na život. Nik sa nemôže realizovať, žiť a naplniť svoj život bez toho druhého. Stará africká múdrosť: „Som, pretože ty si,“ vyjadruje, že človek závisí od druhého človeka, resp. od druhých ľudí.
Vzťah s druhým je teda existenciálny – prameniaci v samotnej osobe. Každým prerušením vzťahu sa niečo zo života stráca. Potom je aj komunikácia s inými, či dialóg nevyhnutný k naplneniu života.
Môžeme povedať, že aj Sväté písmo chápe osobu ako bytie vo vzťahu s Bohom, svojím Stvoriteľom, a s blížnym. Evanjelium ukazuje spôsob, ako budovať vzťah s Ježišom, vteleným Božím Slovom. Ako Ježiš je bytosťou „vo vzťahu“ a neprišiel „dať sa obsluhovať, ale slúžiť“, tak náš vzťah s ním znamená zároveň aj budovanie vzťahov s inými. Keď pri našej službe blížnym trávime čas pri chorom, trávime čas s Kristom; keď niekomu pomáhame, Kristovi pomáhame. Výstižne to vyjadrujú slová Písma: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť… Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 35-40).
Solidarita
Mudrc navštívil jedného dňa peklo. Videl tam veľa ľudí sedieť okolo bohato prestretého stola, ktorý sa priam prehýbal pod množstvom dobrých a chutných jedál. No všimol si, že všetci sediaci okolo stola vyzerali veľmi vyhladovaní. Ako je to možné? – pýtal sa. Keď sa lepšie prizrel, všimol si, že každý z nich mal v rukách veľmi dlhé paličky. Keď aj nimi nabral jedlo, nemohol si ho dať do úst, pretože boli veľmi dlhé. A tak všetci zostávali hladní, lebo sa im nedarilo nič vložiť do úst.
Potom opustil peklo a prišiel do neba. K svojmu úžasu zbadal, že aj tu je stôl plný dobrôt s rovnakými pochúťkami a rovnako dlhými paličkami. V tomto prípade však nikto nemal smutnú tvár a všetci boli radostní, nasýtení a plní spokojnosti. Prečo takýto rozdiel? – pýtal sa. Tajomstvo bolo jednoduché: V nebi každý kŕmil paličkami toho druhého, ktorý bol pred ním.
Čínska legenda
Boh života
Boh sa skrýva.
Existujú však jasné náznaky, kde ho možno nájsť.
Stal sa človekom v Ježišovi; je v človeku.
Keďže bol odmietnutý, znenávidený, ukrižovaný,
je v chudobných, jednoduchých, slabých a utláčaných.
Boh nie je tam, kde sa spôsobuje utrpenie,
kde panuje nespravodlivosť a nadradenosť,
kde sa šíri nenávisť a útlak.
Boh je tam, kde niekto trpí,
kde sa bojuje za spravodlivosť,
kde sa hľadá dobro pre všetkých.
Boh je prítomný
v sile slabých,
v slove povzbudenia,
v kúsku zdieľaného chleba,
v nádeji, v radosti
a v láske každého dňa.
Boh je Boh života.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
