„…hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7,9).
Podcast:
P. Arnold bol „odborníkom“ na internacionalitu. Vo svojom časopise Malý posol Božského Srdca napísal: „Belgicko, Anglicko, Írsko, Taliansko a Francúzsko majú už dávno svoje misijné semináre. Na druhej strane Nemecko je veľký štát s mnohými dobrými kresťanskými rodinami a dosiaľ nemá žiadny misijný seminár.“ Táto „medzera“ sa však onedlho zaplnila založením Spoločnosti Božieho Slova.
Nová nemecká misijná Spoločnosť hneď od okamihu svojho založenia bola otvorená pre zvyšok Európy. P. Arnoldovi sa podarilo zriadiť aj veľký misijný seminár sv. Gabriela v blízkosti Viedne, hlavného mesta vtedajšej Rakúsko-uhorskej monarchie. Odtiaľ bolo ľahšie sa dostať aj do kontaktu s krajinami východnej Európy.
Spoločnosť Božieho Slova sa v nasledujúcich rokoch dostala aj do ďalších európskych krajín. Cieľ jej prítomnosti vo všetkých krajinách bol viac-menej rovnaký: Vytvoriť medzi katolíkmi misijné povedomie a zmysel pre misijnú zodpovednosť, získavať nové misijné povolania, formovať a vysielať ich do celého sveta v súlade s Ježišovým príkazom „choďte do celého sveta …“ a získavať aj finančnú a materiálnu pomoc pre výchovu a činnosť misionárov.
Podobne sa aj misia na Ďalekom východe rozšírila i do iných krajín. Dnes pôsobia misionári Spoločnosti Božieho Slova v takmer 80 krajinách sveta.
Arnoldovou víziou bolo, aby jeho misionári žili vždy v komunitách zložených z príslušníkov rôznych národností. V našich Konštitúciách čítame: „Medzinárodným charakterom Spoločnosti vydávame svedectvo o univerzálnosti Cirkvi a o vzájomnom bratstve medzi ľuďmi“ (konšt. 104). Migrácia spôsobuje, že vedľa seba žijú ľudia rôznych národností a kultúr, čo spôsobuje aj veľa konfliktov pochádzajúcich z nacionalizmu a prehnaného etnocentrizmu. V tejto situácii medzinárodné tímy misionárov, ktorí žijú a pracujú spolu, sú bez pochyby presvedčivým svedectvom o tom, že žiť v pokoji a budovať Božie kráľovstvo je možné aj bez ohľadu na národnostnú, kultúrnu či rasovú príslušnosť.
Komunita – spoločenstvo
Evanjelium nie je možné žiť osamote, bez spoločenstva. Nikto nemôže nasledovať Krista a slúžiť mu tak, že sa izoluje od ostatných. Tí, ktorí majú podiel na tej istej viere v ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša, zhromažďujú sa v jeho mene, slávia Eucharistiu a zakusujú jeho živú prítomnosť vo sviatostiach. Zdieľajú svoje obavy a nádeje, radosti a smútok a vzájomne si pomáhajú. Spoločne sa cítia zodpovední za ohlasovanie evanjelia. Vytvárajú spoločenstvá, ktorých centrom je Ježiš Kristus; od neho dostávajú svetlo a lásku.
Autentická komunita nielenže toleruje rozmanitosť, ale ju aj potrebuje, aby mohla rásť v slobode zodpovednosti. Komunita by mala byť priestorom, kde sa oceňujú dary a talenty jednotlivcov, kde sú vítané ich nápady a iniciatívy a kde sa ich rozdielnosti chápu ako vzájomné obohatenie.
Jednota nie je uniformita. Základom spolunažívania a pokoja je však jednota v rozmanitosti. Ak sa to komunite podarí, jej svedectvo o Kristovi a evanjeliovej láske medzi učeníkmi bude výrečnejšie.
Pri istej príležitosti jeden hinduista povedal Matke Tereze z Kalkaty: „Vy, sestry, robíte sociálnu prácu tak ako aj my, ale predsa je tu rozdiel: My to robíme pre niečo a vy to robíte pre Niekoho.“ Ten „Niekto“ je centrom a životom komunity, ktorej členovia nie sú spojení rodinným pokrvenstvom; to, čo ich spája, je „jeden Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 5, 4). Ich úlohou je vzájomne sa podporovať.
Šťastie
Istá legenda hovorí o strome, ktorý stál osamotený na brehu rieky a bol veľmi nešťastný. Pozeral sa na seba a plakal nad svojou smutnou, nezmyselnou existenciou. Trápilo ho, že len tak stojí pri rieke a nerobí vôbec nič. Jedného dňa priletel malý vtáčik, sadol si na konár stromu a začal spievať. To prebralo strom zo smutných myšlienok, do ktorých bol pohrúžený. Otvoril oči a všimol si, že medzi jeho konármi sa hrá a poskakuje viacero vtákov. Pozrel sa aj dolu pod seba. Videl, ako unavení chodci spočívajú v jeho tieni a ako niekoľko slabších rastlín sa opiera o jeho kmeň. To ho upokojilo. Zistil, že je niekomu užitočný a že vie aj iných urobiť šťastnými. Od tej chvíle sa nikdy netrápil a tešil sa zo života.
Ale aj tak…!
Ľudia sú nerozumní, neláskaví a sebeckí,
ale aj tak ich miluj!
Ak robíš dobre, ľudia ťa obvinia
zo sebeckých, postranných pohnútok,
ale aj tak rob dobre!
Ak si úspešný, získaš si falošných priateľov
a skutočných nepriateľov,
ale aj tak buď úspešný!Na dobro, ktoré konáš, sa zajtra zabudne,
ale aj tak rob dobro!Čestnosť a úprimnosť ťa urobia zraniteľným,
ale aj tak buď čestný a úprimný!Aj tí najväčší muži a najväčšie ženy s ich najlepšími myšlienkami môžu byť zrazení k zemi najmenšími mužmi a ženami so svojimi maličkými mysľami,
ale aj tak mysli na veľkosť!
Čo si celé roky budoval, môže sa za jednu noc zrútiť,
ale aj tak buduj!Ľudia naozaj potrebujú pomoc,
ale možno ťa napadnú, ak im pomôžeš,
ale aj tak pomáhaj ľuďom!Daj svetu to najlepšie, čo máš, a udrú ťa po tvári,
ale aj tak daj svetu to najlepšie, čo máš!
Text na stene domu Matky Terezy pre deti v Kalkate r. 1997
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
