„A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi…“ (2Kor 11,28).
Podcast:
„Dúfam, že moje listy budú užitočné aj po mojej smrti. Z tohto dôvodu nás nesmie odradiť námaha, ktorú si vyžaduje písanie listov,“ povedal raz P. Arnold svojmu sekretárovi. V skutočnosti napísal alebo nadiktoval okolo 8 000 listov s viacerými kópiami. Vo väčšine prípadov to boli úradné listy, v ktorých musel riešiť vzniknuté problémy, napomínať,ale i povzbudzovať. Z tohto dôvodu pri jednej príležitosti napísal, že formulovanie takýchto listov „vyžaduje si veľa námahy a premýšľania a nedá sa pritom používať veľmi priateľský štýl.“ Jeho listy jasne odzrkadľujú jeho úprimný záujem o misie, zodpovednosť za misionárov ako i snahu o zachovanie vnútornej jednoty diela, ktoré veľmi rýchlo rástlo. Listy však odkrývajú aj jeho vnútro. Môžeme v nich odhaliť nielen jeho múdrosť, prezieravosť, praktický zmysel, lež aj hlbokú vieru a oddanosť Bohu. Cítil sa „duchovným otcom“ všetkých a podľa toho aj konal. Ako zakladateľ však nepožíval vo svojich rehoľných spoločnostiach veľkú úctu. Možno to bolo z jeho povahy a možno aj z dôvodu, že sa vyhýbal chvále a uznaniu.
Listy boli jeho prostriedkom komunikácie a udržovania spoločenstva. Prosil nimi aj povzbudzoval, a to hlavne v čase mnohých ťažkostí, keď mu chýbali prostriedky na misijnú prácu. Neustále úsilie o spoznanie Božej vôle sa dá považovať za centrálny prvok, ktorý sa celou jeho korešpondenciou cez tri desaťročia tiahne ako Ariadnina niť.
Početná korešpondencia, ktorú P. Arnold udržiaval vo svojom živote ako zakladateľ, ukazuje, že bol mužom Božím a že slúžil ako nástroj Ducha Svätého, od ktorého dostával nové impulzy na obnovu misijného poslania Cirkvi. Sám na sebe aj na svojom diele zakúsil „Boží zásah“, podnecujúci ho k tomu, aby budoval dielo, ktoré prerástlo rámec svojej doby.
Mojžišovo povolanie
Mojžišovo povolanie je v istom zmysle paradigmatické, čiže je akýmsi modelom aj pre nás. V rabínskom komentári k správe o jeho smrti (Dt 34,7) kde sa píše, že Mojžiš mal 120 rokov, keď zomrel, čítame: „Mojžiš strávil štyridsať rokov v Egypte, štyridsať rokov v Madiáne a štyridsať rokov slúžil Izraelu.“ Existujú teda tri fázy, označujúce postupný vývoj Mojžišovho povolania. Sú opísané aj v Skutkoch apoštolov 7,20-40.
Prvá fáza zdôrazňuje jeho prvotriedne egyptské vzdelanie: Žije akoby v „bubline“, oddelený od reality svojho ľudu.
Druhá fáza popisuje jeho snahu o solidaritu, ako i sklamanie, keď sa chce dostať do kontaktu s realitou svojho národa. „Ale keď dovŕšil štyridsať rokov, zatúžil v srdci navštíviť svojich bratov, synov Izraela“ (Sk 7,23). Nevyšlo to však, ako očakával. To, čo sa naučil, jednoducho nefungovalo. Preto ušiel a býval ako cudzinec v Madiánskej krajine. Nebol ešte pripravený na svoje poslanie.
Tretia fáza predstavuje objav jeho povolania. Štyridsať rokov utiahnutého života na púšti ho očistilo. Už viac neverí svojim metódam a plánom. Uvedomuje si, že viesť iných je zložitá úloha a že sám nezmôže nič. A práve toto miesto jeho „sklamania“ a utiahnutia sa, stáva sa pre neho miestom obratu: „zemou svätou“ a miestom, kde zaznieva jeho meno a dostáva poslanie. „Preto poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!“ (Ex 3, 10). Mojžiš objaví niečo zásadné pre každé Božie povolanie: Volanie je vždy Božou iniciatívou. Nie je to Mojžiš, ale Boh, ktorý vyslobodil a vyviedol svoj ľud z Egypta. To, čo charakterizuje Mojžišovo povolanie, je – ako to uvádza sv. Gregor z Nyssy v jeho biografii – služba. V čom pozostáva táto služba Mojžiša? Pri čítaní knihy Exodus môžeme takto nájsť rôzne formy diakonie, čiže služby: služba „chleba a vody“, služba „zodpovednosti“, služba „útechy“, služba „modlitby a príhovoru“ a služba „Slova“. Sú to rôzne služby, ku ktorým sme aj my dnes povolaní.
Hlavné vlákno
Bol raz jeden hlúpy pavúk, ktorý sa rád hojdal vo svojej pavučine. Jedného dňa sa pustil do kontroly vlákien pavučiny sprava i zľava, aby zistil, či sú v poriadku. Keď zistil, že všetko je v poriadku, spokojne si ľahol a odpočíval ďalej. Ako tak ležal a pozeral do neba, všimol si, že zhora schádza nadol vlákno, ktoré sa mu zdalo byť zbytočným. Preto ho jedným razom prehryzol; predsa mu nebude kaziť estetiku celej pavučiny! Bolo to však vlákno, ktoré držalo všetky jemné vlákna celej pavučinovej siete. Rozopätá sieť sa preto zvinula, a to až tak, že omotala celého pavúka. Takto sa jeho sieť stala jeho vlastným väzením. Od tej doby zostal pavúk uväznený sám v sebe a vo svojich veciach. Už sa s nikým nestretol. Jeho väzenie sa stalo jeho celým svetom; vlákna, ktoré ho obaľovali, boli všetkým, čo mu zostalo.
Podobne je to aj v živote mnohých z nás. Aj my v živote posilňujeme vlákna, z ktorých pozostáva sieť nášho života. Práca, priateľstvá, oddych, zábava, cestovanie… Keď už máme všetko dobre nastavené a pozrieme sa hore, vidíme tam vlákno modlitby a spirituality, čiže nášho vzťahu s Bohom. A možno nám pritom napadne, že to vlastne ani nepotrebujeme, veď žije sa nám dobre aj bez neho. Preto ho odrezávame a zostávame uväznení do seba samých.
Uzavrieť zmluvu
„Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom“ (Jer 31,33).
Uzavrieť zmluvu znamená vydať sa na cestu,
vložiť do toho čas i srdce,
jednoducho – darovať sa.
Darovať nielen slová či prísľuby,
lež skutky každého dňa.
Uzavrieť zmluvu neznamená
očakávať všetko od iných,
akoby niekto musel len dávať
a druhý len prijímať.
V láske existuje dávanie i prijímanie,
a iba srdce rozumie tomuto tajomstvu.
Mnohokrát sa však nedáva, ale vyjednáva:
Pane, budem… dám ti…, urobím…, len ak ma uzdravíš,
len ak mi pomôžeš zložiť skúšku…
To nie je láska, to je obchod.
Uzavrieť zmluvu znamená otvoriť sa pre druhého.
Je to zdieľanie aj v dobých i zlých časoch.
Znamená to ísť s druhým tak ďaleko,
že spolu budeme schopní
vytvoriť novú zem a nové nebo.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
