Spiritualita Arnolda Janssena: KRÍŽOVÁ CESTA

„Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby; ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1Kor 1,18).

Podcast:

Jednou z obľúbených pobožností P. Arnolda bola aj modlitba krížovej cesty. Žiaci zo strednej školy v Bocholte, kde P. Arnold pôsobil ako mladý kňaz dvanásť rokov, si na neho takto spomínajú: „Dva razy denne, pred obedom a po obede, sme ho vídali na Kalvárii modliť sa krížovú cestu. Nepotre­boval na to mnoho času; pohyboval sa hybko, ale veľmi sústredene.” Okrem toho im aj rád rozprával o Kristovom utrpení a každý piatok viedol žiačky na krížovú cestu, ktorú sa veľmi zbožne predmodlieval.

V Kempene, kde bol len dva roky (1873 – 75), ho ľudia vídavali modlievať sa krížovú cestu s klobúkom v ruke a tak sa pohybovať od jedného zastavenia k ďalšiemu.

Pobožnosť krížovej cesty bola pre neho posilou aj v Steyli.  „Vstával o štvrtej alebo o pol piatej ráno a bol medzi prvými v kostole, kde sa pomodlil krížovú cestu najčastejšie ešte pred rannými modlitbami.“ Stávalo sa aj to, že sa ju pomodlil niekedy aj dvakrát denne. V Steyli dostala táto pobožnosť aj hlbšiu spojitosť s jeho životom. Keď vysielal misionárov do misií, odovzdával im aj misijné kríže. On sám ich odovzdal asi 750 misionárom. Pritom si uvedomoval, že „krížová cesta“ nie je len pobožnosť, lež aj cesta života nových misionárov: sú posielaní nielen ohlasovať ukrižovaného Krista, ale sa mu aj pripodobniť a tak zjavovať zázračnú moc lásky a vykúpenia, prúdiacu z kríža. 

P. Arnold zaviedol túto pobožnosť aj do všetkých troch svojich spoločností, takže sa stala akoby charakteristickým znakom spirituality jeho nasledovníkov. Ani dnes nebýva prekvapením nájsť v kostole či kaplnke pred zastaveniami krížovej cesty misionára či misijnú sestru, ktorí sa aj takouto formou spájajú s Pánom a obetujú svoje utrpenia za požehnanie misijnej práce.

Via crucis

Pápež Benedikt XVI. napísal r. 2012 účastníkom krížovej cesty, ktorá sa plánovala vo väznici Casa Circondariale v rímskej štvrti Rebibbia, okrem iného aj nasledovné slová: „Viem, že táto krížová cesta chce byť aj znakom zmierenia. Tak, ako to povedal jeden z väzňov, že väzenie slúži na povstanie po tom, ako sme padli, na zmierenie sa so sebou samými, s inými a s Bohom, a aby sme sa mohli znova vrátiť do spoločnosti. Keď počas krížovej cesty vidíme Ježiša padnúť – raz, dvakrát, ale aj tretíkrát –, pochopíme, že on zdieľa náš ľudský stav a k pádu ho priviedla ťažoba našich hriechov. Avšak trikrát Ježiš aj vstal a pokračoval vo svojej ceste na Kalváriu. Preto s jeho pomocou aj my môžeme po našich pádoch znova vstať a možno aj pomôcť zdvihnúť sa i druhému – bratovi.

Čo však dalo Ježišovi silu pokračovať ďalej? Bola to istota, že Otec je s ním. Aj napriek tomu, že v jeho srdci bola horkosť opustenosti, Ježiš vedel, že ho Otec miluje. A práve pre túto nesmiernu lásku ho toto nekonečné milosrdenstvo Nebeského Otca povzbudzovalo a bolo väčšie než všetko násilie a nástrahy, ktoré ho obklopovali. Aj keď ho všetci zatracovali a správali sa k nemu akoby už nebol ani človekom, Ježiš bol vo svojom srdci pevne presvedčený, že je Synom, milovaným Synom Boha Otca.

Toto je, drahí priatelia, veľký dar, ktorý nám Ježiš daroval svojou krížovou cestou: Zjavil nám, že Boh je nekonečná láska; je milosrdenstvo a nesie celú ťažobu našich hriechov, aby sme my mohli vstať, zmieriť sa a nájsť pokoj. Preto ani my sa nebojme prejsť našou vlastnou ‚via crucis’ a niesť náš kríž spolu s Ježišom. On je s nami. Ale aj Mária, jeho a naša matka, je s nami. Ona ostáva vernou aj pod naším krížom a modlí sa za naše zmŕtvychvstanie, aby sme boli pevne presvedčení o tom, že aj počas najtmavšej noci posledné slovo bude mať svetlo Božej lásky“ (Benedikt XVI.)

Aj trpiaci tu majú miesto 

Normálne sme zvyknutí nájsť zastavenia krížovej cesty či už v kostole, kaplnke alebo vonku v  prírode. V niektorých kláštoroch však tieto zastavenia možno nájsť na chodbách, čiže mimo sakrálnych priestorov. Tak je to aj v misijnom dome sv. Michala archanjela v Steyli, kde bola r. 2018 inštalovaná krížová cesta na chodbu, vedúcu ku kostolu. Vzhľadom k tomu, že v mnohých krajinách západnej Európy v súčasnosti prebiehala diskusia o odstraňovaní krížov z verejných priestorov, a že v kostole uvedeného misijného domu je už osadená krížová cesta, možno považovať tento čin za pozoruhodný. Čo vlastne viedlo rektora domu k tomu, aby nainštaloval aj túto „tretiu krížovú“ cestu v dome?

Na túto otázku odpovedal rektor domu takto: „Raz mi zatelefonovala istá pani a hovorí, že im ostali v dome po ich zosnulej matke zastavenia krížovej cesty. Pýtala sa, či by som nevedel nájsť pre ne nejaké vhodné miesto. Súhlasil som, že ich vezmem a umiestnim tak, aby ich videl čo najväčší počet ľudí. Do misijného domu prichádza totižto veľa ľudí. Veriaci prichádzajú na púť k hrobu sv. Arnolda Janssena a návštevníci zas na prehliadku domu. Takto budú môcť prísť do kontaktu s krížom a utrpením. V našich rodinách, v spoločnosti, ba na celom svete je veľa utrpenia. Niektorí by si radi pred ním zatvorili oči a tvárili sa, že ho tu niet. A predsa je tu, a tak blízko nás. Krížová cesta preto môže byť jednak upozornením na túto skutočnosť a jednak znakom, že aj trpiaci sú tu medzi nami a majú tu – medzi nami – svoje miesto. Ďalej môže byť aj posilou pre všetkých, ktorí trpia. Dáva im na vedomie, že vo svojom utrpení nie sú sami, že je niekto, kto vstúpil do ľudských krížov, trápení a bolestí a kto tieto kríže pomáha niesť.“ 

K tebe, Pane, volám

K tebe, Pane, volám,

dnes kľačím pred tebou,

ďaleko som zašiel, na teba zabudol,

a pyšne chodil svetom,

až prišlo sklamanie,

spolieham sa preto na tvoje čakanie.

Nech ma bolí, keď ťa strácam,

keď blúdim svetom sám,

a nech ma bolí, keď ťa zrádzam,

pravdu zanechám.

Nech sa bojím teba strácať

a túžim hneď ťa nájsť,

a nech sa zračí z mojej tváre tvoja tvár.

Ty si, Pane, za mňa na kríži zomieral,

tým si svoju veľkú lásku mi ukázal.

Ja sa kríža bojím, vždy pred ním utekám,

bez neho však, Pane, ťa nikde nestretám.