Spiritualita Arnolda Janssena: LÁSKAVÝ

„Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho“ (Oz 11,4).

Podcast:

V roku 1888 prišiel do misijného domu v Steyli Arnoldov priateľ lazarista páter Medits, aby začal viesť noviciát. Potom, ako sa oboznámil s atmosférou v komunite, povedal P. Arnoldovi: „Musím sa vám otvorene priznať, čo teraz i ja sám vidím: Vaše srdce ešte stále nie je srdcom matky voči svojim deťom.“  Arnold pokorne prijal túto poznámku a ďalej pokračoval v úsilí o osobnú zmenu. Meditsa zároveň poprosil, aby mu aj v modlitbe vyprosoval ako zvláštnu milosť dar Ducha Svätého.

P. Arnold slávil každý rok sväté omše na rozličné úmysly v kostole Ducha Svätého vo Sv. Gabrieli pri Viedni. Na jednu sv. omšu si dal takýto úmysel: „Za seba samého o dar múdrosti, lásky, miernosti a dobroty, aby som bol dobrým predstaveným a otcom svojim podriadeným.”

Modlil sa slovami: „Bože, daj mi milostivo spoznať, ako sa možno stať múdrym otcom voči svojim podriadeným a ako možno mať voči nim materinské srdce.“

P. Arnold chcel mať dobré, „materinské” srdce. Nebolo to však pre neho vôbec ľahké. Vidieť to aj z jeho slov adresovaných študentom, ktorí v roku 1901 blahoželali k jeho meninám: „To, čo ste mi priali svojimi želaniami, ma upozorňuje na povinnosť, ktorú mám: zo srdca milovať svojich podriadených. Prosím Najsvätejšie Srdce Ježišovo, prosím večnú lásku Ducha Svätého, aby ma čoraz viac naplnili touto láskou. A keď mi chcete preukázať nejakú mimoriadnu službu, tak mi pomáhajte tým, že budete vyprosovať plnosť Božej lásky pre moje chladné srdce. Na prvom mieste tu nemyslím ani natoľko na Božiu lásku, ale lásku ku vám všetkým. Aký vďačný by som bol Bohu i vám, keby ste mi vyprosili túto lásku.”

 Božia nežná láska

Proroci včerajška i dneška sa snažia odhaľovať a poukazovať na jednotlivé črty Božej tváre. Svojimi slovami a činmi vystupujú proti všetkému, čo prekáža a bráni ľuďom, aby mohli naplno žiť ako takí, čo sú stvorení na Boží obraz a podobu. Proroci sa tak svojimi slovami stávajú „božími ústami” a ich činy sú akoby „božími činmi“, „božími zásahmi do sveta”. Prostredníctvom nich Boh pozýva ľudstvo, aby ostalo verné zmluve Božej lásky, ktorá je ako láska otca a matky voči svojim deťom.   

Proroci nám hovoria aj o nežnosti Božej lásky. Ako sa rodičov – otca či matky –dotýka všetko, čo sa deje s ich deťmi, tak je to aj s Bohom. Jeho miesto je pri nás. Nie sme mu ľahostajní a jeho srdce je naladené na naše srdce. Zaujíma sa o nás a stojí pri nás aj vtedy, keď sa mu otočíme chrbtom. Aj keď sme slabí a hriešni, Boh sa od nás neodvracia. Ako malé deti môžu odpočívať na lone otca či matky, ktorí pritom nešetria ani pohladením či poláskaním, tak aj Boh je stále pripravený, aby sme si mohli odpočinúť na jeho „lone”. 

Kto je zamilovaný, nemyslí zvyčajne na nič iné, len na osobu, do ktorej sa zamiloval. Chce byť v jej prítomnosti, spojiť s ňou svoj život, urobiť ju šťastnou, prehliadnuť a zabudnúť na jej chyby, objať ju. To isté platí aj o našom Bohu, ktorý sa do nás zamiloval; do každého jedného z nás! Nikoho nevylučuje zo svojej lásky. Teší sa, keď nás vidí, že sme všetci pri ňom.

Keď si osvojíme tento pohľad na Boha, všetko sa môže zmeniť v našom živote. Tak sa to stalo aj istej staršej rehoľnej sestre, ktorá 40 rokov pôsobila ako zdravotná sestra medzi malomocnými. Raz si ktosi všimol, že ju vídava šťastnú a spokojnú, a tak sa jej spýtal na jej tajomstvo. „Pozri, bolo to asi po 25 rokoch môjho rehoľného života, keď mi odrazu ako lúč svetla prebleskla hlavou myšlienka, že Boh ma vo svojej nežnej láske bezpodmienečne miluje. To zmenilo celý môj život.“

Boh je nežná láska. Tak ho ohlasovali a ohlasujú proroci. Vieme to aj z toho, že Ježiš Kristus na kríži roztvoril doširoka svoje ruky, aby svojou láskou objal celý svet, a nechal si otvoriť srdce, aby doň mohli vstúpiť všetci. Sviatosťou krstu robí aj nás prorokmi, aby sme aj my svojím otvoreným srdcom a náručím všetkým ohlasovali nežnú Božiu lásku.

Sila lásky

Raúl Follerau, ktorý pracoval na jednom ostrove v Pacifiku v tábore malomocných, rozpráva nádherný príbeh. Na tomto ostrove, plnom beznádeje, smútku ba i zúrivosti, kde sa z ľudí stali už iba chodiace mŕtvoly, ho zaujal jeden muž. Tento chorý starec si zachoval prekvapivo žiarivé a usmievavé oči. Prežíval rovnaké telesné utrpenie ako všetci jeho spoločníci. Bolo však vidieť, že na rozdiel od ostatných si zachoval chuť do života. Nepodľahol beznádeji a veľmi láskavo zaobchádzal s druhými. Raúlovi tento starec nedal pokoj. Kládol si otázku: Kde len môže tento muž brať toľkú silu do života? Chcel preto o ňom vedieť niečo viac. Nenápadne ho začal sledovať a zistil, že každé ráno za svitania sa starček priplazil až k ohrade tábora a tam zostal vždy na rovnakom mieste. Sadol si tam a čakal. Nečakal však na východ slnka.

Čakal na chvíľu, kedy sa na druhej strane ohrady objaví žena, starenka ako on, s tvárou pokrytou množstvom vrások. Žena prišla ku miestu, kde bol muž, ale neprehovorila ani slovo. Predsa však mužovi odovzdala tiché a nenápadné posolstvo – úsmev. Muž sa pri jej úsmeve rozžiaril a odpovedal jej naň svojím úsmevom. Rozhovor „úsmevov” trval len zopár krátkych chvíľ. Potom sa starček znovu zdvihol a pomaly sa pobral späť do osady. Dialo sa to každé ráno.

Keď sa ho na to Follereau opýtal, kto je tá žena, malomocný odpovedal: „To je moja manželka!” A po chvíľke ticha dodal: „Predtým, než som prišiel sem, tajne sa o mňa starala, ako len najlepšie vedela. Od jednej zdravotnej sestry dostala masť. Každý deň mi natierala tvár, aby zachránila aspoň malú časť, na ktorú ma mohla pobozkať… Masť nepomohla a tak ma previezli sem. Ale moja manželka chodí za mnou. Keď ju vídavam každý deň, vidím, že je stále nažive. To aj mňa drží pri živote. A ja žijem pre ňu.”

Pritom sa tvár muža rozžiarila a nadobudol silu prežiť ďalší deň a čakať, kým ho „usmiata tvár“ príde nasledujúci deň opäť navštíviť.

 Strom

„Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie“ (Mt 7,17).

S roztiahnutými ramenami, otvorenými rukami a so srdcom plným láskavosti som ako strom!

Som dokonca viac ako strom zasadený pri vode.

Môžem totiž prinášať ovocie v každom ročnom období; dokonca aj v zime, keď sa príroda uložila na odpočinok.

Je to privilégium, byť stromom,

ktorý sa bez prestania dokáže prihovárať iným slovami:

Poďte a jedzte z ovocia môjho stromu!

Poďte si pre môj úsmev,

ak vás naplnil smútok.

Poďte ochutnať moje odpustenie,

ak vám ublížilo zlo.

Poďte sa oprieť o moje priateľstvo,

ak sa vás zmocnil strach.

Poďte načerpať moju radosť,

ak vás zranila bolesť.

Poďte si v páľave dňa

oddýchnuť do tieňa môjho stromu;

poďte si odpočinúť pod môj strom!