SPIRITUALITA ARNOLDA JANSSENA: MALÝ POSOL BOŽSKÉHO SRDCA
„Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie, hovorí Sionu: Tvoj Boh kraľuje.“ (Iz 52,7)
Podcast:
Prvý časopis, ktorý P. Arnold Janssen založil, bol Malý posol Božského srdca, ktorého prvé vydanie vyšlo v januári 1874. V ňom bol cieľ tejto publikácie predstavený takto: „Názov ´Malý Posol Božského Srdca´ naznačuje, že tento časopis chce byť poslom, teda tým, kto šíri priania a túžby Božského Srdca Ježišovho. Jeho hlavným poslaním je vzbudiť záujem o zahraničné misie Katolíckej cirkvi medzi pohanmi…“. P. Arnold chcel takýmto spôsobom ohlasovať a šíriť dobrú zvesť, a tak mať účasť na Ježišovom poslaní. „Máme v úmysle,“ pokračoval, „prebudiť spiace misijné povolania na všetkých miestach. Dúfame tiež, že všade nájdeme kresťanské matky, ktoré budú prosiť Boha, aby sa ich syn mohol stať misionárom. Nakoniec chceme, aby správy o hrdinských príkladoch misionárov poslúžili k obnove náboženského ducha našej generácie, ktorá je už celkovo unavená a ľahostajná“.
Úspech časopisu bol už hneď od začiatku pozoruhodný. Arnoldove novinárske skúsenosti a mnohé osobné kontakty, získané počas jeho práce v Apoštoláte modlitby, sa stali užitočnými pri šírení a distribúcii časopisu. V jednom z prvých čísel sa na titulnej strane objavila jedna z najznámejších viet P. Arnolda Janssena: „Nech žije srdce Ježišovo v našich srdciach!“
Poslovia dobrej zvesti
Poslaním kresťanov je prinášať dobrú zvesť. Boh chce šťastie všetkých, a všetci ľudia chcú byť šťastní. Šťastie by malo byť naším každodenným chlebom: Mať to nevyhnutné pre život; nájsť pomoc a radu, ak to potrebujeme; milovať a byť milovaným; mať priateľov; žiť v pokoji, slobode, spravodlivosti, vo viere …
Avšak na tejto zemi je ešte stále veľa chudobných, marginalizovaných, prenasledovaných. Koľko len sĺz, trápení a konfliktov spôsobuje chudoba! No i napriek tomu sú na svete krajiny i jednotlivci, ktorí sa nechcú podeliť s inými a všetko chcú mať iba pre seba; akoby chceli zabrániť druhým, aby sa mali lepšie a boli šťastnými.
Vo svete je však takisto veľa mužov a žien s otvoreným srdcom, ktorí nečakajú pasívne so skríženými rukami. Usilujú sa o mier, o spravodlivosť a solidaritu, rešpektujú dôstojnosť a práva iných, bojujú proti hladu a vytvárajú ľudskejší a priateľskejší svet; to sú nositelia a poslovia dobrej zvesti! Aj takýmto spôsobom robia viditeľnou a „hmatateľnou“ svoju lásku k Bohu a vieru v Ježiša Krista.
Oni svojimi skutkami uskutočňujú program blahoslavestiev, načrtnutý Ježišom.
Aristoteles to povedal už pred niekoľkými storočiami: „Najlepším spôsobom, ako človek nájde šťastie, je nehľadať ho, lež plniť si svoje povinnosti a záväzky. Pretože šťastie nájde iba ten, kto ho nehľadá.“
Svätý Ján z Kríža to vyjadruje podobne: „Ak chceš vlastniť všetko, nechci mať nič. Ak sa chceš stať všetkým, nechci byť ničím. Ak chceš prísť od všetkého k Všetkému (k Bohu), musíš zanechať všetko. A keď prídeš ku Všetkému, musíš ho chcieť a nič iné!“
Darček k narodeninám
Obaja boli chudobní. Manželka sa starala o ich jednoduchý domček a často myslievala na svojho manžela. Mala krásne čierne vlasy. Každý, kto išiel okolo, bol uchvátený krásou jej dlhých čiernych vlasov. Jej muž chodieval každý deň na trh predávať ovocie. Čakanie na zákazníkov si krátil tým, že zvykol sedávať v tôni stromu s prázdnou fajkou v ústach. Nefajčil. Na kúpu tabaku neboli peniaze.
Blížil sa deň výročia ich svadby a manželka začala premýšľať nad tým, čo by mohla darovať svojmu manželovi. Najviac ju však trápilo, že nemali peniaze na darčeky. Vtom ju napadla myšlienka, pri ktorej sa najskôr zhrozila a mráz jej prebehol po chrbte. Čím dlhšie však nad ňou premýšľala, postupne sa uspokojila a dokonca sa potešila zo svojho nápadu: Predá svoje vlasy, aby mohla manželovi kúpiť tabak. Už si aj predstavovala svojho muža ako sedí pri stánku s ovocím na námestí a s pôžitkom si poťahuje zo svojej fajky: Vôňa jazmínu a tabakový dym budú dodávať majiteľovi ovocného stánku istú noblesu a urobia z neho prestížneho obchodníka.
Za vlasy dostala len pár mincí, ale predsa to stačilo na to, aby mohla kúpiť balíček najlepšieho a najvoňavejšieho tabaku. Vôňa tabakových listov do značnej miery kompenzovala obetu jej vlasov. Keď prišiel večer, manžel sa vrátil z trhu. Cestou si pospevoval a v ruke mal malý balíček. Boli v ňom hrebene pre manželku, ktoré kúpil za predaj svojej fajky.
Modlitba za dieťa na ulici – bez domova
Práve v túto chvíľu je dieťa na ulici.
Je cťou ľudí chrániť to, čo rastie,
dávať pozor, aby jeho detstvo nebolo
rozptýlené po uliciach;
zabrániť tomu, aby nestroskotalo srdce jeho lode,
a ponúknuť mu hviezdu namiesto hladu.
Inak je to zbytočné;
inak je absurdné
pokúšať sa na zemi o radosť a pieseň,
pretože to nemá žiadnu cenu,
ak je dieťa na ulici.
Práve v túto hodinu je dieťa na ulici…
Chudák ten, čo zabudol, že na ulici je dieťa.
Mercedes Sosa
Tweet
