Spiritualita Arnolda Janssena: MISIJNÝ DOM

„Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil […] a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53,4-5).

Na sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra 1875 bol misijný dom v Steyli slávnostne otvorený. Bol to vlastne narýchlo obnovený malý starší hostinec, ku ktorému patril aj relatívne dosť veľký pozemok. V prípade, žeby sa misijnému semináru darilo, bol tu priestor na ďalšiu výstavbu. V dlhej homílii počas sv. omše P. Arnold v pokornej úprimnosti povedal tieto pamätné slová: „Čo bude z tohto domu, to ešte nevieme… Skromné začiatky by nás nemali znechutiť. Aj ten najmohutnejší strom bol na začiatku len semienkom… Vieme, že vlastnými silami to nezvládneme. Dôverujeme však, že Boh nám dá všetko potrebné… Ak z tohto domu niečo bude, budeme ďakovať Božej milosti, a keď z neho nebude nič, budeme sa pokorne biť v prsia a hovoriť: Neboli sme hodní tej milosti.“

Podcast:

Aké bolo poslanie misijného domu? V marci 1874 písal P. Arnold arcibiskupovi do Kolína nad Rýnom: „Cieľom domu bude vychovávať misionárov pre misijné krajiny, vyškoliť ich a vybaviť všetkým potrebným. Okrem toho nám ide aj o rozvinutie vhodných aktivít, aby sa v našej vlasti mohol vzmáhať apoštolský duch a rástol záujem o šírenie Božieho kráľovstva na zemi.“ O P. Arnoldovi platí nasledovné tvrdenie: Keď sa raz presvedčil, že ho Pán volá pustiť sa do tejto riskantnej iniciatívy, celý sa do toho vložil. Mnohí z jeho súčasníkov si však mysleli, že nie je na to vhodný čas a že P. Arnold nie je na to vhodným človekom. On však vložil celú svoju dôveru v Boha, ktorý ho povolal k tejto úlohe.

Veľkonočný prechod

Jedným zo spôsobov, ako dnes hovoriť o misiách, je ich porovnanie s veľkonočným exodom, čiže prechodom zo smrti do života. Ježiš Kristus – nový Mojžiš – „nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého“ (Flp 2,7), aby svojou smrťou a zmŕtvychvstaním dosiahol vrchol svojho darovania sa. Je to jeho veľkonočný exodus.

„V súčasnosti,“ hovorí jeden z dokumentov misionárov Spoločnosti Božieho Slova, „existujú tri oblasti, kde sme aj my vyzvaní mať účasť na Pánovom exode: Je to prechod od našej kultúry k inej kultúre; ďalej je to solidarita s chudobnými a napokon dialóg s ľuďmi iných náboženstiev.“ Toto je viac než len tri špecifické oblasti misijných aktivít; sú to tri momenty toho istého misijného poslania, tej istej misie, ktoré vo svojej hĺbke vyjadrujú misijnú spiritualitu. Poukazujú tiež na miesto, kde nachádzame Boha a kde sa s ním stretávame tým najhlbším spôsobom.

V každom z týchto troch „prechodov“ je vyjadrená istá špecifická stránka misionárskeho života s Bohom. Je to obrátenie sa k hodnotám, ktoré hlásal a žil aj sám Ježiš, vtelené Božie Slovo. Ďalej to zahŕňa proces, v ktorom nehľadím na všetko len z môjho pohľadu, lež snažím sa vžiť do situácie druhého človeka a do jeho vnímania reality.

Čo sa týka chudobných, ktorí sú akoby „sviatosťou“ Božej prítomnosti, treba prejsť od egoistického a ľahostajného postoja k solidarite a súcitu.

Dialóg nám pomáha prejsť od nedôvery, podozrievania a arogancie k vzájomnej dôvere, pohostinnosti, spolupráci a  porozumeniu. A prechod k iným kultúram nás pobáda prekonávať náš nacionalizmus, naše predsudky a namýšľanie si, že to naše je to najlepšie, a zároveň nás vedie k otvorenosti, tolerancii a inkulturácii.

Na kolená

Dánsky sochár Bertel Thorwaldsen bol poverený zhotovením Kristovej sochy. Najskôr si vytvoril zo sochárskej hliny model. Potom odišiel z ateliéru, aby model uschol a stvrdol. V noci však prišla od mora vlhká hmla, prenikla do ateliéru a vlhkosť sa dostala aj do ešte čerstvého modelu a zdeformovala ho. Keď sochár prišiel nasledujúci deň k soche, hneď pochopil, že jeho majstrovské dielo je zničené: Kristove ruky, vyformované ako žehnajúce ruky, klesli a roztvorili sa. Hlava, ktorá hľadela do neba, sa sklonila tak hlboko, že Kristov pohľad teraz pozeral do zeme.

Sochár dlho stál a premýšľal, čo robiť. Potom ho však napadlo, že práve takto by mohla vyzerať konečná podoba sochy, ktorá nesie v sebe aj hlboké posolstvo. Totiž ruky Krista natiahnuté dopredu akoby pozývali všetkých k sebe. A  jeho sklonená hlava vyzývala každého, kto sa chcel do nej zahľadieť, aby sa pokoril a kľakol na kolená; iba tak bude môcť uzrieť jeho tvár.

Quia pulvis sum 

Luk. XVIII.


K Jerichu i dnes vedie sivá cesta,
čo chodils’ po nej niekdy, Syn
Ty prvý, veľký Máriin.

Je prašná, zrovna jako vtedy bola,
keď viedols’ po nej zástupy
bedárov, colných, zavržených,
a žien tiež hodných potupy.

I slnko páli na nej ešte žhavo
– jak vtedy dávno pútnika,
čo ženie kyjom olivovým
ku mestu svojho oslíka.

Okolo i dnes rastú divé fíky
a bodľač taktiež storaká,
len pod tým fíkom nakloneným
iného zrel bys’ žobráka:

keby Si dnes tak išiel po tej ceste!
– Tam sedí s dušou ubitou,
ku fíku biedne pričupený,
a plače… Synu Dávidov!





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)