Spiritualita Arnolda Janssena: MISIONÁR

„Dobrorečte Bohu a zvelebujte ho pred všetkým, čo žije, za dobrá, ktoré vám preukázal […], ohlasujte Božie diela všetkým ľuďom a nezabúdajte mu vzdávať vďaky“ (Tob 12,6).

Podcast:

P. Arnold sa dlho venoval šíreniu misijnej myšlienky, čiže misijnej animácii. Sám sa však necítil byť povolaný k priamej práci v misiách. Bol presvedčený aj o potrebe založenia misijného seminára na nemeckom území, no sám sa to neodvážil urobiť. Keď mu však biskup Raimondi, apoštolský vikár v Hongkongu, vysvetlil, že už samo organizovanie misijnej činnosti vo vlastnej krajine je skutočným misijným povolaním a že je to práve on, čo má založiť misijný seminár, jasne spoznal, že toto je úloha, ktorú mu Boh chce zveriť. A tak sa rozhodol, že sa podujme na založenie dlho vytúženého seminára. Bol to rozhodujúci krok, ktorý ovplyvnil zvyšok jeho života. Uveril, že je to Božia vôľa, a to i napriek tomu, že si uvedomoval svoje osobné obmedzenia ako aj veľké riziko, do ktorého sa púšťa. Arnold bude neskôr niesť zodpovednosť za svojich misionárov a misijné sestry, pôsobiacich aj v tých najvzdialenejších kútoch zeme. I keď nikdy neopustil Európu, misiám zasvätil celý svoj život. Dokonca sa vzdal aj svojho nemeckého občianstva, aby jeho misijná spoločnosť mohla konať svoju činnosť i za hranicami Nemecka.

A pretože Božie kráľovstvo presahuje národnosti, kultúry a rasy, veľmi skoro sa tento pôvodne „nemecký projekt“ zmenil na medzinárodný. Členovia jeho misijných kongregácií žijú v medzinárodných spoločenstvách, kde sa kultúrne rozdielnosti nielen rešpektujú, ale sa aj chápu ako spoločné bohatstvo a svedectvo všadeprítomnosti Božej lásky.

Sv. Terézia z Lisieux

V čase, keď sa P. Arnold púšťal do svojho veľkého misijného diela (i keď sám nešiel do misií), vo Francúzku sa narodila sv. Terézia z Lisieux alebo – ako sa neskôr bude nazývať – Terézia od Dieťaťa Ježiša (1873). Ani ona nikdy neopustila klauzúru a brány svojho karmelitánskeho kláštora v Lisieux, a predsa sa stala „patrónkou misií“. Pápež Pius XI., ktorý ju r. 1923 blahorečil a o dva roky neskôr vyhlásil za svätú, nazval ju „pravým kvetom lásky“ a „hviezdou môjho pontifikátu“.

Terézia vyjadrila svoju duchovnú skúsenosť viacerými obrazmi. Napr. v prirovnaní sa k orlovi hovorí: „Považujem sa za slabého vtáčika pokrytého jemným páperím. Nie som orlom. Z orla mám však iba oči a srdce, pretože i napriek mojej úbohosti mám odvahu uprene hľadieť na božské Slnko, Slnko lásky, a moje srdce v sebe cíti všetky túžby orla“. Zomrela 30. septembra 1897 vo veku 24 rokov. Pred smrťou prerušovaným hlasom povedala sestre, ktorá pri nej bdela: „Chcem prežívať nebo tak, že budem konať dobro na zemi.“

Dá sa povedať ešte čosi viac, než vyjadruje týchto niekoľko slov? Sú najlepším vyjadrením apoštolskej horlivosti a misijného ducha sv. Terézie. Okrem toho jej zásluhou je aj to, že v dobe hrôzy a strachu bola ohlasovateľkou Božieho milosrdenstva. Podobne v dobe, keď sa v spiritualite kládol dôraz na činy, zásluhy a strach pred Božím trestom, sústredila sa na lásku a evanjeliové posolstvo. Chcela dať tejto láske aj evanjelizačný rozmer, ktorý by podporoval mier a spravodlivosť vo svete. „Pochopila som, že láska obsahuje všetky povolania, že láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta…, slovom, že je večná! Vtedy som v záchvate svojej blúznivej radosti zvolala: Ó, Ježišu, moja Láska…, konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska! Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože … V srdci Cirkvi, mojej matky, budem láskou …, takto budem všetkým …, takto sa uskutoční môj sen!!!“

Malá nula

Nasledujúce myšlienky sa nachádzajú v liste, ktorý sv. Terézia z Lisieux napísala 9. mája 1897 misionárovi P. Roullandovi:

„V očakávaní blaženej večnosti, ktorá sa nám zakrátko otvorí, veď život je len jediný deň, pracujeme spoločne na spáse duší. Ja pre to môžem urobiť málo alebo skôr absolútne nič, keby som bola sama. Utešuje ma však myšlienka, že môžem byť k niečomu užitočná vedľa vás. Nula totiž sama osebe nemá žiadnu hodnotu; stáva sa však silnou, ak je vedľa jednotky. Ale musí sa postaviť na tú správnu stranu – za jednotku, nie pred ňu!

Takto ma postavil Ježiš a dúfam, že tam zostanem vždy, že vás budem modlitbou a obetou zďaleka podporovať… Prosím vás, môj brat, aby ste poslali svoje požehnanie malej nule, ktorú Boh postavil po vašom boku.”

Nemáš ruky

Pane, nemáš ruky, máš len tie moje,

aby si nimi žehnal a budoval nový, lepší svet,

kde bude viac pokoja, spravodlivosti a bratstva.

Pane, nemáš nohy, máš len tie moje,

aby si chodil po cestách sveta

a hľadal tých, čo potrebujú pomoc, spoločenstvo

a posolstvo o Bohu, ktorý je nesmierne milosrdný.

Pane, nemáš ústa, máš len tie moje,

aby si oznámil chudobným dobrú zvesť o oslobodení.

Pane, nemáš žiadne prostriedky, máš len tie moje snahy,

aby si dosiahol, že všetci budú žiť ako bratia a sestry.

Pane, som tu.

Dávam k dispozícii moje ruky, nohy, ústa

a moju každodennú prácu,

aby prišlo tvoje kráľovstvo,

kráľovstvo mieru, spravodlivosti a lásky pre všetkých.