BOŽSKÉ „MY“

Podcast:

Neviem, či niekomu z nás hovorí niečo latinský výraz „pluralis maiestaticus“. Starším možno áno, mladším už asi nie. O čo sa vlastne jedná? Uvediem jeden konkrétny príklad z príhovoru pápeža svätého Pavla VI. členom diplomatického zboru 11. januára 1969. Začal ho takto: „Excelencie, páni, ďakujeme vášmu hovorcovi za jeho milé slová, ktorými sa Nám prihovoril vo vašom mene. Sme vďační za tých, ktorých ste Nám predstavili… Z celého srdca vám venujeme modlitby, ktoré Sme zložili pre vás, vaše rodiny a vaše krajiny.“ Hneď z týchto prvých slov si môžeme všimnúť, že keď pápež myslí na seba, nepoužíva prvú osobu jednotného čísla (ja), ale používa prvú osobu množného čísla (my). Tento spôsob vyjadrovania sa nazýva „majestátny plurál“ a bol počas dlhej doby charakteristickým spôsobom, ktorým sa vyjadrovali nielen pápeži, ale i panovníci a iné autority v spoločnosti. Namiesto „rozhodujem“ alebo „schvaľujem“ povedali „rozhodujeme“, „schvaľujeme“, a podobne. Tento „majestátny odstup“ mal svoje historické a spoločenské dôvody. V dnešnej dobe sa však dôraz presunul na osobný tón, autenticitu a blízkosť. Preto pápež Pavol VI. bol aj posledný pápež, ktorý „pluralis maiestaticus“ používal. Keď súčasný Svätý Otec Lev XIV. víta diplomatov, nehovorí už „Sme radi, že vás môžeme pozdraviť“, ale „Som rád, že vás môžem pozdraviť…“ 

Výraz „My“ sa však z cirkevného jazyka úplne nevytratil. Použil ho aj pápež František, ale nie vo vzťahu k sebe samému, ale vo vzťahu k Duchu Svätému. V jednej zo svojich katechéz o tretej Božskej osobe hovorí: „On je božské My Otca a Syna, puto jednoty medzi rôznymi osobami, samotný princíp jednoty Cirkvi, ktorá je práve jedným ‚jediným telom‘ vyplývajúcim z viacerých osôb…“ Pre lepšie pochopenie to vysvetľuje nasledovne: „Hlavným tvorcom tejto náuky je svätý Augustín, ktorý rozvinul náuku o Duchu Svätom. Vychádza zo zjavenia, že ‚Boh je láska‘ (1 Jn 4, 8). Láska teda predpokladá niekoho, kto miluje, toho, kto je milovaný, a samotnú lásku, ktorá ich spája. Boh Otec je v Trojici ten, ktorý miluje, je prameňom a počiatkom všetkého. Syn je ten, ktorý je milovaný, a Duch Svätý je láska, ktorá ich spája. Kresťanský Boh je teda ‚jeden‘ Boh, ale nie osamelý, jeho jednotou je jednota spoločenstva a lásky.“ 

Duch Svätý je teda „božské My Otca a Syna“. Samozrejme, toto pomenovanie nie je oficiálnou terminológiou Cirkvi, ale skôr len obrazným pomenovaním slúžiacim na lepšie pochopenie tajomstva jednoty v Trojici. Pri tomto „My“ nejde o žiaden „majestátny odstup“, ale o vyjadrenie vzájomnej blízkosti, spolupatričnosti, jednoty a spoločenstva. Pápež František ďalej hovorí, že Duch je „princípom jednoty Cirkvi“. To znamená, že tak ako je Duch Svätý v Trojici putom jednoty, putom, ktoré spája, podobne je aj neviditeľným zdrojom jednoty vo vnútri Cirkvi – z rôznych ľudí tvorí jedno „telo“, ako píše sv. Pavol (1 Kor 12,12-13). Táto jednota Cirkvi je možná iba vďaka Duchu Svätému; nedá sa dosiahnuť iba pomocou dohôd, spoločných pravidiel či spoločného zmýšľania. 

Duch Svätý buduje jednotu, blízkosť a spoločenstvo. Týka sa to aj našich vzťahov, ktoré dávajú životu hĺbku, krásu a zmysel. V tomto však mnohí zlyhávame. Vzťahy sú akousi „Achilovou pätou“ – slabým a zraniteľným miestom nášho života. Žiadne telesné zranenie nás tak nebolí, ako práve narušený vzťah. Mnohí sa na základe sklamaní vo vzťahoch začnú uzatvárať do seba a izolovať sa od iných. Ale sú aj takí, ktorí si zas udržujú odstup na základe svojho pocitu povýšenosti a nadradenosti. Aj keď je pravdou, že nie s každým sa dá vybudovať pekný vzťah, predsa len izolovanie či povyšovanie sa nie je v súlade s evanjeliovou láskou, ktorá pozýva k budovaniu „spoločného my“. Ak vo svojom živote staviam skôr múry, ktoré oddeľujú, než mosty, ktoré spájajú, je to znak, že by som mal začať vzývať Ducha Svätého. On vie, ako uzdraviť, čo je zranené, a spojiť, čo je rozdelené. 

Modlime sa:  Bože, Duchu Svätý, daj, nech sme spoločenstvom, ktoré žije v tvojej láske a svedčí svetu o jednote, ktorú z nás buduješ. Amen.