Spiritualita Arnolda Janssena: MUŽ MODLITBY

„Ale vy, milovaní, budujte sami seba na svojej presvätej viere a modlite sa v Duchu Svätom“ (Júd 1,20).

Podcast:

Kto navštívi gymnázium v Gaesdoncku, na ktorom študoval aj sv. Arnold, môže nájsť v tamojšom kostole kamenný reliéf, znázorňujúci modliaceho sa Arnolda. Kľačí, ruky má vystreté priamo k nebu a tam smeruje aj jeho pohľad. Akoby sa chcel svojou modlitbou stať akýmsi „mostom“ medzi nebom a zemou; mostom, po ktorom do neba vystupujú chvály, vďaky a prosby, a z neba zostupuje Božia milosť a požehnanie. Spolu s ním je na reliéfe zobrazených aj päť malých kľačiacich postáv, symbolizujúcich päť kontinentov, na ktorých pôsobia misionári Spoločnosti Božieho Slova. Študenti prichádzajúci do kostola sa takto môžu stretnúť so sv. Arnoldom ako mužom modlitby.

Školou modlitby bola pre neho jeho vlastná rodina. Rodičia ho nielen učili modliť sa, lež modlitbu aj milovať. Nie bezdôvodne dali deti svojej mame prezývku ‚modliaca sa mama‘. Ako Arnold rástol, modlieval sa stále viac a  aj s čoraz väčšou zbožnosťou. Modlitby začal neskôr aj sám zostavovať a pozýval aj iných modliť sa. Aj cez modlitbu ho Duch Svätý viedol a postupne pripravoval na dielo, ktoré mal vykonať.

Známa je aj jeho „štvrťhodinová modlitba“, ktorú sa on aj jeho komunity modlievali každú štvrťhodinu. Jej časté opakovanie ako aj jej trojičný obsah s osobitnou prosbou k Duchu Svätému dosvedčujú, že sv. Arnold bol veľkým mužom modlitby.

Arnoldovu modlitbu charakterizovalo jeho uvedomovanie si prítomnosti svätého trojjediného Boha, ktorý žije v nás.  

Pútnici pri modlitbe v Gochu

Modlitba priniesla svoje ovocie: Postupne P. Arnolda zmenila; zo skôr introvertného, zdržanlivého človeka, venujúcemu sa viac modlitbe, vede a práci než nadväzovaniu kontaktov s ľuďmi, sa postupne stal odvážny a otvorený muž, ktorý pri šírení Apoštolátu modlitby neváhal klopať na brány fár a povzbudzovať ľudí k modlitbe a zapojeniu sa do jeho apoštolátu, predkladať a objasňovať svoje plány biskupom, štátnym autoritám a veľkým zástupom ľudu. Stal sa akýmsi putujúcim Apoštolom modlitby.

Otčenáš

Podľa evanjelistu Lukáša modlitba Otčenáš sa zrodila z pohľadu apoštolov na modliaceho sa Ježiša. „Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov’“ (Lk 11,1). A Ježiš im ukázal, ako táto modlitba vyvádza človeka z jeho starosti o seba samého a otvára ho pre dve oveľa širšie skutočnosti: Keď pri tejto modlitbe niekto vysloví slovo „Otče“, vstupuje do trojičného tajomstva, a keď povie „náš“, spája sa so všetkými bratmi a sestrami; modlí sa s nimi a za nich.

Pápež František hovorí: „V texte Otčenáša chýba jedno slovo… Chýba tam slovo ‚ja‘. Nikdy nehovoríme ‚ja‘. Ježiš nás učí modliť sa majúc na perách predovšetkým ‚Ty‘, pretože kresťanská modlitba je dialógom: ‚posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja‘… 

Potom však prechádzame k ‚my‘. Celá druhá časť Otčenáša je skloňovaním prvej osoby množného čísla. Dokonca i tie najzákladnejšie požiadavky človeka – z ktorých jednou je prosba o pokrm na utíšenie hladu – sú všetky v množnom čísle. V kresťanskej modlitbe nikto neprosí o chlieb len pre seba samého: chlieb môj každodenný daj mi dnes, ale daj nám; prosíme oň pre všetkých, pre všetkých chudobných sveta. A prečo je to tak? Pretože v dialógu s Bohom neexistuje priestor pre individualizmus. Neexistuje modlitba pozdvihnutá k Bohu, ktorá by nebola modlitbou spoločenstva bratov a sestier, tým ‚my‘; sme spoločenstvom, sme bratmi a sestrami, sme jedným ľudom modliacim sa ako ‚my‘.

Raz sa ma spýtal kaplán v jednom väzení: „Povedzte mi, otče, čo je opakom ‚ja‘? A ja, naivný, som povedal: ‚ty‘.“  To je však začiatok vojny. Opačným slovom k ‚ja‘ je predsa ‚my‘ – tam je pokoj, všetci sme pospolu. Takúto dobrú lekciu som dostal od toho kňaza.

Môžeme si položiť otázku: Keď sa modlím, otváram sa volaniu mnohých ľudí, blízkych i vzdialených? Alebo myslím na modlitbu ako na istý druh anestetika, aby som mohol byť pokojnejší? Kladiem vám túto otázku, každý nech si odpovie. V tomto prípade by som bol obeťou jedného hrozného omylu. Istotne, moja modlitba by viac nebola kresťanskou modlitbou. Pretože to „my“, ktoré nás Ježiš naučil, zabraňuje mi zotrvať v pokoji osamote a dáva mi pociťovať zodpovednosť za mojich bratov a sestry.“ (Katechéza o Otčenáši, 13.02.2019)

Modlitba

Rozpráva sa, že istý muž každý deň na ceste z práce sa zastavil v kostole, aby sa tam pomodlil. O modlitbe nevedel takmer nič. Ako sa teda modlil? Vošiel do kostola, prišiel až dopredu, aby bol čo najbližšie k bohostánku, tam sa uklonil a povedal: „Ježišu, ja som Martin.“ Potom pár minút v tichu mlčal a nakoniec odišiel.  Jedného dňa mal vážnu nehodu a musel stráviť niekoľko týždňov v nemocnici. Po prepustení sa ho zdravotná sestra opýtala:

„Pán Martin, čím je to, že ste taký spokojný a veselý?”

„Je to kvôli môjmu priateľovi, ktorý ma navštevuje,“ odpovedal.

„Ku vám chodí niekto na návštevy?  Veď som za tie dva týždne nikoho u vás nevidela”, odpovedá prekvapená sestra.

„Ani ja som ho nevidel. Ale každý deň pri západe slnka som pri mojej posteli počul hlas: „Martin, ja som Ježiš.“

Malý drotár

Keď išiel tatko do sveta,
pri tomto kľakol buku,
na hlavu moju položil
tú svoju ťažkú ruku;
i pomodlil sa Otčenáš
so slzou v starom oku.
Šiel – viacej sa mi nevrátil…
I matičku som utratil
v tom samom smutnom roku.

Nuž s Bohom, rodná dedino!
Už ranný vietor dýše;
jak ladno kynie kostol náš
zo svojej lipnej skrýše.
Ten chodník biely, haditý
rád by ma volal zpiatky:
„Hoj, nechoď, šuhaj, z dediny,
niet v svete druhej otčiny,
vráť sa do pustej chatky.

Ten svet je veľký, drsnatý —
tys jako kvapka v mori:
tys jako lístok z javora
v tom húští veľkej hory.
Veď sa tá kvapka rozplynie,
list búrne vetry skmasnú,
hoj, vráť sa, šuhaj, v dedinu,
chráň srdce, bodrosť, nevinu,
i dušu svoju krásnu.

Ach, a ja musím, neborák,
tým šírým blúdiť svetom,
veď rodná naša dedina
chlieb nedá svojim deťom!
Nuž, pomodlím sa Otčenáš
pri tomto starom buku:
Blesk slnka kraje ožiari,
ja cítim slzu na tvári,
na hlave – otca ruku.

Zo zbierky Spod jarma (1884), Svetozár Hurban Vajanský

Naša, slovenská skúsenosť vysťahovalectva nám môže pomôcť pochopiť situáciu utečencov; pochopiť tých, ktorí v súčasnej dobe chcú prísť k nám.





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie