„Z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac než oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou“ (1Kor 15,10).
Podcast:
Zvyk tvrdo, poctivo a zodpovedne pracovať si P. Arnold osvojil už v rodičovskom dome. Videl to u svojich rodičov, a oni ho k tomu aj viedli. Tieto vlastnosti sa prejavili už počas jeho štúdií. I napriek tomu, že nebol veľmi nadaný, vďaka svojej usilovnosti a húževnatosti dokázal prekonať počiatočné ťažkosti a dostať hoci nie tie najlepšie, ale aspoň dobré známky. Ako učiteľ sa poctivo a svedomite pripravoval na svoje vyučovacie hodiny. Jeho neoblomné nasadenie a až prekvapujúca pracovitosť sa najviac prejavili v jeho celoživotnom poslaní, ktoré prijal ako zakladateľ novej rehoľnej spoločnosti. Založil, viedol a vybudoval nielen misijný dom v Steyli, ktorý sa čoskoro zmenil na misijnú spoločnosť, lež založil aj dve misijné kongregácie sestier. Obdivovať možno aj jeho bohatú korešpondenciu s misionármi, z ktorej sa zachovalo niekoľko tisíc listov.
Otvorenie ďalších misijných domov v Európe ako aj prijímanie nových misijných území si vyžadovalo veľa premýšľania, štúdia, konzultácií a vyjednávania s koloniálnymi úradmi, Rímskou kúriou a inými rehoľnými spoločnosťami. Prinútilo ho to aj veľa cestovať. Súbežne s mnohými organizačnými povinnosťami sa ako zakladateľ staral aj o osobné, ľudské a duchovné blaho svojej stále početnejšej rehoľnej rodiny.
Odkiaľ čerpal silu a inšpiráciu pre svoju prácu? Jeho životopisec páter Fischer na to odpovedá nasledovne: „Hlavnú zásluhu na požehnanom ovocí jeho diela mala hlavne jeho hlboká dôvera v Boha… Aby mohol vyplniť svoju životnú úlohu, v ktorej videl prejav Božej vôle, celý sa do nej vložil: svoje sily, rozum i srdce.“
Prameňom jeho neúnavnej práce a obetavosti boli jednak zodpovednosť pred Bohom za úlohu, ktorú mu zveril, a jednak aj jeho dôverný vzťah k Bohu, prežívaný hlavne v modlitbe.
Bezpodmienečná láska
„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4, 10).
Niektorí chápu kresťanský život hlavne ako úlohu, ktorú treba splniť, alebo ako cestu askézy či dodržiavania Božích prikázaní. Aj keď je toto všetko dôležité, predsa však východiskový bod kresťanskej spirituality nie je v nás samých, lež v Bohu, ktorý nás ako prvý miloval svojou nesmiernou láskou. To je základ: Boh je ten, ktorý ako prvý prichádza k nám so svojou láskou. Je to jeho iniciatíva. My na ňu iba odpovedáme svojím životom.
Niektorí hovoria o Bohu ako o vášnivom romantikovi. Tak napr. sa nám prihovára ústami proroka Jeremiáša: „Láskou odvekou som ťa miloval“ (Jer 31, 3). A u proroka Izaiáša sa vyznáva: „Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem, vydám ľudí namiesto teba a národy za tvoj život“ (Iz 43, 4). Boh ma miluje – to je najhlbšia pravda o každom jednom z nás.
Táto úžasná pravda o Božej láske je preto to prvé, na čo by sme sa mali sústrediť. Je to práve táto nesmierna, nezištná, nezaslúžená, bezpodmienečná a darujúca sa Božia láska, ktorá by mala zapáliť svetlo v našom srdci, aby nás z temnoty uzavretosti do seba samých vyviedlo a začalo nám svietiť na cestu nášho poslania pre iných.
Nestačí teda prežívať kresťanský život kladením si otázok typu: Môžem, alebo nemôžem to urobiť? Je to už hriech, alebo ešte nie? Boh žiada oveľa viac: žiada lásku. Sv. Augustín hovorí: „Nech sa láska rozrastie v tvojom srdci ako koreň: Z tohto koreňa sa nemôže zrodiť nič iné ako len dobro.“
Uvedomenie si primátu Božej lásky ma potom v živote vedie k misii – k svedectvu o tejto láske. Na Božiu lásku môžem odpovedať iba láskou, a to láskou k nemu a k tým, ktorých aj on sám miluje. Boh, plný lásky, nežnosti a milosrdenstva, je totiž Otcom všetkých ľudí a miluje všetkých.
Let husí
Na jeseň môžeme sledovať ako nad našimi hlavami prelietavajú zo severu na juh kŕdle divých husí. Najčastejšie si ich všimneme vďaka známemu tvaru ich letovej formácie. Letia zvyčajne v kŕdli sformovanom do tvaru písmena veľkého „V“. Nerobia to bezdôvodne. Letiac v tejto formácii šetria energiou. Hus letiaca vpredu uľahčuje let ostatným, letiacim v tesnom závese za ňou. Potenciál doletu v takejto formácii môže byť až o 70 % väčší, než keby každý vták letel sám.
Aby sme mohli v kresťanskom živote rásť, musíme rozvíjať solidaritu, vzájomnú pomoc a tímovú spoluprácu.
Keď hus z kŕdľa opustí formáciu, narazí na väčší odpor vetra a letí sa jej oveľa ťažšie. Preto sa snaží vrátiť do pôvodnej formácie, aby využila pomoc iných spoločníčok, ktoré pred ňou rozrážajú vzduch.
Všetci máme rovnaký smer. Keby sme mali taký zmysel ako husi, zostali by sme „vo formácii – v spoločenstve“ bez opúšťania ostatných.
Hus letiaca na čele formácie vydrží prerážať vzduch len určitý čas. Keď sa unaví, musí sa stiahnuť na „odpočinkovú“ pozíciu a jej úlohu preberie ďalšia hus.
Aj v našich spoločenstvách je výhodou striedať sa, zdieľať zložité úlohy.
Husi, ktoré sú vzadu, gáganím povzbudzujú tie, čo sú vpredu.
Aké dôležité je slovo povzbudenia, gesto solidarity, dobrá rada, vďačnosť.
Nakoniec, keď jedna hus ochorie, je postrelená alebo padne k zemi, dve husi z kŕdľa sa oddelia, aby jej pomohli a chránili ju. Zostanú pri nej, až kým nebude môcť opäť lietať, alebo kým neuhynie. Potom obe husi odletia, pripoja sa k najbližšiemu kŕdľu a letia s ním, až kým nedosiahnu svoju vlastnú skupinu.
Kresťan je povolaný k záväzku voči chudobným a misijnej solidarite.
Poslovia
„Choďte do sveta a ohlasujte evanjelium“ (Mt 16,15).
Sú poslovia, ktorí ohlasujú, čo majú naučené,
oháňajú sa Božím menom,
jeho príkazmi a vôľou,
ale nikdy nič nerobia.
Skutoční poslovia
ohlasujú svojím životom.
Ich posolstvo sa šíri v ich dennom nasadení
spolu s bratmi a sestrami,
v otvorenosti voči všetkým,
nevylučujúc nikoho,
v ich skutkoch podľa evanjelia,
v ich hľadaní lásky, spravodlivosti a pokoja,
pre ľudstvo, ktoré túži po svetle.
V tomto všetkom sa ich posolstvo
stáva zrozumiteľným
a presvitá v ňom tvár Toho, ktorý ich poslal.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
