Spiritualita Arnolda Janssena: POKORNÝ

„Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1Pt 5,5b).

Podcast:

Vďaka zdravému rodinnému prostrediu si P. Arnold vytvoril zdravé sebavedomie, ktoré mu umožnilo byť pokorným. Pokora je postoj pravdivosti voči sebe samému; je to uvedomovanie si svojich hraníc a slabostí, ale na druhej strane aj vedomie o svojich daroch. P. Arnold to v ničom nepreháňal. Nebol ani utiahnutý či ústupčivý, a na druhej strane ani samoľúby či márnivý. Aj keď svojou prácou dosiahol veľa, predsa nehľadal obdiv, uznanie alebo slávu. Ak si to však vyžadovalo dobro misií, alebo ak išlo o ochranu iných, v jeho správaní bolo badať nielen jeho osobnú skromnosť, lež aj odhodlanosť, ráznosť a nebojácnosť. To sa prejavilo napríklad aj vtedy, keď sa obrátil na Kongregáciu pre šírenie viery so žiadosťou, aby pridelili jeho misionárom v Číne územie južného Šantungu.

Podobne s odvahou rozprával nielen o úlohe misijného domu, lež aj o poslaní, ktoré mu Boh zveril. So zdravým sebavedomím vystupoval už počas svojho dvanásťročného pôsobenia na strednej škole v Bocholte. Občas tam prišlo aj ku konfliktom. Ak si však bol Arnold istý, že má pravdu, neváhal požiadať kolegov, aby ustúpili.

Nikdy nevyhľadával a ani nevyžadoval uznanie či pochvalu verejnosti, či už pre seba alebo pre svoju rehoľnú spoločnosť. V roku 1907 – dva roky pred svojou smrťou – napísal študentom teológie a mladým kňazom v Ríme: „Nikdy som nestrpel, aby sa moje meno alebo meno mladej rehoľnej Spoločnosti Božieho Slova uvádzalo na verejnosti takým spôsobom, ako keby sme chceli hrať nejakú dôležitú úlohu. Pre naše dielo zaručia požehnanie len skromnosť a pokora.“

A jeho blízky spolupracovník dosvedčil: „P. Arnoldovi sa podarilo viac než hocikomu inému pokorne zostať v tieni svojho diela. Ako často sme mohli túto skutočnosť potvrdiť aj my, ktorí sme ho poznali! Počas jeho života sa nám neraz prihodilo, že ani samotní duchovní z diecézy, s ktorými sme boli najviac v kontakte, nepoznali meno nášho zakladateľa.”

Sebaúcta

Každý človek by mal v sebe rozvíjať postoje, ako sú: prijať a vážiť si seba samého, mať sa rád a vedieť si odpustiť. Ak chceme prijímať druhých, vážiť si ich, milovať ich a odpúšťať im, musíme s týmito postojmi začať najskôr sami u seba. Preto je potrebné kultivovať zdravé vedomie vlastnej hodnoty. Človek so zdravým vedomím vlastnej hodnoty nepotrebuje masky ani nijaké hry či pretvárky. Snaží sa byť úprimný a čestný. Vie prijať aj svoje nepríjemné pocity a slabé stránky a vie aj ako s nimi zaobchádzať. Je presvedčený, že druhí ho prijmú a budú milovať takého, aký je. Tým, že si vie vážiť seba samého, je schopný prijať a vážiť si aj druhých; vie porozumieť ich slabostiam a nedostatkom. Na druhej strane človek, ktorý má veľmi nízke vedomie vlastnej hodnoty či nízky stupeň sebaúcty, si myslí, že ho ľudia nebudú mať radi, ak odhalia jeho slabosti, alebo ak zistia, aký je. Preto používa rôzne masky; predstiera a robí sa takým, akým nie je.

Sebaúcta má veľa spoločného s pokorou, ktorá je základnou kresťanskou čnosťou. Pokora je autentickosť alebo – ako povedala svätá Terézia z Avily – „kráčanie v pravde“.

Základnou pravdou je, že iba Boh je dokonalý. Všetko ostatné nesie znaky nedokonalosti; aj človek, stvorený na Boží obraz. Boh je vždy ten, ktorý dáva, ktorý sa daruje, a človek ten, ktorý prijíma. A ak aj človek čosi dáva, dáva len to, čo mu bolo dané, čiže čo sám už dostal. Pokora spočíva práve v tomto rozdiele medzi Bohom a ľudskou bytosťou. Pokorní ľudia, alebo inak aj „chudobní v duchu”, uznávajú, že sú úplne závislí od Boha. Vedia, že vôbec nie sú schopní splatiť Bohu to, čo od neho dostávajú. Zároveň však vedia aj to, že Boh ich prijíma a bezpodmienečne miluje, lebo sú jeho. Tento vzťah s Bohom nie je založený na vzájomnej výmene darov rovnakej hodnoty. Boh mi dáva oveľa viac, ako mu ja môžem ponúknuť. Je to vzťah založený na Božej štedrosti, na jeho nezaslúženej milosti a láske k nám. Z našej strany tento vzťah spočíva na našej hlbokej viere v Božiu bezpodmienečnú lásku voči nám a na presvedčení, že Boh nás miluje aj s našimi obmedzeniami. Ak sme pripravení z našej strany splniť túto podmienku viery a dôvery v Božiu lásku, potom Boh môže robiť s nami zázraky. Takto prijímame pravdu o Bohu, o nás samých, ako aj o druhých.

Sebaprijatie

O sebaprijatí výstižne hovorí nasledovná bájka: Zvieratá žijúce v lese si jedného dňa uvedomili, že žiadne z nich nie je dokonalé vo všetkom. Vtáky síce vedia dobre lietať, ale nevedia plávať a ani plaziť sa po zemi. Zajac je vynikajúci bežec, ale nevie ani lietať, ani plávať… A podobne to platí aj o všetkých ostatných zvieratách. Začali preto uvažovať nad tým, či by nenašli nejaký spôsob, ako by sa mohli všetci zdokonaliť aj v iných schopnostiach. Dohodli sa, že založia školu, v ktorej sa to budú učiť. Ako sa dohodli, tak aj urobili. Pri skúške behu bol zajko úžasný. Avšak po behu prišla skúška lietania. Orol ho vyniesol vysoko na vetvu stromu a ostatní zavelili: „Zajko, lietaj!” Zajko skočil, roztiahol nohy a pokúšal sa o let, lenže namiesto letu padal rovno k zemi ako kameň. Dopadol tak nešťastne, že si zlomil dve nohy. Zajko skúšku z lietania nezložil.

Vrana vedela fantasticky lietať. Ale potom pre ňu nasledovala skúška vŕtania pod zemou. Mala vyhĺbiť tunel, ako to robí krtko. Pokúšala sa o to, ale bezvýsledne. Ešte si pritom zranila obe krídla aj zobák, takže nedokázala nakoniec ani len vzlietnuť. Prepadla tak nielen z vŕtania pod zemou, lež aj z lietania. Po týchto dvoch nezdarených pokusoch si zvieratá uvedomili, že takto to asi ďalej nepôjde. Spoznali, že každý musí ostať pri tom svojom a že vo vzájomnom doplňovaní sa môže vzniknúť čosi krásne.

To je pravda aj pre nás ľudí. Ryba musí zostať rybou a vták vtákom. Nie každý vynikajúci hudobník musí byť zároveň aj dobrým v matematike, a nie každý dobrý športovec musí byť veľkým umelcom. Nie každé dievča môže byť kráľovnou krásy; môže však byť dobré, múdre, obetavé a sympatické. Iba ak sa naučíme prijať a milovať to, čo sme dostali, dokážeme prijaté dary zveladiť na „zázrak”.

Len jedno malé slovo

Začal v ňom horieť veľký zápal,

keď spoznal Pánovo volanie.

Z tejto cesty ma už nik nezvedie!,

znelo jeho slovo plné viery a nadšenia.

Naučil sa veriť, milovať a dúfať,

a videl už otvorené nebo, čakajúce na neho.

Odvážne bojoval proti princovi sveta

so zbraňami Ducha;

obetoval čas i peniaze.

Žiadny nepriateľ ho nedokázal poraziť.

A aj napriek tomu ho dnes musíme oplakávať.

Smrteľne ho zranilo jedno malé slovo,

ktorého sa najviac obával.

Bolo to len malé slovo, čo ho zabilo,

pretože ho jeho duša nezniesla.

Ako vôbec mohlo k tomu prísť,

prečo musel takto skončiť?

Či už neboli účinné jeho zbrane Ducha?

Chýbala mu iba jedna:

pokora – nezraniteľnosť.