SPIRITUALITA ARNOLDA JANSSENA: POVOLANIE

„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, a skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil“ (Jer 1,4-5).

Podcast:

Arnold sa už od útleho veku cítil byť povolaný ku kňazstvu. Svoje povolanie prehlboval v duchu rozlišovania a s pevným odhodlaním. Strednú školu ukončil vo veku 18 rokov. Bol však príliš mladý na to, aby vstúpil do kňazského seminára. Vedel však, že sú potrební aj kňazi učitelia, a tak sa ešte pred začatím teologických štúdií prihlásil na univerzitu do Bonnu, aby mohol získať aj štátny titul, ktorý by ho oprávňoval učiť. Za dva a pol roka získal diplom s oprávnením vyučovať na strednej škole matematiku, fyziku, biológiu a chémiu. Mal 21 rokov a mohol už hneď nastúpiť do zamestnania a začať s vyučovaním. Bol to však aj vhodný čas na vstup do kňazského seminára. Arnold stál pred náročným a dôležitým rozhodnutím. V jednom si však bol istý: chcel sa stať  kňazom. Cítil v sebe Božie volanie, hoci vtedy si ešte nemohol ani len predstaviť, k čomu všetkému ho privedie jeho súhlas k tomuto volaniu. Bude to dlhý a pomalý proces na ceste viery a osobného rastu.

Arnold sa tak postupne stáva kňazom, profesorom, spisovateľom a riaditeľom apoštolátu modlitby v diecéze Münster. Jeho povolanie bude mať však čosi špecifické: bude to povolanie k „misiám ad gentes“ – k misijnej činnosti pre ďaleké národy. Z Európy bude posielať misionárov do celého sveta.

Božie volanie

Každý človek má vo svete konkrétne poslanie, čiže je tu „pre niečo“. Toto všeobecné poslanie „pre niečo“ je v konečnom dôsledku „byť pre niekoho“. Nazývame to aj povolaním. Ak ho chcem zodpovedne prijať, musím v sebe rozvíjať základné hodnoty, ktoré mi pomôžu správne sa rozhodnúť. Navyše, pre kresťana, čítajúceho Sväté písmo, je zrejmé, že Boh každému adresuje povolanie k misiám. Robí to však rôznymi spôsobmi a znakmi. Reagovanie na tieto znaky a ich rozlišovanie si vyžaduje veľa vnútornej pozornosti a odvahy. Treba však pamätať, že to nikdy nebude úplne jasné a že niekedy pre vykonanie správneho rozhodnutia treba spraviť tzv. „skok do prázdna“.

Legenda hovorí, že cisár Alexander Veľký mal koňa Bukefala, na ktorom dokázal jazdiť iba on. Nik iný toho nebol schopný: kôň ihneď zhodil na zem každého, kto sa odvážil naň vysadnúť. Iba Alexander si dal tú námahu, že tohto koňa dlhý čas pozorne sledoval, a podarilo sa mu odhaliť jeho tajomstvo. Preto hneď ako na koňa nasadol, otočil jeho hlavu ku slnku a popchol ho ostrohami. Potom riadil pohyb koňa tak, aby zostal stále otočený tvárou k slnku, až kým sa mu nepodarilo unaveného koňa úplne skrotiť. Čo bolo tým tajomstvom, ktoré dokázal iba Alexander odhaliť? Kôň mal strach z vlastného tieňa, preto stačilo ho nasmerovať tak, aby svoj tieň nevidel, teda obrátiť ho k slnku. A tým, že kôň nevidel svoj tieň, zabudol aj na svoj strach.

Aj nám hrozí riziko, že budeme ako Bukefal: uzavretí sami do seba – bez ideálov, pre ktoré sa oplatí aj čosi stratiť – hľadáme len svoju bezpečnosť. Pre svoje obavy, ba niekedy až zakomplexovanosť, stávame sa neschopnými riskovať. Ak chceme naplniť naše osobné povolanie, musíme pozerať smerom k slnku, k ideálu, a aj napriek riziku sa vydať na cestu.

Pes a zajac

V jednom príbehu zo života mníchov na púšti sa rozpráva o tom, ako istý mladý mních prišiel za starším mníchom a spýtal sa ho: „Máš veľa skúseností a život ťa naučil múdrosti. Povedz mi, prosím ťa, prečo dnes mnohí opúšťajú našu rehoľnú komunitu?“ Starý mních mu na to odpovedal: „Pozri, porovnaj náš kresťanský a rehoľný život so psom a zajacom. Keď pes zbadá zajaca, hneď sa rozbehne za ním a začne ho prenasledovať. Pripoja sa k nemu aj ďalšie psy, začnú štekať a rozbehnú sa tým istým smerom. No tie psy, ktoré zajaca nevideli, sa po čase unavia, prestanú zajaca prenasledovať a jeden po druhom sa vrátia, odkiaľ prišli. V naháňaní zajaca bude pokračovať iba ten, čo ho uvidel.“ Príbeh sa končí slovami starého mnícha: „Teda len ten, kto stretol ukrižovaného Krista, vytrvá do konca.“

Zviedol si ma, Pane.

Zviedol si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť

už odvtedy, čo som ešte nevedel ani poriadne rozprávať. 

Zviedol si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť 

každým novým volaním, ktoré ma zanieslo až na šíre more.

Zviedol si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť

každou tvárou chudobného, z ktorej na mňa pozerala tvoja tvár.

Zviedol si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť,

v nerovnom súboji si ma premohol a víťazstvo je tvoje. 

Zviedol si ma, Pane, v nerovnom boji  

a víťazstvo je naše.

P. Casaldáliga





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)