„Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1Jn 1,1).
Podcast:
Rodičia sv. Arnolda, Gerhard a Katarína, sa spolu so svojimi deťmi modlievali v zimnom období každý večer ruženec. Potom otec s výrazným pohnutím v hlase prednášal prológ Jánovho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh“ (Jn 1,1). Jeden z Arnoldových bratov rozpráva o niekoľko rokov neskôr: „Náš otec vedel pôsobivo rozprávať o začiatku Evanjelia sv. Jána. Hovoril, že má najväčšiu moc zo všetkých modlitieb. Keď bola silná búrka, zapálila sa hromničná svieca a otec sa modlil na kolenách.“
Obrazne by sa dalo povedať, že semienko zasiate otcom do myslí a sŕdc svojich detí vyrástlo v živote sv. Arnolda na veľký a mohutný strom. Tieto semienka potom vietor Ducha Svätého rozniesol na všetky svetové strany, do celého sveta.
V Božom Slove – v Ježišovi Kristovi – videl P. Arnold toho, koho poslal Otec, čiže misionára, a zároveň aj toho, ktorý sám posiela učeníkov do sveta. Preto svoju rehoľno-misijnú spoločnosť nazval Spoločnosť Božieho Slova. O zachovanie tohto mena musel neskôr bojovať s rímskymi autoritami. Meno jeho Spoločnosti však nebol len Arnoldov spontánny nápad. Bol presvedčený, že mu to bolo „zjavené Bohom“. Veril, že Božie Slovo je jasným a intenzívnym svetlom, ktoré osvetľuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet.
V Prológu Konštitúcií SVD čítame: „Božia láska a milosť nás zhromaždila z rôznych národov a svetadielov do misionárskeho rehoľného spoločenstva. Toto je zasvätené Božiemu Slovu a má jeho meno: Spoločnosť Božieho Slova.“
Prebývalo medzi nami
„Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14).
Nebeský Otec komunikuje, zdieľa sa s ľudstvom cez svoje Slovo, ktoré sa stalo telom. A Božie Slovo nám svojím vtelením zjavuje lásku Otca. Božie Slovo nie je teda len nejakým teoretickým posolstvom, ale je to osoba, s ktorou sa možno stretnúť; osoba, ktorá sa na nás obracia a čaká na našu odpoveď. Vtelené Božie Slovo prišlo premeniť svet a nastoliť Božie kráľovstvo. Aj nás pozýva, aby sme mali účasť na jeho živote a poslaní. „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1,12).
Vierou, ktorá vedie ku krstu, sa otváram a spájam s vteleným Božím Slovom. V krste som „naštepený“ do Krista; jeho život sa stáva mojím životom. V krste dostávam aj novú identitu – identitu Božieho syna či dcéry. Krstom vstupujem akoby do nového sveta. Do sveta, kde platia zákony Božieho kráľovstva, ohlásené Ježišom v jeho evanjeliu; kde obetavá láska je najvyššou normou života, a život v spoločenstve s Bohom a blížnym je plnosťou života.
Vtelenie Božieho Slova sa uskutočnilo historicky iba raz, ale predsa možno povedať, že je to neukončený proces, pretože sa chce „vteľovať“ čiže prichádzať, prenikať, napĺňať všetky sféry života. Sv. Pavol píše: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19). Slovo sa v nás „stáva telom“ v takej miere, v akej sa mu otvárame a komunikujeme Božiu lásku iným. Božia láska nás premieňa, robí nás ohlasovateľmi a misionármi. A keď sa naša láska dotkne iných a oni sa s ňou začnú deliť s ostatnými, vtedy sa napĺňa misijné poslanie Cirkvi.
Jeden misionár z Kamerunu rozpráva o kresťanskej komunite, v ktorej sa takéto odovzdávanie viery praktizuje. „Mamy zasadnú k večernému ohňu, zavolajú k sebe deti a rozprávajú im o Ježišovi. Alebo staré mamy odovzdávajú kresťanské posolstvo neveriacim. Keď som sa ich opýtal, ako sa im to darí bez nejakej katechetickej prípravy, odpovedali mi: V našej pamäti sú „uskladnené“ príbehy Svätého písma. Snažíme sa ich zapamätať, aby sme ich mohli rozprávať ďalej. Takto sme v živom kontakte s Ježišom, s jeho matkou Máriou a Jozefom, s apoštolmi, s farizejmi, so slepým od narodenia, s naimskou vdovou.“ A misionár dodáva: „Vždy sa vedia vrátiť k Božiemu slovu, k prameňu, kde načerpajú živú vodu na „zavlažovanie svojich polí“, čiže svojich životných situácií.
Špongia
Božie slovo, ktoré ku nám prichádza vo Svätom písme, je ako rieka, ako voda prinášajúca život. V ňom je ukryté oveľa viac než len slová, ktoré sa čítajú, opakujú, učia naspamäť, alebo ktoré sa stali normou, podľa ktorej sa máme riadiť.
Pre naplnenie života Božím slovom, ktoré nám dáva Boh, treba mať srdce ako špongia; kresťanské spoločenstvo má byť ako špongia. V tichosti nasaje vodu, nechá sa ňou naplniť, obohatiť a to ju zmení. Podobne je to aj s piaflorom používaným na aranžovanie rezaných kvetov. Ak nasiakne vodou, môže ju poskytovať ďalej, a kvety tak môžu dlhšie žiť a ozdobovať prostredie.
Také je aj srdce a život všetkých, čo nosia v sebe hlad a smäd po Božom slove. Vedia, že Božie slovo im povie, čo im nik z ľudí nepovie, a že im prinesie to, čo im nik iný neprinesie. Preto sú ich zmysly otvorené na prijatie Božieho slova; a to, čo prijmú, nenechávajú si pre seba, lež odovzdávajú a ponúkajú ďalej. Takto zúrodňujú nielen vlastný život, ale dávajú piť aj tým, ktorí sú smädní.
Takéto je aj tajomstvo radosti a solidarity. Je v tom dynamizmus a život obsiahnutý v Božom slove.
Ovocie Slova
„Božie slovo je živé a účinné“ (Hebr 4, 12).
Ten, kto prijme slovo, prináša ovocie,
hovorí pravdu,
zmieruje a delí sa,
modlí sa k Otcovi,
rozdáva z pokladov dobroty,
odpúšťa urážky,
prijíma chudobného a cudzinca,
ponúka svoje služby,
pomáha dostať sa dopredu tomu,
koho ostatní nechali vzadu.
Na všetkých miestach, kde žijú kresťania
zasievajúci do svojich sŕdc Božie slovo,
by malo rásť dobré ovocie.
Nie sú to dobré úmysly
ani pekné slová,
ale je to dobré ovocie,
čo svedčí o tom,
že sme prijali Božie slovo.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
