„Každému, kto ťa prosí, daj […]. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!“ (Lk 6,30.31).
Podcast:
P. Arnold už ako mladý kňaz mal nielen čerstvé teologické vedomosti, lež aj srdce pre chudobných. Z času jeho pôsobenia v Bocholte je známe, že sa na otvorenej nedeľnej škole zapojil do bezplatnej výučby roľníkov a robotníkov, žijúcich v extrémnej chudobe. Obával sa totiž sociálnych a náboženských problémov v Nemecku.
Jeho angažovanie sa v Apoštoláte modlitby, presahujúcom hranice Nemecka, mu pomohlo rozšíriť jeho horizont tak, že sa začal zaujímať nielen o vlastnú krajinu, lež o celý svet. Vyučovanie na škole v Bocholte zanechal r. 1873 preto, aby sa mohol viac venovať práci pre svetové misie. Na ceste jeho osobného, odborného a duchovného rastu to bol krok vpred. Jeho časopis Malý posol Božského Srdca sa veľmi rýchlo stal úspešným, a to vďaka svojmu populárnemu štýlu a pestrému obsahu správ z celého sveta. Čitatelia mohli vycítiť, že za časopisom sa skrýva muž silnej viery a evanjelizačného ducha.
Neskôr, keď jeho práca nadobudla globálny rozmer, do popredia vystúpil aj jeho postoj solidarity, hlavne s biednymi a utláčanými. Tak sa napríklad dostal viackrát do konfliktu s nemeckými koloniálnymi úradmi. Týkalo sa to konkrétne Toga v Afrike, kde úrady prinútili k odstúpeniu apoštolského prefekta zodpovedného za tamojšiu misiu. Dôvodom bolo, že odsudzoval zlé zaobchádzanie koloniálnych úradníkov s miestnymi obyvateľmi. V roku 1898 sa P. Arnoldovi dokonca podarilo presvedčiť misionárske kongregácie Nemecka, aby spojili svoje úsilia proti politike koloniálneho úradu v Berlíne. Dosiahlo sa veľa, čo sa konkrétne prejavilo v tom, že v misiách SVD v Togu požívali domorodci väčšiu právnu ochranu a zaobchádzalo sa s nimi lepšie než v iných nemeckých kolóniách. Táto skutočnosť je známa v Togu až dodnes.
Sociálna náuka
Kresťania vždy spolupracovali na budovaní spravodlivejšej a lepšej spoločnosti. Cirkev aj prostredníctvom veľkého množstva rehoľných spoločností sa snažila pomáhať chudobným na celom svete. Od čias II. vatikánskeho koncilu sa Cirkev začala intenzívnejšie venovať problému chudoby a začalo sa v nej hovoriť o prednostnej láske ku chudobným.
Sv. Ján Pavol II. vo svojej encyklike O sociálnom učení Cirkvi píše: „V dnešnej dobe, keď sociálna otázka nadobudla svetové rozmery, táto uprednostňujúca láska a postoje, ktoré nám vnuká, musia sa vzťahovať na nesmierne zástupy hladujúcich, žobrákov, bezprístrešných, chorých bez lekárskej pomoci a najmä ľudí bez výhľadu na lepšiu budúcnosť. Nemožno nepriznať, že takáto skutočnosť jestvuje. Nevšímať si ju, to by znamenalo napodobňovať hodujúceho boháča, ktorý sa tváril, že nevedel o žobrákovi Lazárovi, ktorý ležal pred jeho dverami (porov. Lk 16,19-31).“ (SrS, 42)
Chudoba a odsúvanie ľudí na okraj spoločnosti sa najmä v treťom svete neustále zväčšujú. Jedným zo štrukturálnych dôvodov je aj globalizácia, ktorá priniesla dominantné postavenie nadnárodných spoločností. Tým ide viac o hromadenie bohatstva ako o zabezpečenie ľudských potrieb. Len zopár príkladov: 42 miliónov najbohatších ľudí, čo je len 0,6 % svetového obyvateľstva, vlastní 40 % svetového bohatstva. A skutočnosť, ktorá zhŕňa všetko: V roku 1900 osoba z bohatého sveta vlastnila len štvornásobne viac než osoba z chudobného sveta. Za sto rokov, v roku 2000 tento pomer vzrástol na 45:1.
Cirkev ponúka svoju sociálnu náuku ako riešenie. O nej sa ironicky hovorí, že je „najlepšie uchovávaným tajomstvom Katolíckej cirkvi“, a to z toho dôvodu, že ju väčšina veriacich nepozná. Pritom svojimi princípmi ponúka orientáciu pre človeka i spoločnosť. Nejde jej o to, „aký človek je“, lež „akým by mal byť“. Hovorí, že je nezmyselné snažiť sa o dosiahnutie ekonomickej prosperity a bohatstva v rozpore s Božím poriadkom. Postavenie ekonomických hodnôt na vrchol pyramídy životných cieľov je spojené aj s úpadkom morálnych hodnôt; v konečnom dôsledku neprináša šťastie ani jednotlivcovi (potvrdia to aj psychológovia), ale ani pokoj spoločnosti, pretože tu rastie napätie medzi bohatými a chudobnými.
Hodnota chleba
Anglický novinár uskutočnil raz poučný test. Kúpil bochník chleba a na najrušnejších uliciach svetových veľkomiest ho ponúkal okoloidúcim za hodinu práce. Tu sú výsledky:
V Hamburgu ho vysmiali.
V New Yorku ho zatkla polícia.
V Nigérii sa mu ponúklo niekoľko ľudí pracovať zaň tri hodiny.
V Dillí sa mu prihlásili desiatky ľudí, ktorí za bochník chleba boli ochotní pracovať jeden celý deň.
Mladému misionárovi, ktorý s nadšením ohlasoval vieru v pravého Boha, ktosi dal takúto radu: „Keď sa ťa chudobný a vyhladovaný človek spýta, kde je ten Boh, o ktorom kážeš, daj mu chlieb do ruky a povedz: Tu!“
Nehádž prvý kameňom!
Ak ti otec vždy podal pomocnú ruku,
ak si nikdy nehľadal márne matku,
ak si nikdy netrpel hladom,
ak ani bieda nebola tvojou smutnou spoločníčkou,
nehádž prvý kameňom!
Ak si nikdy nezakúsil nespravodlivosť,
urážky, výsmech, podvod a zlobu,
ak ťa nikto neponižoval,
ak si nikdy v samote neplakal,
nehádž prvý kameňom!
Ak si nikdy nezakúsil šialenstvo,
ak si nemusel márne túžiť po nehe a blízkosti,
ak si nikdy nepozeral na dno pohára
len preto, aby si zabudol na svoje zlyhanie,
nehádž prvý kameňom!
Ak si ešte nikdy nevzlykal v rohu žalára,
ak si sa nikdy nemusel ponížiť len preto,
aby si dostal právo čosi povedať,
nehádž prvý kameňom!
Pastoračná správa väzníc Francúzska
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
