Spiritualita Arnolda Janssena: SPIRITUALITA

Spiritualita Arnolda Janssena: SPIRITUALITA

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život“ (Jn 3,16).

Podcast:

Láska k svätému trojjedinému Bohu bola pre sv. Arnolda základom jeho duchovného života, čiže jeho spirituality. Jedným z jeho najobľúbenejších biblických textov bol verš z Jánovho evanjelia: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život“ (Jn 3,16).

Soška novonarodeného Ježiška v Steyli

Centrom Arnoldovho života bolo nasledovanie Ježiša, vteleného Božieho Slova. Boží plán, v ktorom Boh chce svoj život zdieľať s ľudstvom, napĺňal P. Arnolda radosťou a obdivom; z neho čerpal silu jednak pre svoje misijné nadšenie, ale aj pre intenzívny život modlitby.

P. Arnolda zvlášť priťahoval biblický obraz prebývania Boha v nás, vyplývajúci zo slov Pána: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23). Z jeho príhovorov na túto tému ako i z jeho modlitieb vidno, že si vytvoril osobný a vrúcny vzťah ku každej osobe Najsvätejšej Trojice.

Snažil sa „žiť a kráčať v Božej prítomnosti“. Ľudia, ktorých stretol, ba i celé stvorenie mu pripomínali blízkosť Božej lásky.

V celom jeho živote mu išlo hlavne o poznanie a plnenie Božej vôle. Rozhodnutia prijímal až po dôslednej a dlhej príprave, počas ktorej sa snažil detailne preštudovať podklady a získať čo najviac informácií. Ak sa však  raz presvedčil, že daná vec je Božou vôľou, konal rozhodne a bez obáv z toho, čo na to povedia iní. Negatívne komentáre alebo nedostatok podpory ho zaboleli, ale prijal to ako súčasť cesty nasledovania Pána a pripodobenia sa ukrižovanému Kristovi. V súlade so svojou trojičnou spiritualitou si osvojil slová svätého Gregora Veľkého: „Ak je Boh láska, potom nemôže poznať žiadne hranice.“


Majte podobu Krista

V kresťanskej spiritualite má Ježiš Kristus centrálne miesto. Preto spiritualita spočíva v nasledovaní Krista a v žití podľa jeho ducha; inými slovami je to život v Duchu Svätom. Tento život pozostáva z postupného osvojovania si Ježišových postojov, zámerov a túžob, a to tak, aby sa v osobnom povolaní každého jednotlivca stali viditeľnými v konkrétnych situáciách. Stručne povedané, ide tu o prežívanie kresťanského života ako „života v Kristovi“ a „života v Duchu“. Deje sa to v rámci kresťanského spoločenstva, pri rozvíjaní čností viery, nádeje a činorodej lásky. Znamená to ďalej aj osvojenie si Ježišovho prežívania Božej milujúcej blízkosti; blízkosti jeho Otca, ktorý s ním zdieľal svoj vlastný život. 

Výrečnou zmienkou o spiritualite je v Novom zákone aj text listu sv. Pavla Galaťanom: „Deti moje, znova vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19). Pavol cíti, že pre Galaťanov ešte nenastal čas, aby sa z nich mohlo zrodiť kresťanské spoločenstvo. Príčinou bolo to, že komunita ešte nebola pripravená. A prečo nebola pripravená? Lebo ešte nebol v nej stvárnený Kristus.

Pri formovaní kresťanského spoločenstva nejde totiž ani tak o to, aby spoločenstvo získalo svoj vlastný profil, lež skôr o to, aby sa formovalo na Kristovu podobu. Komunita sa má preto formovať tak, aby sa jej štýl života a postoje zhodovali s Kristovými, lebo on má byť jej základom.

Jeden z vás je Mesiáš

Okno v Steyli

Raz uprostred modlitby v lesnej pustovni otvoril pustovník oči, aby sa venoval nečakanému návštevníkovi. Bol to opát slávneho kláštora. – „Prečo si prišiel?“, opýtal sa ho pustovník. – Opát začal rozprávať. Istý čas bol jeho kláštor slávny na celom svete. Cely boli plné mladých adeptov a v chráme znel spev mníchov. Potom však nastali zlé časy. Kláštor prestal byť miestom, kam ľudia prichádzali nasýtiť svojho ducha. Aj záujem mladých zrazu vyhasol. V chráme sa rozhostilo hrobové ticho. Ostala tam už iba hŕstka mníchov, no aj tí chodili ako telá bez duše. Svoje rozprávanie zakončil opát otázkou: „Previnili sme sa snáď nejako, že náš kláštor postihol takýto osud?“ – „Áno,“ prisvedčil pustovník, „hriechom nevedomosti.“ – „Čo presne máš na mysli?“ – „Jeden z tvojich ľudí je Mesiáš v prestrojení, a ty o tom nič nevieš,“ odpovedal pustovník. Potom zatvoril oči a znova sa ponoril do modlitby.                                             

Celou cestou späť do kláštora pociťoval opát nesmierne vzrušenie, pretože stále myslel iba na to, že Mesiáš – áno, skutočne sám Mesiáš – sa vrátil na zem a prebýva práve v ich kláštore. Ako to, že ho nespoznal? A kto by to mohol byť? Brat kuchár? Brat pokladník? Prichádzali mu na um rôzni mnísi, ale na žiadneho mu to nesedelo. Nie, ten nie, ten má veľa chýb. Ale pustovník predsa povedal, že Mesiáš je v prestrojení. Koniec koncov, nemohli by byť tie nedostatky súčasťou prestrojenia? Ako tak o tom uvažoval, uvedomil si, že každý v kláštore má svoje chyby. No niekto aj tak musí byť Mesiáš.

Po návrate opát zvolal všetkých mníchov a povedal im, čo sa dozvedel. Pozerali sa jeden na druhého a nemohli tomu jednoducho uveriť. Mesiáš? Tu? To nie je možné! Ale má byť v prestrojení, takže… možné to je. Že by to bol tento? Alebo ten: Alebo…? Jedno im bolo jasné: Ak je Mesiáš v prestrojení, majú mizivú šancu spoznať ho. A tak sa jeden k druhému začali správať s úctou a porozumením. „Človek nikdy nevie,“ napadlo ich vždy, keď spolu hovorili, „možno je to práve on.“ Vďaka tomu z atmosféry v kláštore začala vyžarovať radosť. Čoskoro začali prichádzať davy záujemcov o vstup do rádu a chrám sa znova rozozvučal spevom mníchov, žiariacich láskou.

Z knihy A. de Mella: Modlitba žaby I.

Láska je ako oheň

Si stravujúcim ohňom,

osviežujúcou vodou,

stravuješ sa, a predsa pretekáš radosťou

a chrániš od zániku.

Zbožstvuješ človeka,

premieňaš temnotu na svetlo,

mŕtvym dávaš nesmrteľnosť.

Vedieš z tmy k svetlu.

Rukou zatváraš dvere noci,

obklopuješ srdce žiarou svetla.

Úplne ma premieňaš.

Napĺňaš ľudskú bytosť svojou láskou,

svojou milosťou,

skrze svojho ducha.

Simeón nový teológ (+1022)

Simeón nový teológ, je známy svojou náukou o zbožštení človeka. Na otázku „Prečo sa Boh stal človekom,“ odpovedá: aby sa človek mohol stať bohom. Čiže aby mal účasť na Božej prirodzenosti, aby naplnil poslanie: byť stvorený na obraz Boží. Ako obraz samotného zbožštenia, ktoré mení ľudskú prirodzenosť, uvádza obraz železa v ohni: ako oheň dáva železu svoje vlastnosti neprijímajúc temnotu železa, tak Duch Svätý daruje ľuďom svoju neporušenosť a nesmrteľnosť, meniac ich na svetlo, čím sa stávajú podobnými Kristovi. Boží obraz je akoby istý záloh daný v okamihu stvorenia, vďaka ktorému sa má človek postupne zdokonaľovať až do stavu Božej podoby – zbožštenia. Iba v takom prípade sa skutočne stáva „pravým obrazom Stvoriteľa“.





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie