„Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom […] hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami“ (Lk 24,46-48).
Podcast:
Sv. Arnold bol celým svojím životom opravdivý svedok Ježišovej dobrej zvesti. V auguste 1873 sa rozhodol zmeniť svoj už zabehnutý a ustálený život učiteľa strednej školy v Bocholte, aby mohol vydať radikálnejšie svedectvo o misijnej obetavosti. Bol to skutočný skok do prázdna, pretože nevedel a ani si len nedokázal predstaviť, aké to prinesie následky a kam ho privedie toto rozhodnutie. O dva roky na to, po prekonaní mnohých prekážok, prišiel do Steylu v Holandsku, kde sa stal otcom veľkej misionárskej rodiny. Steyl sa tak stal pre svoje okolie ako i celý svet akýmsi symbolom živej viery, veľkorysosti, neúnavnej práce a hlavne misijného zápalu, ktorý sa odtiaľ šíril až do končín zeme; a podobne sa stal aj miestom kontemplácie Božieho tajomstva, ohlasovaného celému svetu.
Autentickosť Arnoldovho svedectva a symbolický význam Steylu dosvedčuje aj pôsobenie misionárov a misijných sestier, jeho troch spoločností vo viac než 80 krajinách sveta. Okolo 6 tisíc misionárov verbistov, 3 100 misijných sestier a 320 klauzúrnych sestier[1] sa hlási k odkazu ich zakladateľa, vyjadreného slovami: „Ohlasovanie evanjelia je prvoradým a najväčším skutkom lásky k blížnemu.“
Svedectvo
„Človek našej súčasnosti verí viac svedkom než učiteľom, viac skúsenosti než náuke, viac životu a skutkom než teóriám. Svedectvo kresťanského života je prvou a nenahraditeľnou formou misií. Kristus, ktorého učenie nasledujeme, je ‚svedkom‘ výsostným spôsobom a modelom kresťanského svedectva. Duch Svätý sprevádza cestu Cirkvi a dáva jej účasť na svedectve vydávanom o Kristovi“ (porov. Jn 5,26-27) (RM 42).
Keď sa v máji 1994 skupina islamských povstalcov v Alžírsku vyhrážala smrťou misionárom trapistom z Tibhirine, tí odpovedali: „Nemôžu nám vziať život, pretože my sme sa ho už vzdali“. Chceli tým vyjadriť hlbokú pravdu o svojom krste: už pri krste sa zriekli života, ktorý odovzdali Kristovi. Rehoľným zasvätením ešte viac zdôraznili túto pravdu, že ich život nepatrí im, lež Kristovi. Preto ponuku na útek z krajiny odmietli a rozhodli sa zostať, aby mohli byť nablízku tým, ktorí trpia a potrebujú ich pomoc. Neskôr siedmi z nich boli unesení a popravení. Ich príbeh je nám známy z francúzskeho filmu „O bohoch a ľuďoch“. Spolu s nimi zomrelo mučeníckou smrťou v Alžírsku v rokoch 1994-96 celkovo 19 rehoľníkov a rehoľníčok. Všetci boli vyhlásení za blahoslavených v alžírskom Orane v decembri 2018. Pápež František o nich povedal: „Títo mučeníci našich čias boli vernými ohlasovateľmi Evanjelia, pokornými budovateľmi pokoja a hrdinskými svedkami kresťanskej lásky. Ich odvážne svedectvo je zdrojom nádeje pre komunitu katolíkov Alžírska a semienkom dialógu pre celú spoločnosť.“
Ježiš definuje identitu učeníka termínom svedok. Sme svedkami Krista. Nie sme spoločenstvom uzavretým, lež otvoreným pre celý svet, aby sme ako náš Učiteľ preukazovali milosrdenstvo a povzbudzovali bratstvo medzi všetkými. Charakteristikou Kristovej Cirkvi je, že ohlasuje milosrdenstvo a šíri lásku.
Smäd po Bohu
„Ako možno osla, ktorý nemá smäd, priviesť k tomu, aby pil? A ako možno – pri všetkej úcte voči každému – priviesť človeka k tomu, aby mal smäd po Bohu, keď ho nemá a uspokojí sa s alkoholom, televíziou či atrakciami sveta? Zdá sa, že tu je len jedno riešenie: Treba zaobstarať smädného osla, ktorý po boku svojho druha pije výdatne z vedra, a to s veľkým pôžitkom a záľubou. Ale robí to bez akéhokoľvek hrania divadla; pije jednoducho preto, lebo má smäd, neuhasiteľný smäd. To nemôže nezanechať vplyv na jeho kolegovi; napokon aj on dostane túžbu nakloniť sa k vedru, ochutnať a piť plnými dúškami. Ľudia, ktorí majú hlad a smäd po Bohu, sú pre svojich blížnych lepšou kázňou než mnohé povzbudivé reči” (Jacques Loew).
Svedkovia
„Ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami… až po samý kraj zeme.“ (Sk 1,8)
Byť svedkom, aká je to len náročná úloha.
A aká ťažká!
Svedkovia musia stále oživovať svoju vieru.
Preto sa nezaobídu bez
bohoslužieb, bez Cirkvi,
bez pripomínania si slov a skutkov
nášho Pána Ježiša Krista.
Nejde však o nostalgické pridŕžanie sa minulosti,
lež o uvedomenie si,
že Ježiš Kristus kráča aj dnešným svetom,
prinášajúc slobodu a lásku.
Vždy sa pritom kresťania akoby vracali k prameňu.
Vždy prichádza Pán Ježiš osobne, aby zjavil
svoju lásku a radosť
a otvoril dvere domu svojho Otca
pre všetkých synov a dcéry zeme.
A čo naviac,
vždy pritom Duch Svätý premieňa
kresťanov na svedkov.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
