„Syn môj, nezabudni moju náuku a tvoje srdce nech sa pridržiava mojich príkazov, bo predĺžia (ti) dni a roky života a prinesú ti hojnosť pokoja“ (Prís 3,1-2).
Podcast:
Na začiatku roku 1852, keď mal Arnold pätnásť rokov, napísal svojim súrodencom list, v ktorom odhalil svoju citlivú dušu, plnú lásky. „Na začiatku tohto nového roka myslím na vás a želám vám to najlepšie, čo si len môžete želať. Kiežby ste sa vždy usilovali – ako dúfam, že to aj robíte – prinášať našim milým rodičom veľa radosti! Vy to môžete robiť oveľa lepšie než ja, pretože ste stále s nimi (…). Milujte sa navzájom a neprechovávajte hnev jeden voči druhému. Tak ukážete, že ste bratia. Chcel by som vám teraz popriať to, čo mi poprial môj rektor pri príležitosti mojich mením: „Pokúste sa v budúcom roku povyrásť v čnosti milosrdenstva a zbožnosti o „dve hlavy”, o jednu hlavu v praktických zručnostiach a vedomostiach, a o pol hlavy vo fyzickej zdatnosti. Nech nám Pán Boh dopraje veľa rokov, aby sme často mohli spolu stráviť aspoň niekoľko radostných chvíľ.“
Na konci toho istého roku napísal svojim rodičom: „Keď
hľadím na to všetko dobré, čo som odo dňa môjho narodenia od vás dostal, a
hlavne v tomto roku, ktorý sa práve končí, toľko bohatstva sa mi odrazu vynára
pred očami! S akou láskou ste sa vždy o mňa starali! Keď sa mi darilo dobre,
tešili ste sa so mnou a snažili ste sa ešte zväčšiť moju radosť. Keď som sa cítil
zasiahnutý ťažkosťami, bolestne to zasiahlo aj vás. Ako som rástol, poslali ste ma do školy, aby som sa
naučil dobré a užitočné veci. Učili ste ma poznávať Pána Boha a vychovávali ma
v pravej viere, ktorá prináša spásu. Vždy ste ma povzbudzovali, aby som robil
dobre, a ak ste už museli použiť aj palicu, bolo to
odôvodnené vašou rodičovskou láskou.“
Dbať na dobré rady
Dospievajúci sa musí naučiť lietať, aby sa jeho život
stal vzrušujúcou cestou. Ak to chce urobiť, musí najskôr „pripraviť svoje
krídla“ a zároveň mať odvahu na „skúšobný let”.
Starý príbeh z gréckej mytológie o
Daidalovi a Ikarovi je preto aj dnes veľmi aktuálny. Krétsky kráľ Minos dal
zatvoriť Daidala a jeho syna Ikara do vysokej veže pri mori, aby im znemožnil
návrat do Grécka, ich rodnej krajiny. Chcel totiž, aby aj jeho kráľovstvo
obohatili novými vynálezmi, ako bolo napríklad vybudovanie slávneho bludiska,
do ktorého uväznili Minotaura.
Daidalos začal premýšľať nad útekom z
veže. Zapojil do toho tak svoju fantáziu ako aj všetky tajomstvá svojho umenia.
„Kráľ Minos má pod kontrolou zem i more. Nemá však moc nad oblohou. To bude
naša cesta úniku; odletíme!”. Hneď ako si to uvedomil, dal sa do práce.
Zhromaždil veľa peria, zviazal ho niťou a pomocou vosku vyformoval dve veľké
krídla. Po niekoľkých neúspešných testoch sa mu nakoniec podarilo naučiť sa
lietať. Potom zhotovil dve krídla aj pre syna Ikara. Učil ho, ako nimi
pohybovať, ako sa udržať vo vzduchu a lietať. Cvičili spolu dovtedy, kým aj
Ikarus nebol pripravený na let. Keď raz jedného dňa fúkal veľmi priaznivý
vietor, spoznali, že nastal deň ich úniku. Otec a syn si pripevnili pripravené
krídla a vydali sa na cestu do rodného Grécka.
„Pamätaj si všetko, čo som ti povedal:
Nesmieš letieť ani príliš nízko, ani príliš vysoko! Ak budeš letieť príliš
nízko, morská pena zmočí tvoje krídla, ktoré ti oťažejú, a spadneš do vody.
Nelietaj ani príliš vysoko. Držme sa spolu a všetko bude v poriadku,” poučoval
otec svojho syna.
Let mladého Ikara spočiatku vyľakal. Čoskoro však
stratil strach z výšky aj z nárazov vetra, ktorý sa opieral do jeho krídel, a
začal stúpať vyššie a vyššie. Pocítil úžasnú slobodu, akú ešte nikdy predtým
nezažil. Naplnený eufóriou zabudol na varovanie svojho otca. „Vráť sa! Letíš
príliš vysoko! Pamätaj na Slnko!“ Lenže Ikarus vo svojom nadšení nepočul hlas
svojho otca. Čím viac stúpal a bol bližšie k Slnku, jeho krídla sa začali
pomaly rozpadať: vosk sa začal roztápať a jednotlivé stonky peria z neho jedna po
druhej vypadávať. Keď si to Ikarus všimol, bolo už neskoro. Volal na svojho
otca, ale on mu už nemohol pomôcť. Ikarus spadol do mora a v morských vlnách
zahynul.
Roľník a jeho deti
Zámožný roľník, cítiac blížiacu sa smrť, dal si
zavolať svojich synov a povedal im: „Chráňte sa toho, aby ste predali, čo nám
zanechali naši predkovia! Skrýva sa tam totiž poklad. Neviem kde je ten poklad
zakopaný, avšak ak budete usilovní, nájdete ho. Počkajte, až bude po žatve.
Potom sa pustite do práce: Prekopte celé pole, od jednej strany po druhú,
nenechajte ani jedno miesto, ktorého by sa váš rýľ nedotkol.”
Otec zomrel a synovia sa dali do práce. Prekopali
celé pole s túžbou nájsť zakopaný poklad. Žiadny poklad však nenašli. No
tým, že tak dôkladne prekopali pole, úroda v nasledujúcom roku bola oveľa
väčšia. Poklad nenašli, lebo tam ani nebol. Spoznali však, že ich otec bol
veľmi múdry človek a chcel im pred svojou smrťou zanechať poučenie, že
skutočným pokladom je poctivá a dôkladná práca.
La Fontaine
Vaše
deti
Vaše
deti nie sú vašimi deťmi.
Sú synmi a dcérami Života, túžiaceho po sebe samom.
Prichádzajú z vás, ale nie od vás,
a hoci sú s vami, nepatria vám.
Môžete
im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky,
lebo ony majú vlastné myšlienky.
Môžete
dať príbytok ich telám, ale nie ich dušiam,
lebo ich duše prebývajú v dome zajtrajška,
ktorý vy nemôžete navštíviť ani v svojich snoch.
Môžete
sa usilovať byť ako ony,
ale nechcite ich urobiť podobnými sebe,
lebo život sa nevracia ani nezostáva pri dnešku.
Ste
luky, z ktorých vaše deti vyletujú ako živé šípy.
Lukostrelec jasne vidí terč na ceste do nekonečna
a napína luk z celej sily, aby jeho šípy leteli rýchlo a ďaleko;
kiež
každý pohyb jeho ruky je vám požehnaním,
lebo tak ako on miluje šíp letiaci do diaľav,
tak miluje aj luk zostávajúci v jeho dlani.
Chálil Džibrán
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
