SPIRITUALITA ARNOLDA JANSSENA: SYNOVSKÁ LÁSKA

„Syn môj, nezabudni moju náuku a tvoje srdce nech sa pridržiava mojich príkazov, bo predĺžia (ti) dni a roky života a prinesú ti hojnosť pokoja“ (Prís 3,1-2).

Podcast:

Na začiatku roku 1852, keď mal Arnold pätnásť rokov, napísal svojim súrodencom list, v ktorom odhalil svoju citlivú dušu, plnú lásky. „Na začiatku tohto nového roka myslím na vás a želám vám to najlepšie, čo si len môžete želať. Kiežby ste sa vždy usilovali – ako dúfam, že to aj robíte – prinášať našim milým rodičom veľa radosti! Vy to môžete robiť oveľa lepšie než ja, pretože ste stále s nimi (…). Milujte sa navzájom a neprechovávajte hnev jeden voči druhému. Tak ukážete, že ste bratia. Chcel by som vám teraz popriať to, čo mi poprial môj rektor pri príležitosti mojich mením: „Pokúste sa v budúcom roku povyrásť v čnosti milosrdenstva a zbožnosti o „dve hlavy”, o jednu hlavu v praktických zručnostiach a vedomostiach, a o pol hlavy vo fyzickej zdatnosti. Nech nám Pán Boh dopraje veľa rokov, aby sme často mohli spolu stráviť aspoň niekoľko radostných chvíľ.“

Na konci toho istého roku napísal svojim rodičom: „Keď hľadím na to všetko dobré, čo som odo dňa môjho narodenia od vás dostal, a hlavne v tomto roku, ktorý sa práve končí, toľko bohatstva sa mi odrazu vynára pred očami! S akou láskou ste sa vždy o mňa starali! Keď sa mi darilo dobre, tešili ste sa so mnou a snažili ste sa ešte zväčšiť moju radosť. Keď som sa cítil zasiahnutý ťažkosťami, bolestne to zasiahlo aj vás. Ako som rástol, poslali ste ma do školy, aby som sa naučil dobré a užitočné veci. Učili ste ma poznávať Pána Boha a vychovávali ma v pravej viere, ktorá prináša spásu. Vždy ste ma povzbudzovali, aby som robil dobre, a ak ste už museli použiť aj palicu, bolo to odôvodnené vašou rodičovskou láskou.“

Dbať na dobré rady

Dospievajúci sa musí naučiť lietať, aby sa jeho život stal vzrušujúcou cestou. Ak to chce urobiť, musí najskôr „pripraviť svoje krídla“ a zároveň mať odvahu na „skúšobný let”.

Starý príbeh z gréckej mytológie o Daidalovi a Ikarovi je preto aj dnes veľmi aktuálny. Krétsky kráľ Minos dal zatvoriť Daidala a jeho syna Ikara do vysokej veže pri mori, aby im znemožnil návrat do Grécka, ich rodnej krajiny. Chcel totiž, aby aj jeho kráľovstvo obohatili novými vynálezmi, ako bolo napríklad vybudovanie slávneho bludiska, do ktorého uväznili Minotaura.

Daidalos začal premýšľať nad útekom z veže. Zapojil do toho tak svoju fantáziu ako aj všetky tajomstvá svojho umenia. „Kráľ Minos má pod kontrolou zem i more. Nemá však moc nad oblohou. To bude naša cesta úniku; odletíme!”. Hneď ako si to uvedomil, dal sa do práce. Zhromaždil veľa peria, zviazal ho niťou a pomocou vosku vyformoval dve veľké krídla. Po niekoľkých neúspešných testoch sa mu nakoniec podarilo naučiť sa lietať. Potom zhotovil dve krídla aj pre syna Ikara. Učil ho, ako nimi pohybovať, ako sa udržať vo vzduchu a lietať. Cvičili spolu dovtedy, kým aj Ikarus nebol pripravený na let. Keď raz jedného dňa fúkal veľmi priaznivý vietor, spoznali, že nastal deň ich úniku. Otec a syn si pripevnili pripravené krídla a vydali sa na cestu do rodného Grécka.

„Pamätaj si všetko, čo som ti povedal: Nesmieš letieť ani príliš nízko, ani príliš vysoko! Ak budeš letieť príliš nízko, morská pena zmočí tvoje krídla, ktoré ti oťažejú, a spadneš do vody. Nelietaj ani príliš vysoko. Držme sa spolu a všetko bude v poriadku,” poučoval otec svojho syna.

Let mladého Ikara spočiatku vyľakal. Čoskoro však stratil strach z výšky aj z nárazov vetra, ktorý sa opieral do jeho krídel, a začal stúpať vyššie a vyššie. Pocítil úžasnú slobodu, akú ešte nikdy predtým nezažil. Naplnený eufóriou zabudol na varovanie svojho otca. „Vráť sa! Letíš príliš vysoko! Pamätaj na Slnko!“ Lenže Ikarus vo svojom nadšení nepočul hlas svojho otca. Čím viac stúpal a bol bližšie k Slnku, jeho krídla sa začali pomaly rozpadať: vosk sa začal roztápať a jednotlivé stonky peria z neho jedna po druhej vypadávať. Keď si to Ikarus všimol, bolo už neskoro. Volal na svojho otca, ale on mu už nemohol pomôcť. Ikarus spadol do mora a v morských vlnách zahynul.

Roľník a jeho deti

Zámožný roľník, cítiac blížiacu sa smrť, dal si zavolať svojich synov a povedal im: „Chráňte sa toho, aby ste predali, čo nám zanechali naši predkovia! Skrýva sa tam totiž poklad. Neviem kde je ten poklad zakopaný, avšak ak budete usilovní, nájdete ho. Počkajte, až bude po žatve. Potom sa pustite do práce: Prekopte celé pole, od jednej strany po druhú, nenechajte ani jedno miesto, ktorého by sa váš rýľ nedotkol.”

Otec zomrel a synovia sa dali do práce. Prekopali celé pole s túžbou nájsť zakopaný poklad. Žiadny poklad však nenašli. No tým, že tak dôkladne prekopali pole, úroda v nasledujúcom roku bola oveľa väčšia. Poklad nenašli, lebo tam ani nebol. Spoznali však, že ich otec bol veľmi múdry človek a chcel im pred svojou smrťou zanechať poučenie, že skutočným pokladom je poctivá a dôkladná práca.

La Fontaine

Vaše deti

Vaše deti nie sú vašimi deťmi.
Sú synmi a dcérami Života, túžiaceho po sebe samom.
Prichádzajú z vás, ale nie od vás,
a hoci sú s vami, nepatria vám.

Môžete im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky,
lebo ony majú vlastné myšlienky.

Môžete dať príbytok ich telám, ale nie ich dušiam,
lebo ich duše prebývajú v dome zajtrajška,
ktorý vy nemôžete navštíviť ani v svojich snoch.

Môžete sa usilovať byť ako ony,
ale nechcite ich urobiť podobnými sebe,
lebo život sa nevracia ani nezostáva pri dnešku.

Ste luky, z ktorých vaše deti vyletujú ako živé šípy.
Lukostrelec jasne vidí terč na ceste do nekonečna
a napína luk z celej sily, aby jeho šípy leteli rýchlo a ďaleko;

kiež každý pohyb jeho ruky je vám požehnaním,
lebo tak ako on miluje šíp letiaci do diaľav,
tak miluje aj luk zostávajúci v jeho dlani.

Chálil Džibrán

---

Tweet