„Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých“ (Ef 4,4-6).
Podcast:
Listy, ktoré P. Arnold písal svojim spoločníkom a misionárom, začínali vždy pozdravom: Vivat Deus Unus et Trinus in Cordibus Nostris – Nech žije svätý trojjediný Boh v našich srdciach. Toto zvolanie možno nájsť aj v záhlaví listov mnohých jeho nasledovníkov; niekedy je vyjadrené iba skratkou latinskej verzie: VDUTICN.
Arnoldova spiritualita vychádzala z tajomstva Najsvätejšej Trojice. Svojím životom chcel vzdať slávu „jednému a trojjedinému Bohu!“ Hlboká úcta k Najsvätejšej Trojici má u neho svoje korene už v jeho rodičovskom dome, kde ju mohol pozorovať u svojich rodičov. Ako mladý kňaz sa v tejto úcte prehĺbil tým, že svoje teologické štúdiá doplnil štúdiom diel sv. Tomáša Akvinského a hlavne štúdiom diela „Tajomstvá kresťanstva“ od dogmatika J. M. Scheebena. Takto do jeho života vstupuje fascinujúce tajomstvo Božieho vnútorného života a jeho lásky, ktoré sa stáva aj hlavnou motiváciou pre zasvätenie jeho života misijnej činnosti. P. Arnold pritom nezostával iba pri kochaní sa, nádhere a bohatstve teologických myšlienok zachytávajúcich toto nesmierne tajomstvo viery, lež vytvoril si vnútorný, intímny vzťah s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým.
Spomedzi Božských osôb si P. Arnold uctieval špeciálnym spôsobom Božieho Syna, vtelené Božie Slovo. Zároveň bol aj veľkým ctiteľom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, pretože v ňom videl sídlo vteleného Božieho Slova.
Niekoľko mesiacov pred otvorením misijného domu v Steyli podáva čitateľom najnovšie správy a končí slovami: „Nech nám pomáha Božie Slovo prebývajúce v Božskom Srdci.“ Preto sa ani netreba diviť, že pre svoju prvú misijnú spoločnosť si vybral meno „Spoločnosť Božieho Slova“. Navyše zostavil aj štvrťhodinovú modlitbu, ktorá je akoby zhrnutím jeho trojičnej, inkarnačnej a misijnej spirituality. Začína slovami: Bože, večná pravda…
Obraz Boha
Život človeka stvoreného na obraz a podobu Božiu sa odohráva v troch dimenziách: vertikálnej, horizontálnej a vnútornej. Mohlo by sa to vyjadriť aj pomocou troch predložiek: „nad”, „pri” a „vo vnútri”.
Vertikálna dimenzia sa týka vzťahov, ktoré má človek s tými, ktorí sú spoločensky „nad” ním: otec, matka, učiteľ, predstavený… Tu sa učí rozvíjať postoje ako poslušnosť, učenlivosť a poriadok. Ak prijme túto rovinu, naučí sa byť synom či dcérou, rešpektovať autoritu. Ak ju neprijme, potom sa to prejaví v jeho vzbure voči otcovi a autorite, zvedie ho z cesty a urobí anarchistom (odporcom akéhokoľvek poriadku).
Horizontálna dimenzia sa týka vzťahov s tými, čo sú „pri“ človeku, čiže na jeho rovine. Sú to súrodenci, priatelia, spolužiaci, kolegovia… Táto dimenzia napomáha rast hodnôt ako bratstvo, rovnosť, priateľstvo, solidarita. Ktokoľvek žije na tejto dimenzii, stáva sa bratom či sestrou. Kto odmietne túto dimenziu, zostane sebeckým, narcistickým človekom, necitlivým voči problémom iných.
Vnútorná dimenzia pozýva človeka na vytvorenie vzťahu a zosúladenie sa s tým, čo je v jeho „vnútri“, v jeho srdci. Je to svet Ducha, ale i tvorivosti, kreativity. Tu rastú hodnoty ako zvnútornenie sa, načúvanie srdcu, ticho, reflektovanie nad životom. Tu sa človek zakoreňuje. Bez tejto dimenzie sa odsudzuje na život povrchnosti, márnosti, naháňania sa a stáleho nepokoja.
Ak chce byť človek autentický, vyvážený, s hĺbkou, musí v sebe rozvinúť všetky tri dimenzie. Ale čo to má spoločné s Najsvätejšou Trojicou? Obrazne by sme si to mohli predstaviť takto: Keď si otvoríme Sv. Písmo, stretávame a spoznávame Boha, ktorý je „nad“ nami. Je to Boh Otec, Otec všetkých, milosrdný a odpúšťajúci. Potom tam nachádzame Ježiša, ktorý je naším Pánom. Ale keďže sa stal jedným z nás, je aj naším bratom, je „pri“ nás. A nachádzame tam aj Ducha Svätého, ktorý je Boh v našom „vnútri“, v hĺbke nášho bytia. Sme „chrámami Ducha Svätého“. Preto náš Boh je Boh „nad“ nami, „pri“ nás a „v našom vnútri“.
Samozrejme, nie je to celkom presné, pretože v evanjeliu sv. Jána čítame, že celá Najsvätejšia Trojica prebýva vo vnútri človeka, ktorý je v stave milosti: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23).
Najsvätejšia Trojica je aj vzor každého spoločenstva. A práve životné nasmerovanie na „spoločenstvo“ je nevyhnuté k tomu, aby sme sa naplno stali takými, akými nás Boh chce mať, pretože sme boli stvorení „na jeho obraz a podobu“ (Gn 1,27).
Chromý a slepý
Jedna stará ruská legenda hovorí o tom, ako cár pozval všetkých na oslavu svojich narodenín. Všetci sa vydali na cestu. Len v jednej chalupe zostali dvaja a nariekali: „Ako rád by som poprial zdravia cárovi, ako rád by som si zajedol z chutného jedla, ale nohy mi už neslúžia.“ Tak nariekal chromý.
„Ako rád by som sa i ja pobavil v takej vybranej spoločnosti, ale oči mi už neslúžia, nevidím na cestu,“ nariekal ten druhý, ktorý bol slepý.
Okoloidúci chlapec počul ich nárek a poradil im: „Nech slepý vezme chromého na chrbát. Chromý tak ponúkne svoje oči a slepý svoje nohy a tak obaja dôjdete na hostinu.“
Tak je to i v našom živote. Keď sa dáme na cestu životom, sme odkázaní na pomoc druhých. Každý prispeje svojou čiastkou a tak spoločne dokážeme to, čo by sme sami nedokázali.
Africká múdrosť hovorí: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám. Ak chceš ísť ďaleko, choďte spolu.“ A cesta do Božieho kráľovstva, kam chceme všetci prísť, je ďaleká.
Najväčšia je láska
Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými
a lásky by som nemal,
bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
A keby som mal dar proroctva
a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu
a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal,
a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu
a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny,
a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.
Láska je trpezlivá,
láska je dobrotivá;
nezávidí,
nevypína sa,
nevystatuje sa,
nie je nehanebná,
nie je sebecká,
nerozčuľuje sa,
nemyslí na zlé,
neteší sa z neprávosti,
ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša,
všetko verí,
všetko dúfa,
všetko vydrží.
Láska nikdy nezanikne.
…A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri;
no najväčšia z nich je láska.
1Kor 13,1-13
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
