Podcast:
Udržiavať putá spoločenstva
Milí priatelia!
Nedávno som cestoval autom a počúval som reláciu, v ktorej sa redaktorka rozprávala s hostkou ohľadom zvyklostí spojených s návštevou cintorínov. Nie všetko z diskusie mi zostalo v pamäti, no zarezonovala vo mne myšlienka, ktorá v istom momente zaznela a týkala sa výzdoby hrobov. Jej posolstvo sa nieslo zhruba v tom zmysle, že by sme nemali prinášať na hroby plastové výzdoby, lebo sú škodlivé pre životné prostredie. Uprednostniť by sa mali živé kvety a sviečky prednostne v sklených nádobách. Nuž, moja prvá vnútorná reakcia bola: zaujímavý postoj ochrany stvorenstva ešte i na pietnych miestach. Keď som sa následne nad tým hlbšie zamyslel, dávalo mi to zmysel aj v rozmere duchovnom. Plastová výzdoba naoko dlhšie trvá a nevädne. Jej položením si človek takpovediac môže „splniť povinnosť“ a hrob, na ktorý ju položil, bude „ozdobený“ ešte dlhý čas. Hoci návšteva a spomienka v ňom už dávno doznie. Priniesť živé kvety vyjadruje hlbší „vzťah“, keďže ony bez starostlivosti rýchlo zvädnú a stanú sa nemým „svedkom“ zabudnutia.
Uvedomil som si, že v konečnom dôsledku nie je podstatné to, čo sa na hrob prináša, ako skôr to, do akej miery nesiem zosnulých, ktorých si chcem uctiť, vo svojom vnútri, v modlitbe. Návšteva hrobu by zrejme nemala byť na prvom mieste o tom, ako hrob zvonku vyzdobím, ale nakoľko si uvedomím, že ten či tá, na ktorých si spomínam, sú mi stále drahí; a koľko „priestoru“ som im ochotný venovať v modlitbe a príhovore za nich. A možno i v oživení povzbudivých spomienok; v udržiavaní pút duchovného spoločenstva.
Prvé novembrové dni – ale v istom zmysle celý mesiac november – sa nesie v atmosfére pamiatky zosnulých a návštevy cintorínov. Ak to človek nechce konať len preto, že „sa to patrí“, teda formálne, či kvôli iným, „čo povedia“, stojí za to sústrediť sa na to podstatné: príhovor v modlitbe, spomienku vo vďačnosti – hoci zaiste, i tí, na ktorých spomíname, mali svoje slabosti [nuž ale kto z nás ich nemá] –, a na uvedomenie si, že i my sami kráčame k rovnakému cieľu. Tak ako to vyjadril nápis na ktoromsi cintoríne: Tam, kde ste, sme my boli; tam, kde sme my, raz budete i vy.
Spomienka na tých, ktorí nás predišli do večnosti, nám, veriacim, pripomína i dar viery, ktorý k nám prišiel cez nich. V Liste Hebrejom zaznievajú podnetné slová: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13,7-8). Hoci autor listu hovorí o „predstavených“, platí to o všetkých, ktorí nejakým spôsobom vstúpili do našej cesty a odovzdali nám – či už príkladom alebo slovom – dar viery. Môžeme si i na nich zvlášť spomenúť: počnúc rodičmi, starými rodičmi, cez katechétov, kňazov, možno ľudí zo susedstva, ktorí boli pre nás inšpiráciou… a môžeme pamätať i na misionárov, ktorí sa o ten poklad zmyslu života rozhodli deliť vložiac sa do služby ohlasovania úplne. Mnohí zavŕšili svoju pozemskú púť v ďalekých krajinách. Iní sa do vzdialených končín nanovo vydávajú. Mimochodom, v polovici novembra odchádza na misiu do Brazílie náš novokňaz, Václav Plánka; môžeme pamätať i na jeho poslanie.
Nie náhodou pamiatka na všetkých verných zosnulých v liturgickom kalendári nasleduje hneď po sviatku všetkých svätých. Spoločenstvo svätých je naším cieľom. Tým, ktorí doň ešte nepatria naplno, chceme pomáhať svojou modlitbou; tých, ktorí sú v ňom, chceme prosiť o príhovor, aby sme raz všetci spolu zakusovali plnosť spoločenstva, ktorého centrom je Boh, zmysel našej existencie.
P. Marek Vaňuš SVD
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
