František sa narodil pred viac ako 500 rokmi na severe Španielska, na hrade Xavier ako najmladší z piatich súrodencov. Mladosť prežil v období politických bojov o nezávislosť, počas ktorých padol i jeho rodný hrad. František mal živú až ohnivú povahu, bol ambiciózny, nadpriemerne inteligentný a tolerantný.
Ako osemnásťročný odchádza na štúdiá do Francúzska, kde sa dostáva do jednej izby spolu s invalidným študentom, vtedy ešte neznámym Ignácom z Loyoly. Stávajú sa priateľmi a postupne v nich dozrieva nápad založiť nový rehoľný rád. Napokon sa František stáva jedným zo siedmich prvých jezuitov, ktorí sa zasvätili Bohu. Pod vedením Ignáca si vykonáva svoje prvé duchovné cvičenia, a jeho životným programom sa stáva spása duší. Ignác stanovuje pre novovzniknutú spoločnosť pravidlá: žiť v chudobe, čistote, v službe dušiam vo svätej zemi a úplnú poslušnosť pápežovi. V období vzniku rádu boli všetky cesty do Palestíny blokované moslimskými Turkami, preto pôsobenie vo svätej zemi nebolo možné. Na pozvanie kráľa Jána III. tak František odchádza do Portugalska, kde dostáva poverenie evanjelizovať východnú Indiu.
Ako 35-ročný vyráža František loďou do Indie, pričom cesta trvá vyše roka a je veľmi namáhavá. František počas nej slúži všetkým: námorníkom, vojakom, odsúdeným, otrokom i všetkým ostatným cestujúcim – i keď on sám padá od únavy, choroby a vyčerpania. Šesť mesiacov cesty strávi na ostrove Mozambik, kde pomáha zvlášť chorým. Prichádza do Indie do mesta Goa, kde sa najprv učí tamojší jazyk, do ktorého neskôr prekladá modlitby. Ide o portugalskú kolóniu, kde žilo množstvo portugalských katolíkov, známych svojou krutosťou voči otrokom, konkubinátom a nezáujmom o chudobu. Utrpenie, ktoré domorodcom pôsobili Portugalci, a ktoré si spôsobovali navzájom, „trvalo ranilo jeho dušu“, ako sám hovorí. O nespravodlivom vykorisťovaní píše dokonca portugalskému kráľovi. Očividnú zradu Krista a Cirkvi však kompenzuje svojim príkladom. František začína svoju činnosť v mestskej nemocnici u tých, ktorí sem priplávali z cudziny. Spáva vedľa pacientov s najťažšími chorobami, aby im bol pripravený slúžiť v ich potrebách. Neskôr učí katechizmus, pričom zvoláva všetkých ľudí zvonením zvončeka. Neúnavne hovorí o Bohu, tak s deťmi, ako i s dospelými.
František nezostáva dlho na jednom mieste, v rámci Indie ďalej cestuje k lovcom perál na mys Komorin: žije tu skupina asi 20 000 kresťanov. Učí ich a chráni pred vykorisťovaním od portugalských obchodníkov a pomáha im, keď ich prepadnú moslimovia. Pracuje tiež v domorodých kmeňoch Parava, na Cejlóne (Srí Lanka), v Malake, na Moluckých ostrovoch (Indonézia) a na Malajskom polostrove.
V roku 1549 odchádza František do Japonska, do Kagošimi, kde má už po roku pôsobenia vyše 100 veriacich. Misiu prenecháva svojim pomocníkom a odchádza do Hirado, neskôr do Jamaguči. Nakoniec sa vyberá do hlavného mesta Mijako. Keď František opúšťa Japonsko, má už približne 2 000 veriacich. V roku 1552 sa František vydáva na svoju poslednú cestu: do Číny. V tejto veľkej krajine vidí veľký potenciál pre rast množstva veriacich, ale napokon sa mu tam nikdy nepodarí docestovať. Počas cesty ochorie a zomiera vo veku 46 rokov: vyčerpaný, takmer sám, na ostrove Sancian pri čínskom pobreží. Jeho telo je o niekoľko mesiacov prevezené do Goa a tam uložené v kostole. Zachováva sa tiež celá zbierka Františkových listov zasielaných z jeho misijných staníc do Európy.
František je považovaný za jedného z najväčších kresťanských misionárov, ktorý sa dokázal zžiť s národom, kde pôsobil, vedel pritiahnuť k misionárskej práci domorodcov a vo svojej vlasti prebúdzať záujem o toto záslužné dielo. Pápež Pavol V. ho v roku 1619 vyhlásil za blahoslaveného a o tri roky neskôr ho pápež Gregor XV. spolu s Ignácom vyhlásil za svätého. V roku 1748 bol vyhlásený za patróna Ďalekého východu a v roku 1927 ho pápež Pius XI. vyhlásil spolu so sv. Teréziou z Lisieux za patróna všetkých misií.
Z listu Ignácovi: „Vytrvalo som chodil po dedinách a všetky doposiaľ nepokrstené deti som obmýval posvätnou krstnou vodou. Krstom som tak očistil obrovské množstvo detí, ktoré takmer nevedelo rozoznať pravú ruku od ľavej. Tie deti ma nenechali pomodliť sa breviár, dokonca ani sa najesť a vyspať, pokým som ich nenaučil nejakú modlitbu. A tu som pochopil, že práve oni sú tými, ktorým patrí nebeské kráľovstvo. Z mnoho ľudí sa v tejto oblasti nestanú kresťania len preto, že jednoducho nie je nikoho, kto by z nich kresťanov urobil.“
Text spracoval: frt. Lukáš Hanúsek SVD
Zdroje:
https://www.zivotopisysvatych.sk/frantisek-xaversky/
https://www.missio.cz/wp-content/uploads/2019/01/Material_Misijni-rijen-2019_MKK-vetsi-pismo.pdf
http://www.jesuit.cz/osobnost.php?id=14
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!