24. februára 2026 uplynuli štyri roky od barbarského útoku Ruska na Ukrajinu. Požiadali sme troch verbistov pôsobiacich na západe krajiny, aby sa podelili o svoje úvahy a opísali aktuálnu situáciu v krajine i vo svojom regióne. Prinášame ich svedectvá.
Wojciech Żółty SVD (Wierzbowiec, Vinnycká oblasť)
Úprimne povedané, ani som si neuvedomil, že už uplynuli štyri roky od vypuknutia vojny. To však neznamená, že sme ľahostajní. Od prvého dňa až dodnes sme predovšetkým s ľuďmi, s ktorými pracujeme a ktorí žijú vo Wierzbowci a okolí.
Pravidelne vozím humanitárnu pomoc na východ Ukrajiny. Bol som tam už štrnásťkrát. V poslednom čase tam z rôznych, odo mňa nezávislých dôvodov chodím o niečo zriedkavejšie. Zažil som rôzne situácie, vrátane dronov letiacich nad našimi hlavami. Stalo sa aj to, že sme sa ocitli pod paľbou, no o tom nechcem písať.
V našom Sanktuáriu svätého archanjela Michala vo Wierzbowci spolu so sestrami SSpS (Služobnice Ducha Svätého) organizujeme z času na čas duchovné obnovy pre rodiny, ktoré vo vojne stratili svojich najbližších.
Prežívame veľmi ťažké obdobie, pretože elektrina nie je dostupná až dvadsať hodín denne. Vďaka obrovskej pomoci pobočky Caritas z Ełku, vrátane biskupa Jerzyho Mazura, ako aj vďaka podpore Generálneho domu verbistov v Ríme a Poľskej provincie SVD som mohol zakúpiť palivové drevo, plynové fľaše a ohrievače pre najnúdznejších. Pomáhame tiež potravinami, hygienickými potrebami a liekmi.
Viem, že v Poľsku sa objavujú aj nepriaznivé hlasy na adresu Ukrajiny a Ukrajincov. Vždy opakujem jedno: „Príď, pozri sa, presvedč sa, ako tu vyzerá život – a zároveň nám pomôžeš.“ Na Ukrajine som už pätnásť rokov a od začiatku vojny som bol mnohokrát na východe krajiny. Nikdy som tam nepočul jediné zlé slovo o Poľsku. Práve naopak – ľudia ma vždy prosili, aby som poďakoval poľskému národu. Nedávno som sa vracal autom z Poľska. Ukrajinský pohraničník sa ma spýtal, či som kňaz. Keď som odpovedal kladne, poprosil ma, aby som požehnal ich kancelárie a budovy. S najväčšou pravdepodobnosťou pritom ani nebol katolík.
Ospravedlňujem sa za stručnosť tohto textu, no neviem písať príliš vzletne. Viac sa sústreďujem na prácu než na slová.
Adam Kruczyński SVD (Struga, Obwód Chmielnicki)
Táto vojna sa v skutočnosti začala už v roku 2014. Do roku 2022 prebiehala pod názvom ATO – protiteroristická operácia. Pred štyrmi rokmi sa zmenila na plnohodnotnú vojnu, ktorá trvá napriek všetkým rokovaniam prebiehajúcim v rôznych častiach sveta. Nikto dnes nedokáže predpovedať jej koniec. Tam, kde pôsobím, je situácia relatívne stabilná. Deti chodia do školy, tí, ktorí zostali, pracujú a zásobovanie je na primeranej úrovni.
Keď som v roku 1999 prišiel na Ukrajinu, štatistiky uvádzali približne 52 miliónov obyvateľov. Dnes nik nevie presne povedať, koľko ľudí tu žije – hovorí sa o približne 28 miliónoch, možno aj menej.
Tento pokles vidím aj vo svojej farnosti. Pred vojnou bývalo na nedeľnej svätej omši asi 70 ľudí. Minulú nedeľu, na prvú pôstnu nedeľu, prišlo do kostola iba 15 veriacich. Počas týždňa už neprichádza nikto. Deti tu nie sú, mládež odišla, zostali najmä starší ľudia, ktorí postupne odchádzajú k Pánovi. Ľudia v strednom veku sa skrývajú, pretože môžu byť kedykoľvek povolaní do armády. Mám farníkov, ktorých jednoducho odviedli z ulice – bez možnosti rozlúčiť sa s rodinou. Veľké nadšenie brániť sa nepriateľovi, ktoré bolo na začiatku vojny také silné, už dávno vyhaslo. Mladí muži robia všetko preto, aby sa vyhli mobilizácii.
Ľudia zo Struhy, kde pôsobím už 26 rokov, hlboko prežívajú utrpenie svojich príbuzných a známych na východe Ukrajiny a v oblastiach priamo zasiahnutých bojmi. Takmer niet dňa bez bombardovania Kyjeva, Charkova, Záporožia, Odesy a mnohých ďalších miest – nielen na východe krajiny. Nedostatok svetla, kúrenia a vody je každodennou realitou. Obyvatelia veľkých bytových domov často potrebujú aj tie najzákladnejšie veci, napríklad prenosné toalety. O pokojnom spánku bez strachu o vlastný život a život blízkych ani nehovoriac.
Zostáva nám každodenná vrúcna modlitba za ukončenie vojny a za trvalý mier.
Józef Gwóźdź SVD (Nowa Uszyca, Obwód Chmielnicki)
Nezažil som Ukrajinu v čase mieru. Prišiel som sem v polovici novembra 2022, po tragickej smrti otca Jerzyho Czarneckého SVD a pol roka po začiatku plnohodnotnej ruskej invázie. Priviezol ma otec Adam Kruczyński SVD, ktorý sa vracal po krátkom pobyte v Poľsku. Je tu aj otec Wojciech Żółty. Hoci bývame od seba takmer tridsať kilometrov, sme si navzájom veľkou oporou.
Na našu prvú cestu si navždy zapamätám tmu. Nebola vôbec žiadna elektrina. Cez Ľvov, Ternopiľ, Chmeľnyckyj a Dunajivci sme prechádzali v úplnej tme. Pravidelne nás kontrolovali vojaci na zabarikádovaných kontrolných stanovištiach.
Od začiatku ma trápi aj zvuk sirén. Časté poplachy, najmä nadránom, udržiavajú trvalé napätie a podvedomý stres. Rakety, drony a stíhačky často prelietavajú nad našimi obcami. Hoci sú útoky zamerané najmä na veľké mestá, nikdy nevieme, čo, kedy a kde dopadne.
Je tu však ešte iná siréna – pre nás najťažšia. Je to pomalý, tiahly zvuk auta oznamujúci pohreb padlého vojaka. Vtedy sa všetko na chvíľu zastaví v bolesti a tichu. Deti vychádzajú zo škôl, ľudia z domov a obchodov a vytvárajú špalier po oboch stranách cesty, ktorú pokrývajú kvetmi. Keď prechádza vozidlo s telom padlého, všetci si kľaknú, prežehnajú sa, so slzami a modlitbou vzdávajú poslednú úctu hrdinovi. Od začiatku vojny sa takto do našej malej komunity s približne 5 000 obyvateľmi vrátilo 130 padlých vojakov. Takmer 80 osôb je stále nezvestných. Vyše dvesto rodín oplakáva stratu synov, otcov, bratov a vnukov. Takýchto miest sú na Ukrajine tisíce. Rozsah utrpenia spôsobuje, že ľudia sú čoraz vyčerpanejší a zronenejší. Počet obetí neustále rastie.
Mnohé rodiny sú rozdelené. Muži nemôžu prekračovať hranice. Vzdialenosť a nedostatok pravidelného kontaktu prinášajú ďalšie napätia. Mnohí vojaci dostávajú prvú dovolenku až po dvoch rokoch služby. Ťažko sa prispôsobujú novej realite. Hovoria, že svet im nerozumie.
Stále častejšie vidíme veteránov vracajúcich sa z frontu bez rúk či nôh alebo s ťažkými psychickými traumami. Mnohí trpia posttraumatickou stresovou poruchou. Pre veľký počet zranených je čoraz ťažšie získať odbornú pomoc. Niektorí odmietajú liečbu a bolesť tlmia alkoholom.
Neustále zápasíme s výpadkami elektriny. Tvrdá zima premieňa každodenný život na boj o prežitie. Elektrina býva dostupná len niekoľko hodín denne. Azda nikdy som tak veľmi netúžil po jari ako tento rok.
Moja misia spočíva predovšetkým v tom, aby som bol blízko ľudí – modlil sa s nimi, vysluhoval sviatosti, posilňoval nádej a staral sa o duchovný život komunity. Už štvrtý rok máme každodennú hodinovú adoráciu Najsvätejšej sviatosti. Prichádzajú ľudia, ktorých manželia, synovia, otcovia či vnuci sú na fronte. Modlia sa, aby prežili a vrátili sa domov. A modlíme sa aj za tých, ktorí padli – aby im milosrdný Boh daroval nebo. Ľudia si tieto chvíle veľmi vážia.
Uprostred tejto bolestnej reality je však viditeľná aj iná skutočnosť – mnoho dobrých a štedrých ľudí, ktorí sa delia o to, čo majú, pomáhajú si navzájom a prinášajú nádej.
Vojna, zlo a nenávisť nemajú posledné slovo. Láska je silnejšia. Kristus na kríži zvíťazil nad diablom, smrťou i temnotou. Nech nás pôstne obdobie ešte viac povzbudí k svedectvu a k skutkom lásky voči našim nevinným trpiacim bratom a sestrám. Ako nás učí Cirkev a Božie slovo, môžeme pomáhať modlitbou, pôstom a almužnou.
Od chvíle, keď som sem prišiel, stretávam sa s veľkou vďačnosťou a srdečnosťou miestnych ľudí. Sú nesmierne vďační Poľsku a Poliakom. V ich mene ďakujem za každú formu podpory – duchovnú i materiálnu. Nech Boh svojím požehnaním odmení všetko dobro, ktoré preukazujete.
Originál:
https://www.werbisci.pl/wiadomosci/swiat/ukraina-4-lata-wojny-oczyma-werbistow
Preložil a upravil: P. Tomáš Gerboc SVD
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
