USTANOVENIE ZA LEKTORA – PETER NGUYEN VAN LUONG SVD

Dňa 25. marca 2021, na sviatok Zvestovania Pána, prijal náš spolubrat Peter, študent 2. ročníka Teologickej fakulty, posvätný rád lektorátu z rúk provinciála P. Pavla Krutáka SVD. Ide o veľmi starú cirkevnú tradíciu, ktorou bol Peter ustanovený na prednes čítaní zo Svätého písma (okrem evanjelia) pri všetkých liturgických sláveniach. Lektor má milovať Sväté písmo, študovať ho a často ho čítať. Tiež má byť náležite pripravený a schopný správne ho predniesť. V neposlednom rade je Lektorát tiež jedným z nevyhnutných míľnikov (neskôr nasledujú akolytát a diakonát) ku kňazstvu, ku ktorému sa Peter aj týmto dňom priblížil.

Vo svätej omši sa Páter provinciál v homílii zamýšľal nad inkarnáciou Ježiša. Stať sa človekom znamenalo okrem tých radostných chvíľ, okrem zvestovania radostného evanjelia, tiež zažívať aj bolesť, utrpenie a smrť. Ale vďaka tejto inkarnácii sme boli vykúpení, boli sme zachránení. Podľa príkladu Ježiša povzbudil P. provinciál nás všetkých, ale osobitne Petra, zvestovávať tomuto svetu radostné posolstvo Evanjelia. On ho potrebuje, očakáva, aj keď nie vždy ho prijíma. Inkarnácia Ježiša vo vlastnom živote obsahuje v sebe aj určitú náročnosť. Preto páter povzbudil Petra, aby mu nechýbala sila, chuť a nadšenie pre ohlasovanie Evanjelia.

Krátke predstavenie

Podcast:

Krstným menom sa volám Peter, ale tu ma všetci volajú Peťo. Som najmladší zo šiestich detí, mám troch bratov a dve sestry. Na detstvo spomínam s veľkou radosťou, tieto chvíle sme trávili stále kdesi vonku. Najčastejšie sme hrávali futbal, ale chodili sme aj často plávať (rieku sme mali vzdialenú menej ako 200 metrov od domu). Jednou z mojich úloh v domácnosti, na ktorú spomínam, bolo každý deň priviesť byvola na pašu práve k tejto rieke.

Už od útleho detstva som žil s predstavou, že by som mohol byť kňazom. Pamätám si, ako raz prišli susedia a opýtali sa ma, či by som sa ním nechcel stať. Ja som akoby automaticky povedal, že „áno“. Mal som vzor v našich kňazoch, ktorí boli dobrí ľudia. Naša rodina tiež navštevovala svätú omšu každý deň, o pol piatej ráno. Je pravda, že nie vždy som ta chcel ísť a radšej by som si pospal, ale nemal som na výber. Dnes som za to rodičom vďačný, že nás viedli po ceste viery. Od svojich desiatich rokov som začal miništrovať a do pätnástky som to dotiahol na kostolníka.

Ako to býva u nás bežné, adept na kňaza často ide bývať na faru, aby získal skúsenosti a zoznámil sa bližšie s cirkevným prostredím. To bol aj môj prípad, keď som počas štúdia na gymnáziu býval na jednej fare, vzdialenej od nášho domu asi 30 kilometrov. Mal som vtedy 16 rokov a prvý krát som opustil domov na dlhšiu dobu. Pomáhal som s bežným chodom fary, viedol modlitby v kostole, miništroval či robil kostolníka. Strávil som tam dokopy 4 roky.

Keď som dokončil gymnázium, snažil som sa dostať na univerzitu v Saigone, dva roky sa mi však nepodarilo urobiť prijímačky. Začal som teda pracovať: najskôr pol roka ako robotník na stavbách, neskôr ako čašník. Ale stále som mal svoj cieľ ísť študovať a učil som sa po večeroch, platil si kurzy. Býval som v Saigone spolu s bratom, ktorý tam pracoval a pomáhal mi. Napokon sa mi podarilo zvládnuť prijímačky a po troch a pol roka som skončil s titulom bakalára v odbore angličtina.

Po dokončení školy som ostal pracovať vo firme na spracovanie kávy, v ktorej som brigádoval už počas štúdií. V tomto období som sa dva krát zúčastnil duchovných cvičení, kde som pocítil, že ma Pán predsa volá, aby som sa stal kňazom. Tam som sa už definitívne rozhodol a moja voľba padla na Spoločnosť Božieho slova.

V rámci formácie som už tri roky na Slovenku. To, čo ma stále ženie ďalej, je moja obľúbená veta z Písma: „Ani syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ (Mt 20,28). Ani ja nechcem, aby mi druhí slúžili, ale chcem byť tým, ktorý pomáha druhým. A aj preto som tu.

Text pripravil: frt. Lukáš Hanúsek SVD