Podcast:
Evanjelium 32. nedele nám dáva výzvu: byť bdelí. Ale vhodnejšie poučenie by mohlo znieť: Buďte pripravení! Tieto slová nám ponúkajú dve otázky: Ako? A na čo sa vlastne pripraviť? Keď sa pripravujeme na dovolenku, chystáme si veci, aby sme sa nedostali do problémov: berieme si oblečenie, ktoré zvládne zmenu počasia, máme rezervované ubytovanie, zaplatenú spiatočnú letenku, dostatok hotovosti vo vreckách, alebo na bankovom účte. Ale príprava na to, aby sme si dovolenku užili, aby sme na nej boli šťastní, si vyžaduje niečo iné. Nech si so sebou vezmeme čokoľvek, alebo kohokoľvek, určite si vezmeme aj seba. Nemôžeme sa zbaviť sami seba. Byť šťastný doma, alebo na dovolenke, závisí od toho, aký som človek.
Ježiš nás povzbudzuje, aby sme sa pripravili na večnosť. Naša skúsenosť nezávisí od toho, čo si prinesieme, ale od toho, akým človekom sme. Ťažko môžeme pred Pána predstúpiť s výpočtom (niekedy až materialistickým) plnomocných odpustkov, alebo absolvovať deväť prvých piatkov, či päť prvých sobôt ( oni sú užitočné pre náš život a je dobré udržiavať ich prax), ak sme nesplnili svoj cieľ a nevytvorili sme si v sebe také srdce a zmýšľanie, aké má Kristus. Ako sa mi bude dariť vo večnosti, bude závisieť jednoducho od toho, či dokážem milovať. Či dokážem milovať Boha, seba samého a druhých (pretože večnosť mám stráviť so všetkými tromi entitami!). To, či dokážem milovať, závisí od toho, či milujem teraz. Milujem naozaj Boha, seba a ostatných?
Zdalo by sa, že je to jednoduché. Prečo som teda nevyrástol v úžasne milujúceho človeka? Prečo je Boh stále „tak ďaleko“? Prečo sa bojím povedať, kto som? Prečo som prieberčivý a nechcem sa ani obťažovať s láskou k niektorým ľuďom, najmä keď láska presahuje obyčajnú toleranciu a stáva sa skutočnou starostlivosťou, odpustením a službou? Žiaľ, skúsenosť ukazuje, že rast v láske si nevyhnutne vyžaduje odumieranie sebe samému, svojej egocentrickosti, svojmu pohodliu… Znamená to tiež vzdať sa našej posadnutej potreby kontroly, úzkostlivého zakrývania a neochoty vlastniť svoje pravé ja.
Keď dosiahneme štádium a budeme sa tešiť z láskyplného vzťahu s Bohom, sebou samým a druhými, potom sme pripravení na večnosť. Myslím si, že väčšina z nás bude v okamihu smrti pripravená len napolo, možno sotva napolo. Vďaka Bohu za očistec! Zomierať sebe bude ťažké a neúprosné, ale postupný rast bude nádherný a konečný výsledok istý. Keď si tak vezmeme, či skutočnou príležitosťou na vykročenie do večnosti bude pokojná smrti v posteli v starobe, menej pokojná smrť v chorobe, autonehoda, zemetrasenie, dokonca aj teroristická bomba, v konečnom dôsledku na tom nezáleží. Nemôžeme to zmeniť. Čo však môžeme zmeniť, je náš život. Preto sa už dnes začnime vážne pripravovať na večnosť.
Úvaha bola uverejnená: Katolický týdeník 45.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
