Vyrovnajte mu chodníky!

Vyrovnajte mu chodníky!

Ponúkame zamyslenie s názvom „Vyrovnajte mu chodníky“ od P. Milana Bubáka SVD, ktoré môže poslúžiť aj ako pomôcka pri príprave sa na Vianočnú sviatosť zmierenia.

Sv. Ján Krstiteľ volá na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec sa zníži…“ Tou púšťou môže byť aj náš individuálny život. A tými kopcami a dolinami zase extrémy v našom živote, ktoré nám bránia naplno žiť vyvážený ľudský život. Keďže čas adventu je tým najvhodnejším časom na vyrovnanie si svojho života, skúsme pouvažovať o tom, ako to urobiť. Chcel by som sa sústrediť na tri body, o ktorých však nebudem hovoriť oddelene, nakoľko patria k sebe: o spytovaní svedomia, o vyznaní hriechov a o vyrovnaní sa so svojím životom smerom do budúcnosti. Kardinál Carlo Martini spomína, že vo svojom živote mal časy, kedy sa mu ťažko spovedalo. Cítil sa pri spovedi nedobre. V istom momente si hovorí:

„Ak mi spôsobuje problém krátka uponáhľaná spoveď, prečo sa nepokúsiť spovedať sa dlhšie a s väčším pokojom? Vypadá to paradoxne, ale takéto paradoxy niekedy pomáhajú vyjsť zo slepej uličky. A vtedy som naozaj za pomoci kňaza prešiel od krátkej a uponáhľanej spovede k tomu, čo by som mohol nazvať kajúcim dialógom.“

Sústreďme sa teda spoločne, čo by taký kajúci dialóg mal obsahovať, aby bol dobrý a aby bol obohatením pre náš duchovný život. Ak by sme niektorí mali problém nájsť miesto, kde by sme sa mohli spovedať takýmto kajúcim dialógom, nič to. Nasledujúce kroky môžu byť súčasťou aspoň našej prípravy na spoveď

I. Vzdávanie chvály a vďaky Bohu

Toto by malo byť naším zvykom aj pri každodennom spytovaní svedomia. Uvedomovanie si Božej lásky a Božej prítomnosti v našom živote je nevyhnutné na to, aby sme správne pochopili aj svoj hriech. Boh ma stvoril, chcel ma tu mať, chcel ma mať presne takého, akým som, má so mnou svoje plány, vedie ma, neustále sa o mňa stará…

Všetko je darom, a tak za všetko treba ďakovať „Bohu Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 5, 20).

Prípravu na spoveď môžeme začať poďakovaním Bohu za všetky dary obdržané v poslednej dobe: Čo bolo pre mňa v posledných dňoch, týždňoch, mesiacoch či rokoch mimoriadnym prejavom Božej milosti, za ktorú mu chcem teraz poďakovať? Treba vychádzať z konkrétnych vnútorných zážitkov, vonkajších situácií, udalostí, vzťahov k blížnym, ktoré boli pre mňa zdrojom zvláštnej radosti. Prežíval som ich s vďačnosťou ako Božie dary? Človeku malej viery hrozí buď postoj domýšľavosti, ktorý ho presviedča, že za všetko ďakuje len sebe, alebo postoj naivity, ktorý mu hovorí, že všetko sa deje samo. Veriaci človek vie, že bez Boha nemôže vykonať nič. Často je v nás množstvo nespokojnosti so svojím životom. Pohŕdame sebou samými a svojich kvalít si nevážime. Pozeráme len na iných so závisťou, že oni majú všetko. A oni často robia to isté. Pokušenie zlého sa začína obyčajne tvrdením: keby si bol v inej situácii, bol by si šťastnejší, keby si bol na inom mieste, bolo by to lepšie. Vo väčšine prípadov to nie je pravda. Ďakovať Bohu znamená prijímať s pokojom v srdci svoje miesto na svete. Ďakovať Bohu znamená byť spokojný s takým životom, aký mi dal Boh a s takou situáciou, do akej ma postavil. Bohu neďakujeme len za dary na prvý pohľad príjemné a dobré, ale aj za tie, ktoré sú bolestné a nepríjemné s tým, že aj oni nám môžu v konečnom dôsledku poslúžiť k dobru.

II. Vyznanie hriechov

Zvykli sme si pri spovedi dôkladne vymenovávať zlé skutky a hriechy, ktoré sme spáchali od poslednej spovede. Spytovanie svedomia sa však nemôže uspokojiť len s vypočítavaním hriechov, ale musí ísť ešte hlbšie. Musí skúmať hĺbku našej viery. Prvá otázka pri spytovaní svedomia by sa mala týkať nášho postoja voči Bohu: aké miesto zaujíma Boh v mojom živote? Od neho sa potom odvíja všetko. Skúmam vo svojom každodennom živote jeho vôľu? Mám v neho dôveru aj v ťažkostiach a nepríjemnostiach života? Modlievam sa? Snažím sa byť pri modlitbe opravdivý? Snažím sa ho milovať? A potom milovať aj svojich blížnych? Snažím sa vyrovnávať s pocitmi, ktoré stoja kdesi v hĺbke mojej bytosti? Všimnime si niektoré z možných pocitov.

1.Pocity povýšeneckosti, domýšľavosti a pýchy

Tým, že nás Boh stvoril na svoj obraz, povolal nás k veľkosti. Naším nešťastím ale je, keď sa snažíme budovať si svoju veľkosť nie na ňom a na jeho vôli, ale na sebe samých. Toto je podstatou našej pýchy. Môže sa prejavovať rôznymi spôsobmi: usilovaním o úspech za každá cenu bez ohľadu na vlastné svedomie, na iných ľudí či na svoje zdravie; v prehnanej starostlivosti a v používaní všetkých možných prostriedkov na jej udržanie; v urážlivosti a pomstychtivosti; v nekritickej domýšľavosti, na ktorú nemáme žiadny dôvod. Pýcha je prvým zo všetkých hriechov a je koreňom všetkých ostatných hriechov. To je dôvod, prečo sa tak ťažko odhaľuje a priznáva. Malicherné upriamovanie sa na „malé hriešky“ môže byť znakom unikania pred odhalením a priznaním si hriechu pýchy. Pri spytovaní svedomia sa musíme pýtať: v ktorých životných situáciách, rozhodnutiach a súvislostiach sa prejavila moja pýcha a aké mala zafarbenie; ako sa prejavuje moja honba za vlastnou veľkosťou, za tým, čo je nad moje sily? Neusilujem sa o životnú kariéru za cenu kompromisov s vlastným svedomím? Neponižujem sa na jednej strane pred vysokopostavenými a naopak nepohŕdam tými, ktorí sú nižšie postavení ako ja? Nepestujem v sebe pocit povýšeneckosti? Nepodlieham falošnému perfekcionizmu, ktorý mi velí cediť komára, ale prehltnúť (bez väčších problémov) ťavu? (por. Mt 23, 24)

2. Pocit nespokojnosti, stiesnenosti, smútku a apatie

Pýcha je prameňom neuskutočniteľných túžob a snáh človeka. Keď sa takéto túžby neuskutočnia – a uskutočniť sa nemôžu, pretože sú nereálne – prepadávajú nás pocity nespokojnosti, stiesnenosti, smútku a apatie. Naša pýcha nám diktuje, aby sme sa trápili nad tým, že nie sme takí, akými by sme chceli byť. Podliehanie týmto pocitom je príčinou nedostatku aktivity, rezignácie na život, nedbanlivosti vo vykonávaní svojich povinností, lenivosti a ťažkopádnosti v duchovnom snažení, egocentrizmu. Snažím sa uviesť do správneho pomeru nezdary, poklesky a slabosti tým, že prekonávam svoje znechutenia a svoju nespokojnosť? Snažím sa vzbudiť si vo svojom živote vieru v Božie pôsobenie? Neprenášam svoje depresívne stavy aj na iných, na svoje okolie a nenapĺňam atmosféru vo svojom okolí horkosťou a ponurosťou? Toto môže byť jed, ktorým otravujem životy ľudí, ktorých mi poslal do cesty Boh…

3. Pocity nepokoja a obáv

Často žijeme v stave nepokoja a obáv. Bojíme sa, máme zbytočné starosti a trápime tým aj seba, aj svojich blížnych. Poddávanie sa strachu môže byť často prejavom nedôvery ako voči Bohu a svojim blížnym, tak aj voči sebe. Nepoddávam sa pocitu obáv o seba samého a o svoju budúcnosť? Snažím sa zveriť Bohu rozuzlenie ťažkých situácií, v ktorých ja sám nevidím riešenie? Netrápi ma zbytočné úsilie a zbytočná starostlivosť o veci dočasné? Dôverujem v prozreteľnosť Božiu so mnou?

4. Pocity neznášanlivosti, odporu a nepriateľstva k iným

Tieto pocity sa nachádzajú z času na čas v každom z nás, prinajmenšom v niektorých situáciách. Sú prameňom príkrych slov, neláskavých gest, odmietania potrebnej pomoci, zvaľovania zodpovednosti za vzniknuté konflikty na iných. Na tejto skutočnosti nemení nič fakt, že náš odpor a agresivita voči iným bývajú často skryté v hĺbke nášho srdca. Pri príprave na spoveď sa preto často musíme pýtať: Nehnevám sa na niekoho? Ak áno, prečo? Nechovám v sebe odpor a neznášanlivosť voči niekomu? Chcem odpustiť tým, ktorí sa voči mne previnili a ak áno, čo pre to robím? Ako sa správam v konfliktoch? Ako pomáham ľuďom, ktorí sa nachádzajú v podobných situáciách, ktorí sú osamelí, opustení, zranení životom? Ako si plním povinnosti voči členom rodiny či spoločenstva, v ktorom žijem? Nezriekam sa zodpovednosti za nich?

5. Miluj sám seba!

„Miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Mt 22, 39). Keď o tomto prikázaní uvažujeme, často sa zameriavame len na jeho prvú časť s tým, že tú druhú buď prehliadame, alebo ju považujeme za samozrejmú. Veď predsa každý miluje sám seba, snáď niekedy až príliš. Je naozaj možné seba samého milovať „príliš“, avšak iba nesprávnou láskou, ktorá sa prejavuje ako únik zo skutočného života do života zdanlivého: do egoistickej konzumácie alebo tiež do ilúzií o sebe samom. Správnou láskou nie je možné milovať „príliš“ nikdy a nikoho, ani seba samého. Je nevyhnutné, aby sme boli schopní odlíšiť egoistickú lásku od takej lásky, ktorá si vyžaduje od človeka duchovnú vyspelosť, pokoru a obetavú prácu na zdokonaľovaní vlastnej osobnosti. Kto nemiluje seba samého zdravou láskou, nie je schopný milovať zdravo ani svojho blížneho. Vážim si naozaj svoj život ako dar samého Boha? Ako sa angažujem na tom, aby som prežíval svoj život správne v súlade s Božou vôľou? Beriem vážne svoje povinnosti…? Neutekám od života a zodpovednosti zaň k sneniu a ku rôznym druhom konzumizmu? Netratím márnotratne čas bezcennými programami v TV, plytkými zábavami a pod.? Snažím sa o rozvoj svojich darov? Nie som lakomý a žiadostivý? Nekradnem? Neničím si svoju predstavivosť pornografiou a pod.? Neničím sa alkoholom a prejedaním?

III. Dôveryplné odovzdanie sa do Božej vôle

Sila sviatosti zmierenia nespočíva ani zďaleka len na ľudskej sile. Sila vôle ešte nikdy nikoho neuzdravila a nezmenila. Čím hlbšie prenikáme do svojho vnútra, tým jasnejšie vidíme svoju malosť, obmedzenosť a slabosť. Toto poznanie – hoci ťažké a bolestné – nás vedie k snahe čo najúplnejšie naorientovať svoj život na toho, ktorý je nekonečne dobrým a milosrdným. Spoliehať sa na Boha znamená odpovedať svojou dôverou na jeho dôveru voči nám. Prejavená a nami prijatá dôvera v niekoho, kto nás miluje úplne nezištne, nás lieči z našich slabostí a životných rán, ktoré najčastejšie utŕžime práve z nedostatku dôvery voči sebe, voči ľuďom a voči Bohu.

Človek má hlbokú potrebu vyznať sa pred niekým druhým v atmosfére dôvery, zbaviť sa ťažoby zla, ktoré sa v ňom nahromadilo, vyjadriť svoje nádeje, túžby a bolesti. Preto vidíme, že tam, kde sa prestane praktizovať spoveď, vznikne potreba psychológie a psychoanalýzy. Ľudia nachádzajúci sa často v ťažkých situáciách nenachádzajú neraz nikoho, komu by sa mohli vyžalovať alebo zdôveriť s tým, čo sa v nich odohráva. Psychológia je veľkou pomôckou, môže človeku objasniť veľa z jeho vnútra, ale nemôže ho vyliečiť ani dať mu silu, aby dobrovoľne a s odvahou mohol prijať a niesť svoj každodenný osud. Prameňom života a sily človeka je totiž vždy jeho Stvoriteľ a Pán. Stáva sa často, že človek, ktorý hľadá pomoc v psychológii, sa cíti nakoniec ešte horšie, tak ako oná nemocná z evanjelia, ktorá minula celý svoj majetok na lekárov a bolo jej ešte horšie (por. Mk 5, 26). Je mnoho takých bolestí, ktoré nemôže vyliečiť žiaden lekár. Uznávame význam kompetentných odborníkov (nakoniec, môže si ich použiť sám Boh k svojmu cieľu s nami), ale treba si nadobro uvedomiť, že to, čo potrebuje uzdravenie, je predovšetkým naše srdce. Sviatosť zmierenia poskytuje človeku zvláštny priestor, kde môže celkom otvoriť svoje srdce uzdravujúcej sile Božej lásky, kde sa môže úplne vyznať zo všetkého, čo ho najviac trápi a bolí. Človeka veľmi bolí zlo, ktoré mu spôsobil niekto iný, alebo ktoré on spôsobil niekomu inému. No najviac ho bolí a aj najviac trpí, keď ho ľudia obviňujú z niečoho, alebo keď sám seba obviňuje. Toto obviňované alebo obviňujúce ľudské srdce môže nájsť pokoj len v Bohu.

„Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3, 19-20).

Dokážem sa počas tohtoročného adventu otvoriť pre takýto typ kajúcneho dialógu, ktorý by mi pomohol vyrovnať chodníky pre Pána?

Podkladom pre túto úvahu mi bola kniha od Józefa Augustyna SJ: Jak se zpovídat, Velehrad.

Text pripravil: P. Milan Bubák SVD

Článok je možné nájsť v časopise „Hlasy z domova a v misií“ 12/2015

Alebo na linku: https://hlasy.verbisti.sk/archiv2015/hlasy_december_2015.pdf



Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom.

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie