Páter Michal Marhefka SVD, rodák z Ľubice, prišiel do Ruska v roku 2009. V roku 2010 ho predstavení poslali na misiu do Irkutska, kde pôsobil do októbra 2012, kedy dostal určenie na misiu do St. Petersburgu (bývalý Leningrad). O svojej misii v Irkustku, ale i o plánoch v Petrohrade rozpráva v nasledujúcom rozhovore.
Pozdrav pátra Michala Marhefku SVD:
https://www.verbisti.sk/pozdrav-misionara-zo-st-peterburgu-rusko/
Ako hodnotíš život v Irkutsku a tvoje pôsobenie v tomto meste?
Práca v Irkutsku bola nádherná. Jednak preto, že na misii bolo po materiálnej stránke takmer všetko v poriadku. Chrám už bol vybudovaný. Pracovali sme v dvoch farnostiach: v Katedrálnom chráme Nepoškvrneného srdca Panny Márie a v starom Chráme Nanebovzatia Panny Márie. V rehoľnej komunite sme boli traja kňazi, ktorí sme slúžili vo farnostiach a jeden kňaz sa ešte učil jazyk. V katedrálnom chráme bol aj generálny vikár. Minimálne traja kňazi sú vždy potrební, aby sa dalo zabezpečiť fungovanie týchto dvoch kostolov. Vo farnosti bolo veľa detí, manželov a rodín. Mával som s nimi pravidelné stretnutia, výlety a tábory. Celé leto, ale i počas všedných voľných dní sme mali nejaký program.
Koľko ľudí z mesta sa hlási ku katolíckemu vierovyznaniu?
V Irkutsku je okolo tisíc katolíkov. V skutočnosti som ich však nikdy toľko nevidel. V 90tych rokoch bol v Rusku náboženský „boom“. Všetci mali slobodu, išli ku svojim koreňom. Mnohí z tých, ktorí mali poľské alebo nemecké korene, začali prichádzať a dávali sa pokrstiť. Bol tu otec Ignác, ktorý sa týmto ľuďom venoval. Medzitým na veriacich však pôsobili rôzne vplyvy. Teraz je pravidelný počet veriacich na nedeľných bohoslužbách asi 250. Na Veľkú noc a na Vianoce prichádzajú aj tí ostatní.
Ako vyzeral tvoj deň v Irkustsku?
To je ťažká otázka. Záležalo to od situácie. V zime bolo treba ísť očistiť chodníky od snehu. Miesto okolo kostola je rozľahlé, roboty tam teda bolo aj na 2 hodiny. Potom som sa venoval obyčajne písaniu článkov pre Hlasy alebo pre iné publikácie, vybavoval som rôzne veci pre farnosť po úradoch a pod. Viac či menej cez deň ma zamestnávala fyzická práca. Večer sa začala duchovná práca, ktorá pozostávala zo slúženia sv. omše a z rôznych pastoračných stretnutí, ktoré sme mávali minimálne 3krát za týždeň s rôznymi skupinami ľudí z farnosti. Prebiehala príprava na krst dospelých, mali sme biblické, miništrantské i mládežnícke stretnutia.
Koľko ľudí sa pripravuje na krst?
V priemere sa ich nazberá 10 za rok. Sú to cudzinci, alebo domáci? Všetci sú občania Ruskej federácie, ale obyčajne majú títo ľudia poľské, nemecké alebo iné korene. Aké sú vzťahy misionárov s pravoslávnou cirkvou? Je veľký rozdiel medzi vzťahmi v rôznych zemepisných šírkach. V Ázii je vzťah medzi misionármi a pravoslávnymi oveľa zložitejší. Nájdu sa pravoslávni kňazi, ktorí si s misionármi rozumejú, ale verejne sa ich vzájomný vzťah nikdy neprezentuje , ba dokonca verejnosť sa nedozvedá ani o tom, aké úspechy v dialógu s katolíkmi existujú. V Európe sa publikujú články pri príležitosti, akou je napr. stretnutie Sv. Otca s predstaviteľom pravoslávnej cirkvi. V Rusku sa o tom nikto nehovorí. V ruskej katolíckej cirkvi sa to ani nijak nezdôrazňuje. S pravoslávnymi kňazmi sa stretávame iba na administratívnej úrovni. Ak mesto alebo oblasť robí nejaké stretnutie, volajú tam predstaviteľov všetkých cirkví. Tam sa stretneme, ale inde nie. Len zriedka sa stáva, aby nás pravoslávni pozvali na ich sviatok.
S Irkustskom si sa nateraz rozlúčil. Ako sa ti odchádzalo?
Ťažko. Dva roky síce nie je tak dlhá doba, ale myslím si, že v Irkutsku boli vytvorené tak nádherné podmienky, že zvyknúť si sa tam dalo aj za mesiac. Ľudia boli super. Mládeže bolo veľa. Je jasné, že kamarátstva ostávajú, ale 5 tisíc kilometrov je dosť veľká vzdialenosť, ktorá je teraz medzi nami. Treba si zvyknúť na nové miesto. Môj bratranec – kňaz – mi povedal: „Veď ty si misionár, to je normálne, že ideš na nové miesto, ktoré je ďaleko.“ Jasné, že je to normálne, ale nie je to také ľahké.
Ako na teba pôsobí Petrohrad?
Rusi Petrohrad volajú „kultúrne hlavné mesto“. Hlavným mestom je, samozrejme, Moskva, ale Petrohrad nestratil svoj titul. Od čias Petra Veľkého až do roku 1918 bol hlavným mestom. Mesto dýcha históriou. Nachádza sa v ňom veľa veľkých chrámov. Je to mesto západného typu. Peter Veľký mal záľubu v západnej kultúre. Mesto sa stále buduje, rozkvitá. Horšie je to s počasím. Jednoducho je to sever, nachádzame sa vo fínskom zálive, a preto sa hlási vlhkosť. Slnečných dní je veľmi málo. Oproti Irkutsku, kde bolo 200 slnečných dní v roku, si myslím, že v Petrohrade bude aj 100 veľa.
Čo ťa čaká na novom mieste?
Pastorácia v Sankt Peterburgu je v oveľa menších rozmeroch. Na nedeľných sv. omšiach tam býva tridsať ľudí, avšak sú tam zabehnuté nejaké pastoračné aktivity. V nedeľu robíme katechézu pre dospelých. Tieto stretnutia trvajú asi hodinu a vždy na ne prichádzajú ľudia, čo je dobre. Chrám Navštívenia Panny Márie ako taký je v dosť zlom stave. Nachádza sa v priemyselnej zóne. Dlhé roky sa v okolí nachádzal závod, kde robili liatinu. Kňazi predo mnou už urobili kus práce s upratovaním a rekonštrukciou. V tomto chráme je obrovská zmena oproti tomu, ako to vyzeralo za socializmu. Keď tam však príde človek, ktorý tam nikdy predtým nebol, zdá sa mu, že tam nič nie je urobené. A to je môj prípad. Treba spraviť generálnu opravu. Správca kostola Richard Stark, nemecký kňaz, robí v tomto smere potrebné kroky. Máme to rozdelené asi tak, že ja mám na starosti duchovné aktivity farnosti a on sa stará o materiálnu stránku. Komunitu verbistov v Petrohrade tvoria ešte ďalší šiesti spolubratia. Jeden je stále v domčeku na vidieku, kde prijíma skupiny na duchovné cvičenia. V našej komunite žije aj regionál P. Jakub Blas, ktorý má na starosti celú régiu Ural. Rektor komunity P. Michal Magda SVD učí v Kňazskom seminári v Petrohrade. Je biblista, často dáva prednášky na rôznych miestach. Máme aj rehoľného brata, ktorý je našim kuchárom. Spolubrat z Indonézie má na starosti indickú a kórejskú komunitu kresťanov.
Tvoje plány do budúcna?
Ak sa podarí správcovi farnosti nájsť potrebné prostriedky na opravu Kostola Navštívenia Panny Márie, čo by sa malo uskutočniť do 2 – 4 rokov, máme nádej, že tento kostol bude aj viac viditeľný pre ľudí a nájdu si tak k nemu cestu viacerí ľudia. Farnosť je v Petrohrade teritoriálne najväčšia. Tvorí ju takmer polovica mesta. Ďalšie územie tvoria ostatné 4 farnosti. Máme nádej, že nám to pomôže rozšíriť naše duchovné stádo. Veľmi to záleží aj od materiálnych podmienok, aké sú v kostole. Rusi si napríklad potrpia v kostole na teplo, i keď sa zdá, že im zima neprekáža. Keď sú v kostole, chcú, aby v ňom bolo teplo. Je to pochopiteľné, človek sa chce cítiť v chráme ako doma – príjemne. Máme nádej, že keď urobíme vonkajšie podmienky viac príjemnými, príde aj viac ľudí do kostola.
Rozhovor pripravil: P. Martin Štefanec SVD
Rozhovor je možné nájsť v časopise Hlasy z domova a misií 1/2013.
Alebo na linku: https://hlasy.verbisti.sk/archiv2013/hlasy_januar_2013.pdf
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
