Sobota po Popolcovej strede

„Ježiš videl na mýtnici sedieť mýtnika menom Léviho a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal, opustil všetko a išiel za ním.“
Lk 5,27-32

Zamyslenie:
Túto časť evanjelia som si vždy predstavovala nasledovne: Lévi- Matúš sedí za stolom s ostatnými mýtnikmi, Ježiš zhodou okolností ide okolo so svojimi apoštolmi, pozrie sa naňho a spontánne ho zavolá aby sa stal jedným z nich.

Vždy som obdivovala tú rýchlosť, ktorou odpovedal na Ježišovo volanie. Pred pár dňami som však čítala jeden cudzojazyčný preklad, ktorý ma veľmi zaujal a napadlo mi, že možno to bolo celé inak, stálo v ňom: „Ježiš pozoroval na mýtnici sediaceho mýtnika menom Léviho…“. Čiže nielen videl ale pozoroval ho, veď jeho stôl bol hneď pri bráne, ktorou Ježiš denne vchádzal a vychádzal z mesta. Mal dosť možností pozorovať mýtnika „v akcii“ a predsa ho neodsúdil, mohol nazerať do hĺbky jeho srdca niekoľko dní a napriek tomu alebo práve preto, čo v ňom videl, sa rozhodol, že ho chce zaradiť k svojim najbližším ľuďom. A pravdepodobne aj Matúš si zvedavo obzeral Ježiša, ktorý mal už v tom čase pre mnohé zázraky povesť slávneho proroka. Predstavujem si, ako sa mu pod Ježišovým skúmavým pohľadom pretvára srdce, ako vidí svoje hriechy v pravom svetle a dňom i nocou rozmýšľa, čo ďalej, a keď napokon počuje Ježišove „Poď za mnou!“ neváha ho prijať.

Kedysi som skryte závidela bratom a sestrám, ktorí boli predtým neveriaci, že podobné volanie zažili na vlastnej koži. Ich viera získaná v dospelosti sa mi zdala silnejšia a živšia, než tá moja vštepovaná odmala. Potom som však pochopila, že sa Ježišove slová nemusia týkať len tých, ktorý doposiaľ poznali kresťanstvo len z počutia. Aj my, ktorí sme od detstva boli vychovaní vo viere, potrebujeme znovu počuť a nasledovať Ježišove „Poď za mnou!“. Veď ako ľahko sa stáva viera po desaťročiach plytšou, formálnejšou, skostnatenou a neosobnou! Ešte som nestretla kresťana, ktorý by nemal občas obdobie duchovného sucha, keď mal pocit, že Boh sa od neho každým dňom stále viac vzďaľuje, kým on sa ponára čoraz hlbšie do močariska každodenných problémov až má pocit, že sa v nich utopí. Málokedy vnímame, že Boh dovtedy ticho a vytrvalo pretvára naše srdcia ale vždy sa nám veľmi uľaví, keď potom konečne znovu počujeme jeho volanie, podľa ktorého vieme, ktorým smerom môžeme z toho močariska bezpečne vykročiť.

Aplikácia:

1/ Vnímaš potrebu obnoviť svoje nasledovanie Ježiša aj po rokoch prežitých v kresťanskej viere?

2/ Snažíš sa byť dostatočne vnímavý aby si ho započul?

Lucia

slobodná, študentka, 24 rokov



Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie