Zamyslenia

Sobota po Popolcovej strede

„Ježiš videl na mýtnici sedieť mýtnika menom Léviho a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal, opustil všetko a išiel za ním.“
Lk 5,27-32

Zamyslenie:
Túto časť evanjelia som si vždy predstavovala nasledovne: Lévi- Matúš sedí za stolom s ostatnými mýtnikmi, Ježiš zhodou okolností ide okolo so svojimi apoštolmi, pozrie sa naňho a spontánne ho zavolá aby sa stal jedným z nich.

Vždy som
obdivovala tú rýchlosť, ktorou odpovedal na Ježišovo volanie. Pred pár dňami
som však čítala jeden cudzojazyčný preklad, ktorý ma veľmi zaujal
a napadlo mi, že možno to bolo celé inak, stálo v ňom: „Ježiš
pozoroval na mýtnici sediaceho mýtnika menom Léviho…“. Čiže nielen videl ale
pozoroval ho, veď jeho stôl bol hneď pri bráne, ktorou Ježiš denne vchádzal
a vychádzal z mesta. Mal dosť možností pozorovať mýtnika „v akcii“
a predsa ho neodsúdil, mohol nazerať do hĺbky jeho srdca niekoľko dní a napriek
tomu alebo práve preto, čo v ňom videl, sa rozhodol, že ho chce zaradiť
k svojim najbližším ľuďom. A pravdepodobne aj Matúš si zvedavo
obzeral Ježiša, ktorý mal už v tom čase pre mnohé zázraky povesť slávneho
proroka. Predstavujem si, ako sa mu pod Ježišovým skúmavým pohľadom pretvára
srdce, ako vidí svoje hriechy v pravom svetle a dňom i nocou rozmýšľa,
čo ďalej, a keď napokon počuje Ježišove „Poď za mnou!“ neváha ho prijať.

Kedysi som
skryte závidela bratom a sestrám, ktorí boli predtým neveriaci, že podobné
volanie zažili na vlastnej koži. Ich viera získaná v dospelosti sa mi
zdala silnejšia a živšia, než tá moja vštepovaná odmala. Potom som však
pochopila, že sa Ježišove slová nemusia týkať len tých, ktorý doposiaľ poznali kresťanstvo
len z počutia. Aj my, ktorí sme od detstva boli vychovaní vo viere,
potrebujeme znovu počuť a nasledovať Ježišove „Poď za mnou!“. Veď ako ľahko sa
stáva viera po desaťročiach plytšou, formálnejšou, skostnatenou
a neosobnou! Ešte som nestretla kresťana, ktorý by nemal občas obdobie
duchovného sucha, keď mal pocit, že Boh sa od neho každým dňom stále viac
vzďaľuje, kým on sa ponára čoraz hlbšie do močariska každodenných problémov až
má pocit, že sa v nich utopí. Málokedy vnímame, že Boh dovtedy ticho
a vytrvalo pretvára naše srdcia ale vždy sa nám veľmi uľaví, keď potom
konečne znovu počujeme jeho volanie, podľa ktorého vieme, ktorým smerom môžeme
z toho močariska bezpečne vykročiť.