Zamyslenia

ZAMYSLENIE
NA 14. NEDEĽU
V CEZROČNOM OBDOBÍ

Evanjelium:

Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘“ (Lk 10, 1-12. 17-20)

Podcast:

Zamyslenie:

Milí priatelia, každý z nás pozná veľa ľudí. Okruh ľudí, medzi ktorými sa pohybujeme, môže pre niektorých z nás byť vskutku veľký. No nie k všetkým z nich máme rovnaký vzťah. Sú ľudia, ktorých máme radi a už len myšlienka na nich nás naplní pocitom blaha a radosti. A keby nás prišli navštíviť, verím, že nech by sme mali v tú chvíľu čo ako urgentnú prácu, všetko by sme nechali a týmto ľuďom by sme sa venovali.

No sú aj takí, ktorým sa naopak vyhýbame. Ich prítomnosť nás nepriťahuje. Medzi nimi môžu byť dokonca až takí, na ktorých už len spomienka vyvolá v našom vnútri doslova pozdviženie: zaleje nás pot, stiahne nám žalúdok alebo nás chytí triaška. Od čoho to závisí? Závisí to od našej skúsenosti s nimi. Keď hovoríme o skúsenosti, hovoríme o pocitoch. Stretnutie s každým človekom v nás zanechá nejaké pocity, pozitívne alebo negatívne. Niekedy vieme, prečo istého človeka odmietame – napríklad sa voči nám správal násilne alebo povýšenecky – inokedy to však nevieme. Jednoducho tak to cítime a vieme, že naše pocity nás neklamú. Jeden autor to vyjadril takto: „Ľudia zabudnú na to, čo si im povedal. Ľudia zabudnú aj na to, čo si pre nich urobil. Avšak nikdy nezabudnú, ako sa v tvojej prítomnosti cítili.“ Z nejakého neznámeho dôvodu sme tak stavaní, že isté veci cítime.

Avšak predsa: Je dobre nechať sa vo svojom prístupe k ľuďom viesť iba pocitmi? Je, aj nie je. Je preto, lebo pocity sú pre nás darom od Boha, ktorý nám ich dal na to, aby nám pomohli nedostať sa do situácií, ktoré by pre nás mohli byť nebezpečné. Nie je preto, lebo sú situácie, kedy sa musíme s ľuďmi stretať a s nimi spolupracovať, či sa nám to páči alebo nie. Sme jednoducho navzájom poprepájaní a od seba navzájom závislí. V takých prípadoch sa nemôžeme riadiť iba pocitmi, ale musíme sa zaprieť a správať sa voči týmto ľuďom tak slušne a veľkoryso, ako to len dokážeme. Je to presne to, čo hovorí istý jezuita: „Dôveruj svojim pocitom, avšak používaj hlavu!“

Ďalším dôvodom pre to, aby sme sa nenechali viesť iba svojimi pocitmi, je pre nás kresťanov naša viera. Jej jadrom je láska a láska vo svojej podstate nie je cit, ale rozhodnutie vôle ísť často proti všetkým – hoci aj oprávneným dôvodom a pocitom a správať sa – dokonca i k svojim nepriateľom – tak, ako sa správal Kristus.

Lenže aj napriek tomu hodnota citov v našej duchovnej formácii predsa zostáva. Táto ich hodnota by sa dala formulovať takto: Nemali by sme sa pýtať, či sa mám alebo nemám približovať i k ľuďom, pri ktorých sa mi otvára nôž vo vrecku, ktorí ma iritujú a vo mne vyvolávajú celú škálu negatívnych pocitov. Skôr by sme sa mali pýtať, čo mám robiť ja, aby sa v mojej prítomnosti ľudia cítili dobre, aby sa mi nevyhýbali, ale naopak ma vítali, aby som bol človekom, ktorý automaticky v ľuďoch vyvoláva pozitívne pocity.

Odpoveď na túto otázku sa nachádza v dnešnom evanjeliu. Ježiš posiela svojich sedemdesiatich dvoch učeníkov na misijnú cestu a dáva im inštrukcie. Medzi inými aj inštrukciu o pokoji: „Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ,Pokoj tomuto domu!’ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám.“ Čo tieto slová znamenajú? To, že ak ideme k ľuďom a chceme, aby z nášho stretnutia vznikol dobrý pocit, vzájomná sympatia a tiež otvorenosť pre naše slovo, musíme my ako prví mať na svojich perách, ale hlavne vo svojom srdci pokoj. A tento pokoj je výsledkom našej formácie v škole Ježišovej a práce na sebe samých. Je výsledkom vplyvu Ježišovho na náš život. Takýto pokoj nie je niečo, čo sa dá predstierať alebo hrať. Je to dobré ovocie dobrého stromu.

Tieto slová Ježišove však znamenajú aj niečo iné. Totiž mať v sebe autentický pokoj nám automaticky nezaistí to, že ľudia nás budú vždy prijímať. Nie vždy je posol pokoja prijatý pokojne. Pravdu povediac, z dejín poznáme množstvo príkladov svedčiacich o presnom opaku. Apoštol pokoja však na to nedbá. Ak on alebo jeho pokoj nie je prijatý, ide ďalej.

A do tretice, tieto slová Ježišove nám tiež hovoria, že náš apoštolát medzi ľuďmi, ku ktorému sme ako kresťania povolaní, nespočíva v slovách, ale skôr v našej prítomnosti, alebo lepšie v príklade nášho života. Pekne to vyjadruje príbeh zo života sv. Františka z Assisi. Vraj raz pri východe z kláštora stretol brata Junipera. Bol to jednoduchý a dobrý brat. Pri stretnutí mu hovorí: „Brat Juniper, poď, pôjdeme kázať.“ „Otče,“ povedal Juniper, „vieš, že ja toho moc neviem. Ako by som mohol kázať ľuďom?“ Keď sv. František naliehal, brat Juniper súhlasil. Pochodili celé mesto. Ticho sa modlili za všetkých, ktorí pracovali v obchodoch a záhradách. Usmievali sa na deti, najmä na tie najbiednejšie. Sem-tam prehodili slovko s najstaršími. Vľúdne sa prihovárali chorým. Pomohli žene odniesť ťažkú nádobu plnú vody. Keď tak niekoľkokrát prešli mestom, svätý František povedal: „Brat Juniper, je čas vrátiť sa do kláštora.“ „A kedy budeme kázať?“ „Už sme kázali… Už sme kázali,“ odpovedal s úsmevom svätý.

A je to pravda, „ak máš vo vrecku voňavku, nemusíš o tom hovoriť každému. Vôňa hovorí za seba. Najlepšou kázňou si ty,“ dodáva k tomu Bruno Ferrero. Sv. František v tomto zmysle svojim bratom odporúčal: „Choďte kázať a ak to bude nutné, môžete použiť i slová!“

Modlime sa, milí priatelia, na záver známu modlitbu sv. Františka Assiského za to, aby sme sa stali nástrojmi Ježišovho pokoja:

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť, odpustenie tam, kde sa množia urážky, jednotu tam, kde vládne nesvornosť.

Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia, vieru tým , čo pochybujú, nádej tým, čo si zúfajú, svetlo tým, čo tápu vo tmách, radosť tým, čo smútia.

Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali, skôr chápať iných, než aby mňa chápali, skôr milovať iných, než aby mňa milovali.

Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých, len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia, len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu. Amen.“

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu Dar na misie