ZAMYSLENIE
NA 2. PÔSTNU NEDEĽU

Evanjelium:

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“. (Mk 9, 2-10)

Podcast:

Zamyslenie:

Potrebujeme náboženský zážitok?

Pre veriaceho človeka je dôležité, aby
neustále prežíval skutočnosť, že Pán je
prítomný stále v jeho živote a že sa o neho bez prestania  stará
a že ho miluje. Toto presvedčenie je
pre jeho život viery dôležité. Toto
je to, čo ho odlišuje od človeka neveriaceho alebo sekularizovaného. Ide o
praktické žitie motta: „Boh ťa nikdy
nebude viesť tam, kde by ťa nebol schopný podržať svojou milosťou.“ Niekedy
nie je ťažké si jeho prítomnosť uvedomovať. Sú však aj chvíle, kedy cítime, že
Pán od nás odišiel, a že nás nechal
akoby napospas „divej zveri“. Vtedy je nevyhnutné o uvedomenie si jeho
prítomnosti bojovať.

Božie
slovo dnešnej nedele nás vedie práve týmto smerom: k schopnosti neustále si uvedomovať,
že Boh je prítomný v našom živote. Je tomu tak v prípade ťažko
skúšaného Abraháma, a je tomu aj
v prípade apoštolov,
zruinovaných po vypočutí si Ježišovej predpovede o jeho utrpení ako aj o
nevyhnutnosti kríža v živote každého jeho nasledovníka. Potrebovali
injekciu, a Pán im ju pri svojom premenení na vrchu poskytol.

Tie injekcie
sú k dispozícii aj nám, a to vo
forme náboženských zážitkov rozličného druhu. Existujú tri druhy náboženských zážitkov, cez ktoré nás Pán uisťuje o svojej
prítomnosti. Prvou sú bežné, normálne, riadne prostriedky
jeho prítomnosti: Boh je prítomný vo svojom Slove, vo sviatostiach,
v ľuďoch okolo nás. Problémom je, že mnohé z týchto vecí prehliadame,
alebo ich podceňujeme, alebo ich nepokladáme za nič výnimočné. A tak sa
nám môže stať to, čoho sa obával sv. Augustín, keď sa modlil: Timeo Deum
transeuntem – „Bojím sa, že Boh bude
prechádzať popri mne a ja si ho nevšimnem.“

Tu sa vyžaduje vrátiť sa naspäť v mysli k tým momentom, kedy Pán bol
prítomný pre mňa v mojom živote, ale ja som ho nepostrehol, lebo to bolo
pre mňa príliš čosi bežné, čosi príliš samozrejmé.

Jestvuje aj ďalšia forma zážitku, ktorý by sme už mohli zaradiť medzi zážitky mimoriadnejšieho charakteru,
teda nie celkom bežné. Tieto sú už výslovným darom od Pána a Pán ich posiela tým, ktorí ich potrebujú. Záleží od
toho, aká sme povaha a čomu dávame prednosť,
tieto zážitky môžu byť buď intelektuálneho
alebo emocionálneho, alebo estetického charakteru. Niekto sa
napríklad môže dostať do „extázy“, keď počuje nejakú pravdu vzťahujúcu sa na jeho spásu, ktorej doteraz nerozumel alebo
keď sa dozvie nejakú hlbokú skutočnosť, vzťahujúcu sa ne jeho vlastný život. Toto
je zážitok intelektuálny.

Iný môže trpieť
na samotu a na pocit odvrhnutia. Myšlienka, že Boh ho miluje a že aj ľudia
ho milujú, môže byť pre neho silne vzrušujúca. „Poďte ku mne všetci a nájdete
odpočinok!“ Táto myšlienka môže niekoho úplne zmeniť. Povedomie, že Boh ma
miluje, už zmenilo životy miliónov ľudí. Toto je emocionálny zážitok.

Alebo človek sa môže cítiť unavený a znudený surovým materializmom
každodenného mestského života. Začne sa cítiť ako špica na kolese bicykla, ako
vec a nie ako človek. Na ceste z práce domov sa náhle zastaví
v kostole na pár minút ticha. A tu, obklopený vznešenou architektúrou
alebo snáď vystavený vplyvu slávnostných tónov organa zabudne na všetku tú
hnusobu vonku. Vznešenosť Boha sa odráža v tomto krásnom priestore. Pomaly
sa ukľudní a znovu začne objavovať svoju dôstojnosť. „Ja som skutočný znovu!“
s týmto pocitom možno odchádza z kostola obnovený. Toto je príklad estetického zážitku.

Jestvuje aj tretia forma zážitku, ktorá už nie je taká bežná, no Pán ju posiela
tým, ktorí ju potrebujú. Najčastejšie nám Pán takýto zážitok posiela vo
chvíľach, kedy sa snažíme alebo keď potrebujeme urobiť vo svojom živote nejaké
vážne rozhodnutie a my nevieme ako. Popíšem ho príbehom zo života známeho
kapucína, P. Benedikta Groeschela:

P. Benedikt píše, ako kedysi, ako mladý kňaz
pracoval ako duchovný vo väznici pre mladistvých. Raz sa stalo, že to
jeden z väzňov už vo väznici nevydržal a rozhodol sa obesiť. Našťastie ho včas zvesili a tak sa ho
podarilo zachrániť. Keď tak ležal v bezvedomí na dlažbe väzenskej cely zavolali k nemu P. Benedikta. Ten
si kľakol,  sklonil sa nad neho
a snažil sa mu prihovárať. Chlapec
zrazu otvoril oči a začal sa usmievať. „Bol to krásny úsmev,“ hovorí
P. Benedikt. No vtom si uvedomil, že chlapec si asi myslí, že je mŕtvy
a že nad sebou vidí snáď nejakého sv. Františka. A bolo to naozaj
tak. Chlapec si po chvíli uvedomil, že on žije a že jeho samovražda sa
nepodarila a že on je naspäť v tvrdej realite väzenia. „Začal plakať,“ hovorí Benedikt,, „bol to
hlboký žalostivý plač. Všetci odišli, zostal som s ním iba ja, kľačiaci na
podlahe cely. Chlapec plakal a plakal. Chcel ujsť, a nepodarilo sa mu to…“

„Ako som tak kľačal nad ním na podlahe,“
hovorí páter, „teraz som si už naozaj naplno uvedomil, že chlapec sa mýlil
v tom, koho videl, keď otvoril svoje oči. Lenže ja som sa nemýlil. Mne
bolo nad slnko jasnejšie, koho ja pred sebou vidím. V ušiach mi
zaznievalo udieranie kladiva, ktoré zatĺkalo klince do rúk Ježišových, bol som
schopný cítiť pach potu a krvi a jasne som počul výkrik: „Bože môj, Bože môj,
prečo si ma opustil?“ Nikdy pred tým sa mi slová Kristove z Matúšovho
evanjelia „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ nezdali skutočnejšie, ako
práve teraz.“Tento zážitok zmenil život P. Benedikta Groeschela a nadobro
určil smerovanie jeho ďalšieho života.[1] (Plné
znenie zážitku P. Benedikta uvádzam na konci.)

V náboženskej terminológii tu hovoríme o milosti, ktorá prichádza náhle, nečakane, ktorá nás zaskočí alebo prekvapí mimo
proporcie, avšak ktorá má kľúčový dopad na smer nášho nasledujúceho života.
Spisovateľ Gerald May to hovorí takto: „Máte napríklad alkoholika, ktorý sa
snaží všemožným spôsobom zbaviť svojho alkoholizmu. Nič však nezaberá. Jedného
dňa kráča dolu ulicou a zrazu to príde. Má silný zážitok. Nevie, čo sa presne
stalo. Vie len to, že už piť nebude. A nepije.“[2]

Možno
aj vy ste, milí priatelia, mali zážitok podobného charakteru, ktorý zmenil váš
život. Neviete, čo sa udialo, no zabralo to. Bol
to dar. Takto Boh pracuje
v životoch tých, ktorí to potrebujú.

Čo nám teda zostáva, je byť pripravení vnímať Pána. Vnímať ho v tých bežných formách
jeho prítomnosti. Hľadať ho, keď sme frustrovaní a rozbití. No byť pripravení
možno aj na zázrak. Pán nám ho dáva, keď
ho najmenej čakáme, no keď ho najviac potrebujeme.

Tu
je plné znenie zážitku Benedikta Groeschela:

Keď som bol ešte veľmi mladým kňazom, bol som
určený do Detskej dedinky v Dobbis Ferry v New Yorku, čo bol ústav
pre chlapcov trpiacich na emocionálne poruchy. Často sa stalo, že moje
povinnosti ma viedli aj do väzníc New Yorku, v ktorých niektorí
z chlapcov, o ktorých som sa staral, mali svojich príbuzných a
v ktorých mnohí z nich, žiaľ, aj sami neskôr skončili. Najčastejšie
som šiel do obrovskej väznice skladajúcej sa z enormného množstva klietkových
ciel z ocele v Brooklyne, ktorá sa vtedy nazývala Atlantic Avenue Jail
(väznica na Atlatickej triede).  Často
som tam šiel navštíviť väzňov uprostred dňa. Podľa zvyku kapucínskeho rádu mal
som na sebe hnedý habit. Istého popoludnia ma dozorcovia pozvali k sebe na
tanier polievky, zakiaľ prebiehalo spočítavanie a kontrola väzňov
v celách. Zrazu uprostred obeda náhle pribehne dozorca a hovorí: „Otče, prosím vás, poďte rýchlo hore. Jeden
chlapec sa práve obesil.“ Bežali sme teda hore na poschodie a potom na
koniec dlhej chodby, kde boli už zhromaždení aj iní väzni, dozorcovia a
väzenskí úradníci. Ako som vstupoval do cely, uvidel som pred sebou ležať na
podlahe mladého chlapca hišpánskych (latinoameričan) čŕt. Vyzliekli mu
v náhlivosti jeho tričko a pokúšali sa o umelé dýchanie. Chlapec bol veľmi
vychudnutý a mal krátku čiernu bradu. Ako som tak kľačal vedľa neho, väzenský
lekár hovorí: „Je to v poriadku,
otče. Práve vydýchol vzduch zo svojich pľúc. Snažil sa spáchať samovraždu,
ale opasok na ktorom visel, sa utrhol. Už je v poriadku; choďte dole a
dojedzte svoj obed.“

Vtedy mi prebehlo mysľou: „Ako, že je v poriadku? Práve sa
pokúsil o samovraždu. Ako teda môže byť v poriadku?“ Postupne, ako som
tak kľačal vedľa neho, chlapec prišiel k sebe. Zhromaždení dozorcovia a
väzni sa postupne jeden po druhom začali vytrácať. Po chvíli som tam zostal len
ja sám aj s dvoma dozorcami a lekárom. Keď chlapec po chvíli otvoril oči,
zameral sa na moju tvár. Usmieval sa na
mňa. Bol to krásny úsmev. Na jeho tvári sa zračil pohľad priateľskosti a
jasne odomňa čakal, že mu niečo poviem. Vtedy som si však na svoje veľké zdesenie
uvedomil, že chlapec si pravdepodobne myslí, že je mŕtvy a že nad sebou
vidí snáď nejakého sv. Františka. Pred chvíľou sa obesil a teraz, keď otvoril
oči, vidí pred sebou muža s ryšavou bradou a v dlhom habite, ako sa
skláňa nad ním.

Vo svojom zdesení som trocha uhol svojou
hlavou, aby si všimol aj dozorcov a lekára. Zbadal ich. Jeho reakcia bola
náhla. Na jeho tvári sa zrazu objavil nesmierny smútok. Uvedomil si, že nie je mŕtvy, že sa mu nepodarilo zo života uniknúť, že
ho priviedli naspäť k životu, aby si doslúžil dlhý rozsudok vo väzení (bol
jedným s pomocníkov pri bankovej lúpeži, pri ktorej bol jeden človek
zavraždený). Mal pred sebou 25 rokov väzenia.

Keď
prišiel k plnému vedomiu, začal plakať.
Bol to hlboký žalostivý plač. Všetci odišli, zostal som s ním iba ja, kľačiaci
na podlahe cely. Chlapec plakal a plakal. Chcel ujsť, a nepodarilo sa mu to…

Ako
som tak kľačal nad ním na podlahe, teraz som si už naozaj naplno uvedomil, že
chlapec sa mýlil v tom, koho videl, keď otvoril svoje oči. Lenže ja som sa nemýlil.
Mne bolo nad slnko jasnejšie, koho pred
sebou vidím. V ušiach mi zaznievalo udieranie kladiva, ktoré zatĺkalo
klince (do rúk Ježišových), bol som schopný cítiť pach potu a krvi a jasne som
počul výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nikdy pred tým sa mi
slová Kristove z Matúšovho evanjelia „Bol som vo väzení a prišli ste ku
mne.“ nezdali skutočnejšie, ako práve teraz:

Tento zážitok zmenil život Benedikta Groeschela. Hovorí, že dojem, aký tento
zážitok na neho mal, sa nedá popísať slovami. Spomína naň ako na zázračný zážitok. Nedá sa povedať, že
by bol prežíval vtedy nejaké zjavenie (po akých túžia mnohí ľudia). Nepočul
žiadne hlasy z neba, nebolo tam vedomie prítomnosti ničoho mimoriadneho
akoby z iného sveta. Táto skúsenosť
bola pre neho však hlboko ponižujúca, čo je dôkazom toho, že do jeho života
vstupuje Boh. Hovorí, prešlo 25 rokov odvtedy, a zážitok je stále
v mojej mysli. Stovkykrát počas týchto 25 rokov od vtedy, čo som mal tento
zážitok Krista vo väzňovi, spôsobil, že som sa angažoval v práci s ľuďmi,
ktorí ľudsky povedané kráčali nikam, a o ktorých bolo jasné, že na to, čo pre
nich robím, nebudú nikdy schopní odpovedať adekvátnym spôsobom, ba dokonca ani
pochopiť, prečo to vlastne pre nich robím.

[1] Fr. Benedict Groeschel, C.F.R., A Still, Small Voice. A Practical Guide On
Reported Revelations, Ignatius Press, San Francisco, 1993, str. 143-147

[2] Gerald May, M.D., Addiction and Grace. Love and Spirituality in the Healing of Addictions, HarperSanFrancisco, 1991, str. 152-153

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti
Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.