ZAMYSLENIE
NA 2. VEĽKONOČNÚ NEDEĽU

Evanjelium:

Navečer prvního dne v týdnu přišel Ježíš tam, kde byli učedníci. Ze strachu před židy měli dveře zavřeny. Stanul mezi nimi a řekl: „Pokoj vám!“ Po těch slovech jim ukázal ruce a bok. Když učedníci viděli Pána, zaradovali se. Znovu jim řekl: „Pokoj vám! Jako Otec poslal mne, tak i já posílám vás.“ Po těch slovech na ně dechl a řekl jim: „Přijměte Ducha Svatého! Komu hříchy odpustíte, tomu jsou odpuštěny, komu je neodpustíte, tomu odpuštěny nejsou.“ Tomáš, jeden ze Dvanácti, zvaný Blíženec, nebyl s nimi, když Ježíš přišel. Ostatní učedníci mu říkali: „Viděli jsme Pána!“ On jim však odpověděl: „Dokud neuvidím na jeho rukou jizvy po hřebech a nevložím svůj prst na místo hřebů a nevložím svou ruku do jeho boku, neuvěřím.“ Za týden byli jeho učedníci zase uvnitř a Tomáš s nimi. Ježíš přišel zavřenými dveřmi, stanul mezi nimi a řekl: „Pokoj vám!“ Potom vyzval Tomáše: „Vlož sem prst a podívej se na mé ruce, vztáhni ruku a vlož ji do mého boku; a nebuď nevěřící, ale věřící.“ Tomáš mu odpověděl: „Pán můj a Bůh můj!“ Ježíš mu řekl: „Protože jsi mě uviděl, uvěřil jsi. Blahoslavení, kdo neviděli, a (přesto) uvěřili.“ Ježíš vykonal před svými učedníky ještě mnoho jiných zázraků, ale o těch v této knize není řeč. Tyto však jsem zaznamenal, abyste věřili, že Ježíš je Mesiáš, Syn Boží, a s vírou abyste měli život v jeho jménu. (Jan 20,19-31)

Podcast:

Zamyslenie:

Sviatosť zmierenia

Viete,
milí priatelia, čo bolo prvým darom vzkrieseného Krista? Bola to sviatosť zmierenia.
Aj keď viem, že mnohí biblisti by túto vetu celkom nepodpísali, ona je predsa
pravdivá. Totiž sviatosť zmierenia, ako ju v katolíckej Cirkvi poznáme,
ešte potrebovala nejaký ten čas, aby sa do tej dnešnej podoby vyvinula, no jej základ bol položený v dnešnom
evanjeliu. Ježiš sa v deň svojho zmŕtvychvstania zjavil svojím
učeníkom zhromaždeným vo večeradle a povedal im: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.” A potom
urobil čosi zvláštne. Podelil sa s nimi – prvými kňazmi Nového zákona –
o svoj vlastný život a o svoju moc. „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého.
Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.”

Ježiš týmito slovami svojich apoštolov
ustanovil za kňazov, aby mohli túto
sviatosť vysluhovať, ale aj za sudcov,
aby v nej mohli posudzovať skutky svojich veriacich. Týmto im dal moc dokonca väčšiu, než mali v tomto ohľade kňazi
Izraela. Rabíni moc svojich kňazov označovali slovami „moc zväzovať“ a „moc
rozväzovať“. Ježiš tieto slová použil, aby opísal to, čo on dáva svojím
učeníkom. Pre rabínov zviazať a rozviazať znamenalo posúdiť, či niekto
ostane v spoločenstve s vyvoleným ľudom, alebo či ho od spoločného
života a od bohoslužby oddelia. Kňazi mali teda moc zmierovať a
exkomunikovať. 

Ježiš túto moc starozákonných kňazov na
svojich apoštolov však nielen preniesol,
ale on k nej ešte čosi aj pridal. Totiž moc odpúšťať hriechy bola
v starom zákone len symbolom,
nie skutočnosťou. Táto moc vyjadrovala skorej túžbu starozákonného človeka po
tom, aby niečo také ako skutočné odpúšťanie hriechov naozaj aj jestvovalo. A Ježiš túto starozákonnú túžbu naplnil.
V ňom sa odpustenie hriechov stalo naozaj možným. Nebolo už len symbolom,
ale stalo sa realitou. Preto Ježiš svojím apoštolom, ktorí mali byť
vysluhovateľmi jeho sviatosti odpustenia, povedal: „Veru, veru hovorím vám, čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi,
a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi?“ (Mt 18, 18)
Táto moc apoštolov a ich nástupcov bola a je veľká, lebo je to moc,
ktorú rešpektuje aj sám Boh. Úsudok,
ktorý urobí nad spovedajúcim sa jeho spovedník, je úsudkom platným aj pred
Bohom.

Z toho však potom vyplýva to, čo mnohí
z nás, hoci sa z tohto veľkonočného daru Ježiša Krista tešíme, nemáme na sviatosti zmierenia celkom radi.
Ide o vyznávanie svojich hriechov kňazovi nahlas. Katolícke učenie totiž
tvrdí, že na to, aby apoštoli mohli takúto moc nad ľuďmi vykonávať, museli
vyznané hriechy počuť nahlas. Inak by predsa nemohli vedieť, čo majú zviazať
a čo rozviazať.[1] A
toto nemajú radi nielen protestantskí
teológovia, ktorí namietajú, že osoba kňaza je v tomto procese
nemiestna, pretože jediným prostredníkom medzi človekom a Bohom je Ježiš
Kristus. Každý iný človek je v tomto procese navyše a je vlastne prekážkou.
No nemajú to radi ani tí, ktorí sa za
svoje hriechy hanbia, a preto by si radi svoj život dali do poriadku
priamo s Bohom. Nepotrebujú predsa človeka, aby sa pred ním pokorovali.

Aj keď
tieto námietky chápeme, oni nie sú celkom na mieste. Je pravda, že za svoj život sa každý z nás zodpovedá priamo
Bohu a že odpustenie hriechov musí udeliť Boh a nie človek. No
pravdou je aj to, a prax nám to potvrdzuje, že my ľudia potrebujeme (ako to vyjadril istý mystik) Boha „s ľudskou pokožkou“. Potrebujeme vidieť, počuť a cítiť Boha
svojimi zmyslami. Človek potrebuje vypovedať to, čo ho kvári pred niekým,
na kom vidí, že ho počúva a slová rozhrešenia počuť svojimi vlastnými
telesnými ušami. Ľudia potrebujú istotu, že im bolo naozaj odpustené. Ak
takéhoto človeka niet, ľudia budú hľadať psychológa, čo ale nie je ani zďaleka
to isté, ako spoveď.

Za psychológom Jungom vraj raz prišiel jeden
študent teológie, aby  mu dal otázku, či ľudia v modernej dobe idú,
keď majú problémy, radšej k doktorovi alebo ku kňazovi. Jung neodpovedal.
Namiesto toho rozposlal dotazníky, na ktoré dostal stovky zaujímavých odpovedí.
„Výsledky potvrdili len to,
čo som už dávno vedel,” priznal sa. „Štatistiky
ukázali, aké veľké percento, vlastne prevažná časť katolíkov, by si zvolilo
kňaza. Protestanti by radšej navštívili lekára a židia sotva pomysleli, že
by v prípade psychických problémov mali zavítať k rabínovi. Najmenej
týmito problémami trpeli katolíci, potom protestanti a nakoniec židia.“ Zaujímavá zhoda.

Na otázku „Prečo veriaci katolíci menej
podliehajú neurózam a čo môžu protestantské cirkvi urobiť pre to, aby ich
členovia dosiahli podobný výsledok?” Jung odpovedal: „Musí jestvovať v katolíckej
cirkvi čosi, čo spôsobuje takýto príznačný efekt. A zaiste ste to už odo mňa aj
počuli. U katolíkov sa samozrejme tiež objavujú neurózy, no počas mojej štyridsaťročnej praxe som
ich neliečil viac než šesť.“ „Súvisí
to najskôr so spoveďou,“ povedal.^[2]

 
Svedectiev podobného charakteru o užitočnosti spovede je neúrekom. V neposlednom
rade je to aj kniha rozhovorov s naším slovenským misionárom,
redemptoristom Pátrom Michalom Zamkovským Spovedal
som Slovensko. Aj keď všetky tieto svedectvá sú silné, snáď najsilnejšie sú svedectvá tých, ktorí
v spovedi a cez spoveď osobne zažili silu odpustenia a znova
dostali pokoj a uzdravenie, a to nielen svojich duší, ale aj svojich
tiel, lebo darmo mnohé duchovné problémy sa prenášajú aj do našich tiel, či
to chceme alebo nechceme.

Na to však, aby človek požehnanie daru
spovede vo svojom živote naplno docenil, musí
najprv osobne zažiť, čo to znamená byť v hriechu. Pokiaľ bude svoj
hriech popierať, pred ním utekať alebo ho ospravedlňovať, a to aj napriek
jeho rozkladnému pôsobeniu na jeho život, tento
veľký dar vzkrieseného Krista mu bude k ničomu. Človek si musí
uvedomiť, že hriech je progresívna
a smrteľná choroba. Ak s ním niečo neurobí, on ho po čase úplne
zotročí, rozloží a nakoniec privedie k potupnej smrti.

Hriech
je však choroba vyliečiteľná. No toto vyliečenie sa
neudeje bez hanby, ktorá mnohým z nás (ak nie všetkým) pri spovedi snáď
najviac vadí. Hanbiť sa za svoje hriechy je však prirodzené a možno práve
táto hanba je dôkazom toho, že sme si hĺbku svojho hriechu začali konečne naplno
uvedomovať. Nezabudnime však, že spoveď je v tomto ohľade miesto veľmi
bezpečné. Jednak preto, že kňaza – hlavne ak je skúsený – nič neprekvapí,
pretože už počul všetko a teda vie, že my ľudia sme v podstate na
jednej lodi a teda, že sme až na malé výnimky rovnakí. A tiež preto,
že kňaz, ktorý spovedá, je viazaný prísnym spovedným tajomstvom. A neviem,
či niekto z vás pozná prípad, kedy by nejaký kňaz porušil spovedné
tajomstvo. Pre nás kňazov je spovedné tajomstvo nielen povinnosťou, ale aj
záležitosťou našej profesionálnej cti.

Tak čo, brat, sestra, odhodláš sa konečne aj
ty na prijatie tohto prvého daru vzkrieseného Pána?

[1] Veľká časť tohto textu pochádza
z knihy Scott Hahn Bože, buď
milostivý. Redemptoristi, 2006

[2] Katolícke noviny,
15 / 2003, 13. apríla 2003: http://www.katnoviny.sk/Kn_2003/15_2003/publicistika.htm

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti
Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.