Evanjelium:
„Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.““ (Mt 18,15-20)
Podcast:
Zamyslenie:
„Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami.“ Ježiš dnes hovorí niečo, čo je pre nás nepríjemné. Nehovorí: keď ti niekto ublíži, porozprávaj o tom všetkým. Nehovorí: zverejni jeho chybu, aby všetci vedeli, čo ti urobil. A už vôbec nehovorí: pamätaj si to, aby si mu to raz mohol vrátiť. Hovorí: choď za ním. To je zvláštne. Pretože oveľa ľahšie je hovoriť o človeku ako hovoriť s človekom. Oveľa ľahšie je posťažovať sa kamarátom, napísať nahnevanú správu, zverejniť svoj názor alebo si v duchu vytvoriť zoznam všetkých krívd, ktoré nám ten druhý spôsobil. Ťažšie je postaviť sa pred neho a povedať: „Toto, čo si urobil, ma zranilo. Ale nechcem ťa stratiť.“ A práve preto Ježiš hovorí: „Choď a napomeň ho medzi štyrmi očami.“
Všimnime si však jeden detail. Ježiš nehovorí: choď ho zničiť. Hovorí: „Ak ťa počúvne, získal si svojho brata.“ Cieľom napomenutia teda nie je víťazstvo. Cieľom nie je dokázať, že ja mám pravdu a on sa mýli. Cieľom je získať človeka. Koľkokrát však robíme presný opak? Keď nám niekto ublíži, nechceme ho získať. Chceme, aby pochopil, ako veľmi nám ublížil. Chceme, aby sa cítil vinný. Chceme, aby sa ospravedlnil. A niekedy dokonca chceme, aby trpel podobne ako my. Lenže kresťanstvo sa začína tam, kde sa končí potreba pomsty. Slabosť nie je odpustiť. Slabosť je neodpustiť.
Nie je slabosť povedať: „Ublížil si mi, ale nechcem, aby ma tvoja vina premenila na zatrpknutého človeka.“ Nie je slabosť podať ruku človeku, ktorý si ju možno nezaslúži. Nie je slabosť prestať živiť starú krivdu. Naopak. Na to treba obrovskú vnútornú silu. Pretože neodpustiť môže byť niekedy veľmi pohodlné. Môžeme si celé roky opakovať: On začal. On mi ublížil. Ja mám právo byť nahnevaný. A z jednej udalosti sa postupne stane identita. Už nie sme človekom, ktorému bolo ublížené. Stávame sa človekom, ktorý žije zo svojho zranenia. A vtedy nás už nezväzuje ten druhý človek. Zväzuje nás naša vlastná nenávisť.
Ježiš však nechce, aby sme boli väzňami minulosti. Preto hovorí o odpúšťaní, o rozväzovaní, o spoločenstve. „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Možno práve toto je jedna z najťažších kresťanských úloh: rozviazať to, čo nás drží v minulosti.
Odpustiť však neznamená povedať, že zlo nebolo zlom. Neznamená predstierať, že nás nič nebolelo. Neznamená to dovoliť človeku, aby nám opakovane ubližoval. Ježiš dokonca hovorí o napomenutí, svedkoch a napokon aj o Cirkvi. Teda kresťanstvo nie je slepé voči zlu. Vie pomenovať hriech. Vie nastaviť hranice. Vie povedať „nie“. Ale zároveň odmieta, aby sa zranenie stalo našou pomstou. Môžeme povedať: „To, čo si urobil, bolo nesprávne.“ A zároveň: „Nechcem ťa nenávidieť.“ Môžeme povedať: „Nemôžem ti už dôverovať tak ako predtým.“ A zároveň: „Neželám ti zlo.“ Môžeme sa vzdialiť od človeka, ktorý nám ubližuje, a predsa mu odpustiť. To je rozdiel medzi odpustením a naivitou.
A možno práve preto Ježiš končí dnešné evanjelium slovami: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Prečo? Pretože odpustenie je často nemožné iba našou vlastnou silou. Keď sa stretávajú dvaja ľudia, medzi ktorými vznikla rana, potrebuje byť medzi nimi niečo väčšie než ich ego, hnev a spomienky. Potrebuje byť medzi nimi Kristus. Možno dnes potrebujeme niekoho napomenúť. Možno sa niekomu potrebujeme ospravedlniť. Možno potrebujeme po rokoch niekomu odpustiť. A možno potrebujeme odpustiť človeku, ktorý o naše odpustenie nikdy nepožiada. Nečakajme, kým sa ten druhý zmení. Začnime tým, čo môžeme zmeniť my. Pretože niekedy si myslíme, že odpustením prehrávame. Že keď prestaneme byť nahnevaní, vyhral ten, kto nám ublížil. Nie. Odpustením neprehrávame. Odpustením prestávame byť otrokmi cudzieho zlyhania.
Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:
Štvrťhodinová modlitba
Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen
Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova
Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci Spoločnosti Božieho Slova pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.
Odporúčame pozrieť:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
