Evanjelium:
„Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘ Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘ On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.““ (Mt 18,21-35)
Podcast:
Zamyslenie:
Peter sa pýta Ježiša, koľkokrát má odpustiť svojmu bratovi. Akoby chcel poznať hranicu, za ktorou už odpustenie nie je povinnosťou. Sedem ráz? Ježiš však túto hranicu ruší. Nehovorí, že máme donekonečna predstierať, že sa nič nestalo. Hovorí, že srdce človeka, ktorý prijal Božie milosrdenstvo, nemôže žiť podľa „počítadla“ krívd.
Odpustiť neznamená povedať, že zlo bolo dobré, ani že bolesť nebola skutočná. Znamená to odmietnuť, aby nám zlo druhého človeka určovalo, kým sa staneme. Môže nám niekto ublížiť, ale nemusíme dovoliť, aby nás jeho vina premenila na človeka plného nenávisti. Odpustenie je rozhodnutie, že posledné slovo nad naším srdcom nebude mať krivda, ale Boh.
Ježišovo podobenstvo ukazuje zvláštny rozpor. Sluha, ktorému bolo odpustené niečo nesmierne veľké, nedokáže odpustiť nepatrnú dlžobu svojmu spolusluhovi. Prijal milosrdenstvo, ale nevpustil ho do svojho života. Chcel byť človekom, ktorému sa odpúšťa, no nechcel sa stať človekom, ktorý odpúšťa.
A práve tu sa začína naše obrátenie. Koľkokrát sme v modlitbe prosili Boha o odpustenie, no zároveň sme si v srdci nechávali zoznam ľudí, ktorým sme odpustiť odmietli? Koľkokrát sme vyslovili: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame,“ a pritom sme si želali, aby ten druhý pocítil, čo nám urobil?
Odpustiť znamená podať ruku. Niekedy doslova, inokedy tým, že prestaneme živiť konflikt, urobíme prvý krok alebo dovolíme, aby sa medzi nami znovu objavil priestor pre pokoj. Nie každé zranenie sa dá vyriešiť jedným rozhovorom a nie každý vzťah sa môže okamžite obnoviť. Odpustenie však môže byť začiatkom cesty, na ktorej už nechceme druhého trestať svojou nenávisťou.
Odpustiť znamená vedieť znovu vysloviť meno človeka, ktorý nám ublížil. Nie iba hovoriť: „On“, „ona“, „ten človek“, akoby sa z neho stalo zosobnenie nášho zranenia. Vysloviť jeho meno znamená priznať, že pred nami nestojí iba jeho vina, ale človek. Človek, ktorý môže byť zodpovedný za zlo, ktoré spôsobil, a predsa nie je iba týmto zlom. Aj on potrebuje obrátenie. Aj on zostáva človekom, ktorého Boh pozná a ktorého nechce stratiť.
Odpustiť znamená zmyť zo seba špinu hriechu druhého. Keď nám niekto ublíži, často si jeho slová, skutky a postoje nosíme v sebe ešte dlho. Zrazu sa jeho zloba stáva našou náladou, jeho nespravodlivosť našou zatrpknutosťou a jeho vina naším každodenným bremenom. Odpustenie neznamená, že popierame, čo sa stalo. Znamená, že už nechceme, aby špina cudzieho hriechu zostala na našom srdci.
A napokon, odpustiť znamená mať srdce nezaťažené zlobou druhého. Nie preto, že by sme zabudli, ale preto, že sme svoju bolesť odovzdali Bohu. Možno ešte zostane jazva. Možno bude potrebné chrániť sa, nastaviť hranice alebo žiadať spravodlivosť. No v srdci už nemusí zostať túžba po pomste.
Kristus nám dnes pripomína, že odpustenie nie je iba veľkorysosť voči druhému. Je to aj oslobodenie nás samých. Človek, ktorý odpúšťa, prestáva byť väzňom cudzej zloby. A tak sa stáva podobným svojmu Pánovi, ktorý nám neodpustil preto, že sme si to zaslúžili, ale preto, že sa nad nami zľutoval.
Možno dnes potrebujeme niekomu podať ruku. Možno iba v modlitbe znovu vysloviť jeho meno. A možno potrebujeme prosiť Boha, aby z nášho srdca zmyl špinu, ktorú tam zanechala cudzia vina. Lebo odpustiť zo srdca znamená dovoliť Bohu, aby nás oslobodil od toho, čo nám druhý človek urobil.
Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:
Štvrťhodinová modlitba
Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen
Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova
Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci Spoločnosti Božieho Slova pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.
Odporúčame pozrieť:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
