ZAMYSLENIE
NA 3. VEĽKONOČNÚ NEDEĽU

Evanjelium:

Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24, 35-48)

Podcast:

Zamyslenie:

Viera

Druhá
veľkonočná nedeľa, ktorú sme slávili pred týždňom, sa tradične nazýva aj
Nedeľou viery. Je tomu tak preto, lebo v  evanjeliu sa číta príbeh
o apoštolovi Tomášovi, ktorý vyhlásil, že vo vzkrieseného Ježiša neuverí,
kým sa o tom na vlastné oči nepresvedčí. Ježiš jeho požiadavke vyhovel.

Dnes
na  tretiu veľkonočnú nedeľu sa situácia
zopakovala; presne ako cez kopírák. Iba s tým rozdielom, že pochybujúcim
už nie je Tomáš, ale zvyšní učeníci. Ježiš sa však podrobí aj im a aj
v tomto prípade ich požiadavke vyhovie. Ich zmyslom dokáže, že je to
naozaj on a takto ich uspokojí.

Apoštoli
sú, zdá sa, spokojní, lebo majú svoje dôkazy. Lenže spokojný nie je Ježiš. Pre neho je blaženejším človekom ten, kto
nevidel a uveril. Veriť má pre
človeka väčšiu hodnotu ako vedieť. Prečo je pre Ježiša viera taká dôležitá?

Skúsme
sa na to pozrieť. Keď hovoríme o viere, možno väčšina ľudí pri tomto slove
mávne rukou a ironicky sa uškľabne.
Byť veriacim je pre nich čosi smiešne a nedôstojné. My, ktorí sme vyrastali
v ére komunizmu, vieme o tom svoje. Ako povýšenecky sa voči nám
veriacim správali tí, ktorí o sebe vyhlasovali, že sú neveriaci. Pamätám
sa na jednu knižku od istého ruského autora s názvom „Odpovede veriacim“. Autor
v nej odpovedal na množstvo otázok, ktoré akože majú veriaci. Takmer každá
odpoveď sa končila nadradeným výsmechom.

Avšak
každý z nás vie, že bez viery sa
žiť nedá. Nemyslíme tu ešte na vieru nadprirodzenú. Aj náš prirodzený,
bežný život potrebuje vieru. Celý náš
život je v skutočnosti založený na viere. Veríme šoférovi, ktorý nás
vezie v autobuse, pilotovi, ktorému nastupujeme do lietadla, lekárovi,
ktorý nás ide operovať, pošte, ktorej zverujeme obálku s cenným obsahom,
mostu cez rieku, po ktorom ideme prejsť a v množstvo iným vecí, ktoré
sú súčasťou nášho života. A v toto všetko veríme nie preto, lebo sme naivní alebo primitívni, ale naopak preto,
lebo sme normálni a zdraví. Ničomu
neveriť a všetko si overovať nie je znakom rozumnosti, ale paranoje.
Prirodzená viera je teda pre človeka zdravá a potrebná.

Keď
Ježiš v evanjeliu minulej nedele hovorí, že „nebuďte neveriaci, ale
veriaci“, nemyslí tu však na tento typ viery, lebo takáto viera apoštolom
určite nechýbala. Ježiš tu má na mysli
vieru nadprirodzenú, čo je už viera, ktorá stojí o celé poschodie vyššie
než naša viera prirodzená. Je to viera, ktorá nášmu životu dáva úplne inú
hodnotu a široký rozlet.

Aký je rozdiel medzi
vierou prirodzenou a vierou nadprirodzenou?
Prirodzená viera je vec,
s ktorou sa rodíme
a ktorá, ako sme si to popisovali v predchádzajúcich príkladoch, robí náš život zdravým a žiteľným.
Prirodzenú vieru má každý. Nadprirodzenú
vieru však nemá každý. Človek sa s ňou nerodí, nie je mu daná do vienka
automaticky. Nadprirodzená viera je
špeciálny dar, ktorý sa nedá zaslúžiť, ani vymôcť. Je to dar, ktorý
dostávame od Ježiša Krista skrz jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Bez daru
nadprirodzenej viery nie je možné
vstúpiť do spoločenstva s Bohom v nebi. S týmto darom
dostávame novú schopnosť: vidieť veci tohto sveta z úplne inej
perspektívy. „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme,“
píše autor Listu Hebrejom (11, 1).

Prirodzená viera
je nevyhnutná k tomu, aby sme boli schopní prežívať svoj každodenný
život, vykonávať si svoje bežné povinnosti, vytvárať si
vzťahy, rozvíjať svoje dary a schopnosti, zabávať sa a odpočívať. Sú
však veci, kedy nám prirodzená viera
nestačí. Nie vždy nám prirodzená viera pomôže vidieť do hĺbky
a podstaty svojho života a svoje povinnosti, ktoré máme si zoraďovať
do správneho poradia. Prirodzená viera
nám tiež veľa nepomôže ani pri vytváraní si správneho vzťahu k sebe,
k iným a k Bohu. Na toto všetko potrebujeme vieru
nadprirodzenú.

Kto túto vieru dostáva?
Kto sú tí vyvolení, ktorým Boh dáva svoju vieru? Vyvolený je každý, a teda
vieru od Boha dostáva každý. Problémom ale je, že nie každý o ňu stojí, nie
každý ju prijme a nie každý ju dobre rozvíja. Viera je povolanie, na ktoré
treba reagovať.  Ďalším problémom je, že
nie každý, kto tvrdí, že má nadprirodzenú vieru, ju naozaj aj má. Nadprirodzená viera mnohých nie je pravá,
ale domnelá. Pravú nadprirodzenú vieru od viery domnelej odlíšime ľahko.
Domnelú nadprirodzenú vieru gramaticky spoznáme podľa formulácie: „veriť v koho alebo veriť v čo“.
Skutočná nadprirodzená viera však znamená „veriť
komu alebo čomu“. Veriaci s domnelou nadprirodzenou vierou verí síce
v Boha, aj v zmŕtvychvstanie Ježišovo, aj vo večný život, avšak nič
z tohoto nemá na jeho život žiaden výraznejší dopad. Veriaci so skutočnou nadprirodzenou vierou veria v Boha, ale aj
Bohu, veria v Ježiša, ale aj Ježišovi. Slovo Božie berú vážne a vidieť
to aj na ich živote.

Myslím,
že v tomto máme čo doháňať každý.
Nielen vy veriaci návštevníci nášho
kostola, ale aj my, vaši kňazi
a kazatelia. V tomto zmysle ma veľmi zaujal jeden príbeh zo
života sv. Vincenta z Pauly [1]. Raz bol
tento veľký svätec svedkom jednej debaty o náboženských veciach medzi istým
básnikom–ateistom a teológom–kňazom. Kňaz mal veľa vedomostí a vedel
dobre argumentovať. Keď debata skončila, kňaz-teológ si sadol s Vincentom
ku krbu a začal sa mu vyznávať. Povedal mu, že hoci je kňazom a modlí
sa breviár a zachováva všetky svoje povinnosti, jeho vnútro je prázdne. „Boh už nebýva v mojom srdci,,
povedal, „v rôznych diskusiách som bránil vieru našej Cirkvi. Horlivo som ju
bránil. Ale teraz musím priznať, že som prestal veriť. Vo mne je noc, brat môj,
noc bez nádeje, bez svetla a hviezd,“ vyznal sa. Skutočne ťažký stav.
Tento kňaz mal prirodzenú vieru, mal i nadprirodzenú vieru, no jeho nadprirodzená viera nebola pravá, ale
domnelá. So zanietením a presvedčivo obhajoval existenciu Boha
a určite v ňu i veril. Lenže
takáto vierua nestačí. Aj diabol vie, že Boh jestvuje a predsa je
diabol. Skutočná viera je „veriť Bohu“
a naplno mu oddať svoj život. Sv. Vincent tomuto kňazovi nakoniec
našťastie pomohol.

Koľkí z nás máme
skutočnú nadprirodzenú vieru? Sme veriaci, keď chodíme
do kostola a pritom žijeme nemravným životom? Sme veriaci, keď svoj život
rozdeľujeme na oblasť súkromnú, ktorá je náboženská, a verejnú, ktorá je
bez Boha? Sme veriaci, keď sa trasieme o svoju budúcnosť? Sme veriaci, keď
chodíme stále smutní a sme akoby bez života? Ak to, v čo verím, neovplyvní môj život a moje správanie,
potom som dar nadprirodzenej viery stále ešte neprijal.

Prosme
dnes Boha, aby náš život celkom prenikla jeho veľkonočná viera.

[1] Wilhelm Hünermann Svätý Vincent de Paul. Misionár lásky, SSV, str. 100

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti
Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.