ZAMYSLENIE NA KRST KRISTA PÁNA

Čítanie zo Skutkov Apoštolov:

Peter otvoril ústa a povedal: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. Synom Izraela zoslal slovo a zvestoval pokoj skrze Ježiša Krista; on je Pánom všetkých. Vy viete, čo sa počnúc od Galiley po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.“ (Sk 10, 34-38)

Podcast:

Zamyslenie:

Dovoľte mi, milí priatelia, aby som sa dnes na sviatok Krstu Pánovho zameral na druhé čítanie, ktoré pochádza zo Skutkov apoštolov. Je krátke a je vlastne len zakončením jednej veľmi dôležitej epizódy, ktorú zažil apoštol Peter. „Boh nenadŕža nikomu,“ hovorí apoštol Peter. Na čo naráža? Za apoštolom Petrom prišili vyslanci od pohanského stotníka Kornélia, aby ho pozvali k nemu na návštevu. Kornélius bol veľmi zbožný človek, ktorý sa veľa modlil a robil veľa dobročinných skutkov. Raz sa mu vo videní zjavil anjel, vyzval ho, aby pozval do svojho domu Petra. Peter však odmietol prijať pozvanie na návštevu do domu pohana, zo strachu, že by sa tým poškvrnil. No v noci, ktorá nasledovala po tom, mal Peter videnie, v ktorom mu bolo dané najavo, že „Čo Boh očistil, nech on už nepovažuje za nečisté!“ A tak teda Peter šiel do domu stotníka Kornélia a zistil, že Boh si želá, aby ho pokrstil. Peter udivený – predtým, než stotníka pokrstil – predniesol tieto slová: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.“

Boh nenadŕža nikomu.“ Tieto slová Petrove nás dnes volajú, aby sme pouvažovali nad dvoma jednoduchými vecami, ktoré z nich vyplývajú. Prvou je, že každý z nás je týmto Kornéliom. Každý z nás je nečistým hriešnikom, v tom či onom zmysle narušeným. Sme všetkým možným, len nie kandidátmi na svätosť. Ani my si podobne ako Kornélius nevieme predstaviť, že by sme sa práve my mohli stať hrdinami každodenného života a tichej svätosti. „Nech to urobia iní, tí, ktorí sú schopnejší, spôsobilejší, bezúhonnejší. V nás sa Božia milosť nemá šance udomácniť,“ povieme si.

Istý muž sa raz pýta rabína: „Prečo si Boh vybral za miesto, kde sa zjaví, Mojžišovi neforemný krík“? Rabín na to: „Ak by si bol vybral figovník alebo morušu, pýtali by sme sa to isté. Boh ťa nikdy nenechá odísť s prázdnymi rukami. A preto je dôležité si uvedomiť, že niet na svete miesta – ani keby šlo o neforemný krík –, kde by Boh nebol prítomný.“

Tento kratučký príbeh nám hovorí o tom, že každý z nás je kandidátom na svätosť. A že Boh chce byť prítomný v našich životoch, aj keď vyzerajú ako tie mizerné, biedne a nepekné kríky. Veď či Ježiš nepovedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ a či tak počas celých stáročí aj nerobil?

Veď kto iný povolal Petra, ktorý ho zradil, za hlavu svojej Cirkvi? Alebo Pavla, prenasledovateľa, za apoštola? Kornélia, pohanského vydedenca, za obrátenca? Augustína, nemravníka a bludára, za biskupa a veľkého učiteľa más? Komunistku Dorothy Day za opatrovateľku chudobných v mene Kristovom? Všetci títo a mnohí iní boli predtým krovím, ľuďmi skazenými, padlými, nedokonalými, no tak ako Kornélius všetci sa napokon podriadili vedeniu Ducha Svätého.

„Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu,“ zvolal Peter. Inými slovami, naše nedokonalosti, naše chyby, naša nečistota, náš životný stav, naše hriechy, nič z tohto nie je prekážkou Božieho volania k milosti, k svätosti a k obráteniu.

Nedokonalí ľudia – ak sú si vedomí svojej nedokonalosti – sú najlepšími nástrojmi pre Ducha Svätého. Otvorme sa teda Duchu a nechajme sa ním – tak ako Kornélius i Peter – viesť.

Druhou jednoduchou vecou, nad ktorou nás myšlienka Petrova volá uvažovať, je, že ak svoje nedokonalé schopnosti a talenty, ktoré máme, spojíme s nedokonalými schopnosťami iných, vyjde z toho obdivuhodný výsledok. Každý z nás je, ako sme si povedali, nedokonalý a obmedzený. Nikto z nás nemá všetko. A to nás môže viesť k sebapochybovaniu, sebaľútosti a často aj k žiarlivosti voči tým, ktorí podľa nášho názoru majú akože viac ako my. Toto je však chyba. Naše dary a schopnosti, čo ako malé, sa musia rozvíjať a zveľaďovať a je na nás vymyslieť ako. Vypočujme si v tomto zmysle jeden zaujímavý príbeh.

Na jeseň roku 1983 Dom seniorov v New Jersey privítal svoju novú obyvateľku, pani Margaréta Patrickovú. Bola černoška a jej príbuzní ju sem doviezli, aby tu začala svoju fyzioterapiu. Keď ju riaditeľka domu predstavovala večer v jedálni ostatným obyvateľom, všimla si, že sa akosi zvláštne zahľadela na klavír, ktorý tam stál. „Stalo sa niečo?“ pýta sa riaditeľka Margaréty. „Ale nie,“ hovorí potichu Margaréta. „Iba mi je vždy do plaču, keď vidím klavír. Pred mojou mozgovou príhodou, hudba bola pre mňa všetkým.“

Riaditeľka sa zadívala na Margarétinu nepoužiteľnú pravú ruku, ako jej melancholickým tónom rozprávala o všetkých svojich ani nie tak dávnych úspechoch a radostiach súvisiacich s hudbou. „Počkajte chvíľku. Hneď som tu!“ Hovorí náhle riaditeľka a naozaj, zakrátko bola naspäť. „Margaréta, toto je Rút Eisenbergová. Aj ona hrala, podobne ako Vy na klavíri, až kým nedostala porážku. Ona pre zmenu nemôže teraz používať svoju ľavú ruku. Vy máte zdravú ľavú ruku, ona pravú. Čo keby ste spolu niečo vymysleli?“

Ženy sa na seba pozreli. „Vedeli by ste zahrať Chopinov valčík Des dur?“ pýta sa Rút Margaréty. Margaréta prikývne. Spolu sa teda posadili na lavičku za klavír, Rút naľavo a Margaréta napravo, a začnú hrať. Dve zdravé ruky, jedna čierna a druhá biela, sa začnú lahodne pohybovať po čiernych a bielych klávesoch klavíra.

Od tej chvíle sedeli spolu za klavírom stokrát. Vystupovali na javiskách, v školách, kostoloch, rehabilitačných centrách, dokonca v televízii. Hudba zmenila ich život. A možno ani nie tak hudba, ako skôr lavička, na ktorej spolu pri jej nacvičovaní sedávali. Pri nácvikoch sa veľa rozprávali a postupne zisťovali, koľko vecí majú spoločných. Zistili nielen to, že obe sú rovnako postihnuté, ale že obe sú aj staré matky, vdovy, obe stratili synov. No predovšetkým, že obe majú stále čo dávať, a teraz dokonca ešte viac, keď majú jedna druhú a keď si môžu vzájomne pomáhať.

„Boh mi vzal hudbu, no dal mi Rút,“ hovorievala Margaréta. A jej viera, jej chorobou podlomená viera, ako sama hovorila, sa začala očisťovať a pevnieť. „Áno, je to zázrak od Pána Boha, že sme sa tu takto stretli,“ poznamenala Rút. Toto je príbeh černošky Margaréty a belošky Rút, ktoré ľudia zvykli nazývať podľa farby ich pokožky ebenom a slonovinou, anglicky Ebony and Ivory.

Každý z nás, milí priatelia, má obmedzené možnosti, no spolu sme schopní robiť veľké veci. A tak pamätajme na dve jednoduché veci, ktoré vyplývajú z nášho krstu: Boh si na uvedenie svojho kráľovstva do nášho sveta vybral tých najslabších a čaká, že sa pri tom spojíme.

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.





Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie