„Po 4 mesiacoch som bol dvoma nohami v hrobe…“ – silné svedectvo misionára zo Zimbabwe, ktorý prežil maláriu, spoznal angažovanú vieru miestnych ľudí a 14 rokov začínal stále nanovo. Prečítajte si jeho príbeh a zistite, prečo má zmysel budovať nový misijný dom pri Viktóriiných vodopádoch.
Podcast:
Keď si si ako verbista pred večnými sľubmi písal krajiny na misijné určenie, bolo medzi nimi aj Zimbabwe? Ako to bolo v tvojom prípade?
V tom čase sa písali tri miesta a oblasti. Teraz už je to iné, ale Zimbabwe som si vôbec nepísal. Písal som si Mexiko – Kubu, Ameriku – Argentínu a ako tretie Rusko a dostal som Slovensko. Vtedy bola potreba na Slovensku a po určitom čase, asi 3 roky, čo som pracoval v UPeCe v Bratislave, som chcel ísť na nejakú misijnú skúsenosť alebo na postgraduál. Vtedajší provinciál Pavol Kruták SVD mi povedal, že si mám vybrať. Tak som radšej volil tú misijnú skúsenosť. Znova som chcel ísť Mexiko-Kuba, ale prioritou bola Afrika.
Ako myslíš prioritou? Myslíš celej Spoločnosti Božieho Slova?
Áno, v generálnom dome v Ríme. Tak som kvôli tomu súhlasil s tým, že pôjdem do Afriky a napísal som si botswanskú provinciu. Zimbabwe bolo v tom čase pod Botswanou. Bola tam Botswana, Zambia, Zimbabwe a Juhoafrická republika. No a keď som dostal pozvanie od provinciála, tak najskôr to vyzeralo, že to bude Botswana. Ale po určitom čase mi napísal provinciál, aby som si sám vybral to miesto. No a úplne nakoniec, že ak budem súhlasiť, že by to bolo Zimbabwe. Tak som s tým súhlasil. A myslím, že to bolo to najlepšie, čo som mohol dostať.
V ktorom to bolo roku? Kedy si tam prišiel? Môžeš nám povedať, ako vyzeral tvoj prvý deň v Zimbabwe?
V januári 2002 som išiel na jazykový kurz do Írska a niekedy na jeseň toho roka sa počítalo, že by som išiel do Zimbabwe. Lenže problém bol, že kurz skončil niekedy v októbri a nedostal som pracovné povolenie – víza. Na pracovné povolenie som nakoniec čakal skoro rok a medzitým pôsobil v Snine v našom misijnom dome. Do Zimbabwe som teda prišiel v septembri 2003.
Na ten prvý deň si pamätám, že keď som pristával v Bulawayo, to je druhé najväčšie mesto v Zimbabwe, tak krajina bola vyprahnutá. Bolo to po zimnom období veľmi suché. Taká nezáživná zem a viem, že bolo strašné teplo. Miesto, kde som strávil prvú noc, tak to bola naša Farnosť Svätej rodiny v Nkete. Bolo tam dosť veľa spolubratov z Poľska, väčšinou hovorili po poľsky. Takže som rozumel a bolo to také zaujímavé stretnutie.
Keď ideme v spomienkach ďalej, menil si v Zimbabwe miesta alebo si bol stále na tom jednom?
Práveže za tých 14 rokov som bol až na 7 miestach. To bola dosť výzva. Najskôr som bol v Plumtree, kde som sa učil jazyk ndebele. V rámci kurzu nás dali na nejakú dobu do buše medzi rodiny.
Potom prišla prvá farnosť, kde som pôsobil ako kaplán – Nkulumane, farnosť Svätej rodiny. Tam som bol 3 roky, od 2004 do 2007. Potom ďalšie 3 roky som bol v Gomoza Mission. To bola práve tá diecéza Hwange, kde ideme stavať misijný dom.
Vzdialenosť do mesta Bulawayo bola skoro 250 km, potom do Hwange 200 km, do Victoria Falls 300 km. Gomoza Mission bola už v buši, farnosť Nkulumane bola zase na periférii druhého najväčšieho mesta Zimbabwe – Bulawayo.
Potom sa to po 3 rokoch všetko posúvalo. Bol nový provinciál, jeden páter z Ghany už bol dosť dlho na jednom mieste a chcel ísť do Gomozy, tak som musel znova odísť. Išiel som do Dlamini Mission, no tam som bol asi len 8 mesiacov.
Po tých 8 mesiacoch som sa dostal do Harare kvôli tomu, že otec arcibiskup chcel, aby verbisti prevzali ďalšiu farnosť na periférii a potom aj niekde v buši, tak som zase musel ísť. Hoci som vedel, že asi po 2 rokoch budem musieť ísť znova inde, pretože bola dohoda medzi verbistami, že zoberieme ešte ďalšiu farnosť na periférii – Budiriro, farnosť Sv. Kríža – a ešte že o niekoľko rokov nato zoberieme farnosť niekde v buši. A tak sa aj stalo – Mubayira, takže som znova musel ísť. A nakoniec ešte z tej Mubayiry som šiel znova do nášho domu v Bulawayo.
Takže si bol dosť rozcestovaný a mal veľa nových začiatkov. Mal si tú možnosť aj navštíviť Viktóriine vodopády, neďaleko ktorých ideme pomôcť spolubratom postaviť nový misijný dom? Ako na teba zapôsobili?
Pri Viktóriiných vodopádoch som bol mnohokrát. Pretože už aj keď som bol doma, tak ich poznali ľudia z celého sveta, sú veľmi známe. Prvýkrát som tam bol po 4 mesiacoch, ako som sa dostal do Zimbabwe. Jeden kňaz z Poľska, Rafael, mal návštevu a pozval ma, že však môžem ísť s nimi.
Na tú prvú cestu nezabudnem, pretože som tam dostal maláriu. Bol som v Zimbabwe len 4 mesiace a skoro som prišiel o život. Vôbec som nevedel, že mám maláriu, a aj spolubrat Kristián hovoril, že to máš chrípku. No mal som maláriu. Po návrate z vodopádov, keď som bol v buši na tom jazykovom pobyte medzi rodinami, mi bolo zle a cítil som, že sa so mnou čosi robí. Problém bol v tom, že tam nebolo žiadne spojenie, žiadny signál. Ale mal som šťastie, že som išiel zastupovať spolubrata Macieja z Poľska do Bulawayo. Takže zo soboty na nedeľu som šiel cestou tam do nášho misijného domu v Plumtree. Tam som nocoval a stratil vedomie, antimalariká nezaberali, museli mi ísť už priamo do žily. A tá malária bola mozgová malária, takže po 4 mesiacoch som bol dvoma nohami skoro v hrobe.
No Pán Boh to tak vymyslel, že ťa previedol cez túto skúsenosť, v mnohom život meniacu.
Hej, odvtedy som už maláriu nedostal. Človek si dal väčší pozor. Nie že by som si vtedy nedával pozor, vedel som, že pri Viktóriiných vodopádoch je možnosť dostať maláriu vysoká. Používal som repelent, sieťku. Lenže vtedy bola taká situácia, že sme na niekoho čakali. Rafael povedal, že tá osoba je ešte v Hwange a nemá spoj, aby sme išli po ňu. Medzitým však niekoho stopla, takže už nebolo treba ísť. Sedeli sme teda vonku, repelent prestal pôsobiť a bol som doštípaný komármi. Spätne si uvedomujem, že som to dostal vtedy.
Bola to teda situácia, že človek naozaj nevie, čo a ako. Mal si jednu z tých najťažších foriem malárie. Ako si sa cítil vtedy, keď sa bolo treba o teba postarať, ako sa o teba starali?
Tak bol tam aj ten spolubrat Rafael, volali doktora, bol som na vyšetrení, výsledky boli pozitívne, mal som strašné bolesti hlavy, lieky nezaberali, tak ma zobrali do Mater Dei Hospital v Bulawayo. Tam som bol asi týždeň a lieky zabrali. Potom som mal samozrejme aj čas na oddych a načerpanie síl, lebo to ešte nebolo ono.
Máš teda 14 rokov misijnej skúsenosti a aj takúto skúsenosť s maláriou. Keď sa za tým ohliadneš, kto je vlastne prvý človek, na koho si spomenieš, keď sa povie Zimbabwe?
Prvý človek, na ktorého si spomeniem? Už teraz rozmýšľam (úsmev). Prvý človek je, dajme tomu, Marka Terka. Tak som ju volal. Ona vyučovala, neviem, či ešte vyučuje, na vysokej škole a bola nakazená HIV. Vlastne túto chorobu má 33 rokov. Keď som tam prišiel, som si to až tak neuvedomoval, že je vážne chorá. A lieky neboli vtedy ešte také ako dnes. Mnohí aj zomierali, nemohli si lieky dovoliť. V dnešnej dobe už ľudia, hoci sú pozitívni, môžu s touto chorobou žiť, pokiaľ berú lieky pravidelne.
Potom Dumara. Hneď mi napadol Dumara, len som hľadal meno. Dumara Dumisveni, tak sa volal. Bol takým naším záhradkárom v Gomoza Mission. Bol hluchonemý, ale s ním som si tak rozumel, že síce nerozprával, nepočul, ale tými rôznymi posunkami… Používal ruky na vyjadrenie, celé svoje telo, tak som mu asi najlepšie rozumel. On bol skutočne, no klobúk dolu. Mal som ho veľmi rád.
Obaja sú bežní ľudia, laici, jednoduchí normálni kresťania, ktorí žijú svoj každodenný život so svojimi radosťami a starosťami. Akú úlohu zohrávajú práve títo ľudia, laici, vo vašej reholi misionárov zo Spoločnosti Božieho Slova? Asi to nie je iba o tom, že príde misionár a všetci sa tešia, lebo prichádzaš na to, aby si sa stal súčasťou tej komunity na ten čas, keď tam si. Aké úlohy tam teda majú?
Tam je ich úloha omnoho väčšia ako tu. Mnohí z nich sú aktívne zapojení do činnosti tej misie alebo farnosti. Venujú veľa času, aj zo svojho osobného času. Sú tak viac zasvätení do našej misie, mnohí z nich sú katechéti. A aj to, že človek mohol stráviť tie chvíle v ich rodinách, tam som sa učil aj tej kultúre, tým ich zvykom, mentalite. Niektoré veci, napríklad aj v tej Afrike – ja myslím, že to je také, že majú veľa času a vedia aj počúvať. Nie je to také ako u nás. Keď som sa vrátil, musel som si zvyknúť, že ten život je veľmi rýchly. Tam to bolo také, že na všetko bol čas. Po rozdelení provincie v roku 2007, keď sme sa ako Zimbabwe oddelili od Botswany a vznikla tak samostatná misia, sme sa so spolubratmi stretávali každý mesiac a tešili sme sa na tie stretnutia. Aj keď tie vzdialenosti boli obrovské, cesty nie tak dobré ako tu v Európe, nebolo to tak, že sme prišli a hneď utekali, ale človek možno prišiel v nedeľu a odišiel v stredu alebo vo štvrtok. Mali sme čas na seba.
Hovoríš, že ste mali čas na seba a že ľudia tam s časom, ktorý majú, narábajú inak, než sme zvyknutí my. Teraz pôsobíš vo Veľkých Karloviciach na Morave v Českej republike. Na fare si jeden, sám. Si sám? Nie si sám?
Ale nie, my sme tu nablízku. Nový Hrozenkov je len 7 kilometrov a potom ďalšie verbistické farnosti. Janko Rušin v Halenkove, možno 13 – 14 kilometrov, Ludvík Málek, ďalšia farnosť, a my sa stretávame veľmi často. Niekedy Dušan Šimala hovorí, že už nás má dosť. Čiže to nie je také, že si hrabeme na svojom piesočku, ale rozumieme si a keď je potrebné, pomôžeme. Cítim sa tu veľmi dobre. Myslím, že to je spoločenstvo.
Takže aj tam v Zimbabwe si mal rád tie bratské chvíle, taký spoločný život, rovnako aj tu na Morave, kde pôsobíš. Aká je teda úloha laikov tu teraz, v tejto farnosti, kde si? Možno trošku v kontraste so Zimbabwe?
Tak máme tu nový projekt Propojení, ktorý prebieha teraz v Olomouckej arcidiecéze. Snažím sa aj tu vo Veľkých Karloviciach, aby sa tí ľudia zapájali – každý má na niečo, že možno niekto vie pracovať s mladými, niekto s deťmi, niekto s rodinami. Takže snažím sa viac, aby aj tu vo Veľkých Karloviciach laici boli viac zodpovední za chod farnosti, aby nečakali všetko, že kňaz je za všetko zodpovedný, všetko organizuje, všade je.
Ale aby aj oni cítili zodpovednosť za niektoré tie oblasti, na ktoré majú a môžu taktiež prispieť, aby tá farnosť pôsobila nejakým spôsobom aj do budúcna, kvôli tomu, že tých kňazov ubúda a tie roky budú ťažšie. Jednoducho, aby sa vedeli postarať o svoju farnosť.
To je v niečom trošku iné ako situácia v Zimbabwe pri Viktóriiných vodopádoch, kde na periférii mesta povolal otec biskup verbistov, aby tam založili novú farnosť a postavili nový misijný dom. Čo na to hovoríš? Ako získať tých prvých ľudí a pozvať ich k tomu, že poďte, toto je váš domov, toto sme my verbisti, toto je naša spoločná komunita? Je to vôbec takto v Zimbabwe? Treba budovať to nadšenie u ľudí, alebo je to niečo také automatické, že chcú a sú radi, keď sú spolu?
Ja by som sa ešte vrátil k otcovi biskupovi lebo ho aj poznám. Ešte keď som mal návštevu zo Slovenska, tak som si z neho urobil srandu, že no, toto je otec biskup. On ním vtedy nebol, bol veľmi mladý, taký mladučký, a on sa tým biskupom stal J
No, čo chcem povedať, je, že to miesto nového misijného domu je na periférii mesta medzi letiskom a Viktóriinými vodopádmi, na polceste asi tak 10 kilometrov. Ono to nie je územie, že by tam neboli nejakí tí kresťania alebo katolíci. Sú tam aj anglikáni, protestanti, ešte iné pôvodné náboženstvá. Každý z nich má v sebe ešte aj tie pôvodné náboženstvá dosť silno.
Nie je to teda niečo, že by išli úplne ako pionieri a od nuly začínali. Určite tam tá komunita kresťanov je a keď tam verbisti otvoria svoju misiu, tak to tam určite bude rásť. Verím, že časom to, že budú mať tie možnosti, že tí kňazi tam budú, môže len napomôcť, že aj ten počet katolíkov bude narastať.
Kebyže máš ty nejakým spôsobom ľuďom v tomto pôstnom období povedať, aký to má zmysel v Zimbabwe vybudovať práve na tomto mieste misijný dom, čo by si povedal?
Tak ja som veľmi prekvapený, že otec biskup požiadal nás verbistov a že nám dal aj pozemok, aby sme tam pôsobili, lebo to je také územie, že aj diecézni by mohli chcieť. Ja som veľmi rád, že nám to tam dal. Aj to, že blízko sú Viktóriine vodopády, jedno s druhým. A pravdepodobne aj tá oblasť okolo je periféria. To len aby sme si to nepredstavovali ako tu možno na Morave alebo na Slovensku, že sú dediny také kompaktné. V tej buši je to častokrát tak, že možno jeden domček a o kilometer ďalší, ako napríklad na Kysuciach alebo Hriňovej. Je to roztratené. A pravdepodobne to bude veľká oblasť. Takže aj tí misionári budú musieť dosť cestovať. Nebude to len, že dostali sme ten pozemok a postavíme nový misijný dom, ale tam budú centrá, tzv. stations, ja neviem koľko, obrovské množstvo. A ešte aj to som bol prekvapený, že otec biskup nám potom dá aj farnosť v samotnom meste vo Victoria Falls, tak pravdepodobne má v nás takú veľkú dôveru. Veď pôsobíme v jeho diecéze, začali sme tam pôsobiť v Gomoza Mission. Takže ja sa tomu teším, že sme dostali toto miesto.
Znie to teda veľmi fajn. Veríme, že sa misijný dom podarí postaviť čím skôr a páter Vincent Victor Mwyia SVD tam bude môcť poslať prvého misionára verbistu. Máš nejaký odkaz pre ľudí, ktorí sa rozhodli podporiť misie a špeciálne aj výstavbu tohto misijného domu na miestach, kde si pôsobil? V prvom rade veľmi pekne ďakujeme. A ak môžem dodať, tak verím, že ľudia zo Slovenska a Čiech, ktorí podporia výstavbu nového misijného domu, budú mať možnosť dostať sa do Zimbabwe, prenocovať v nejakom našom dome, kde pôsobíme, navštíviť aj túto misiu, kde ešte len budeme pôsobiť, mesto Victoria Falls, Viktóriine vodopády a spojiť tak niečo príjemné s užitočným.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
