CHUŤ „NA BOHA“

Podcast:

Pri jednej večernej návšteve priateľa som na stôl položil aj balíček zemiakových lupienok – čipsov a chystal som sa ich otvoriť. On mi na to hovorí, aby som balíček radšej ani neotváral, pretože sa mu viackrát stalo, že keď si doma otvoril čipsy, tak mu chutili, že nemohol s tým prestať, kým všetko nezjedol. Nebol prvým; čosi podobné som počul už od viacerých. Čím je to však, že sú čipsy také chutné a človek im nemôže odolať? Čím je to, že čím viac ich človek zje, tým viac po nich túži? Čím je to, že keď ich začne jesť, neskončí s nimi, až kým sa neminú? Začal ma zaujímať tento jav a umelá inteligencia mi ponúkla nasledovnú odpoveď. Nie je za tým ani tak slabá vôľa človeka ako skôr kombinácia rôznych poznatkov z potravinárstva, psychológie a neurovedy. Čipsy chutia preto, lebo obsahujú presne namiešanú kombináciu soli, tuku a škrobu. Táto kombinácia aktivuje centrum odmeny v mozgu, ktoré uvoľňuje dopamín – látku spojenú s pocitom potešenia. Každý ďalší lupienok prináša „malú odmenu“, a preto má človek chuť siahnuť po ďalšom. Navyše sú chrumkavé, voňavé a rýchlo sa rozplývajú v ústach, takže mozog vôbec nemá pocit, že už zjedol dosť a mal by prestať. Preto sa stáva, že sa človek nezastaví po niekoľkých kúskoch, ale až vtedy, keď je celý balíček prázdny.

Priznám sa, že tento obraz jedenia čipsov asi nie je tým najvhodnejším úvodom k tomu, o čom chcem uvažovať. Nespomínam to ani preto, aby som propagoval jedenie čipsov, čo vôbec nie je zdravé. No na druhej strane som zas presvedčený, že tento paradoxný jav: človekovi čosi tak chutí, že čím viac je, tým viac po tom túži – namiesto toho, aby sa zasýtil a prestal –  má zmysel aj v duchovnom živote a dokonca odhaľuje čosi z pôsobenia Ducha Svätého. 

Vo Svätom písme sa nepíše o „chuti“, ale skôr o túžbe, o túžbe po Bohu. V Knihe Žalmov napr. čítame: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 42, 1). Obraz „chuti“ patrí skôr do mystickej teológie, kde sa hovorí aj o „hlade a smäde“ po Bohu. Mystickú skúsenosť, ktorú sv. Terézia z Avily opísala v modlitbe „Solo Dios basta – iba Boh stačí“ niektorí autori vyjadrujú slovami: Kto raz ochutnal Boha, nebude už túžiť po ničom inom. O tom sa presvedčil aj autor Žalmu, keď vyznáva: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ž 34,9), čo sa však dá aj preložiť ako: „Ochutnajte a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“ Tak je to napr. v nemeckom preklade, kde sa používa slovo „kostet“, čo znamená ochutnať, okoštovať.

Duch Svätý nám odhaľuje krásu Boha, robí ho príťažlivým, čiže vzbudzuje v nás „chuť“ na Boha; vyvoláva hlad a smäd po ňom. Zároveň v nás aj spôsobuje, že sa už nikdy nechceme Boha vzdať ani sa od neho odlúčiť. Dosvedčuje to aj sv. Augustín, keď vo svojich Vyznaniach píše:  „Neskoro som si ťa zamiloval, ty krása taká stará a taká nová, neskoro som si ťa zamiloval! Ty si bol vnútri, ja vonku a tam som ťa hľadal… Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s Tebou… Volal si, kričal, a tak si prehlušil moju hluchotu. Skvel si sa, žiaril, a tak si zahnal moju slepotu. Šíril si sladkú vôňu, ja som ju vdychoval a túžil som po tebe. Ochutnal som. Teraz lačniem a smädí ma.“

Duch Svätý vzbudzuje v nás aj „chuť“ na všetko, čo súvisí s Ježišom a jeho evanjeliom. Sme obklopení svetom, v ktorom paradoxne mnohí aj po prijatí sviatostí zanechávajú život viery a modlitby. Zdá sa, akoby vôbec „neochutnali“ Boha, nezakúsili, ako „chutí“ život s Ježišom. Týka sa to však aj nás: ak sa musím do modlitby nútiť, chodím do kostola len zo zvyku, nezaujímajú ma ťažkosti iných… – nie je to znakom, že som stratil chuť? Potrebujem Ducha Svätého, aby ma uzdravil a vrátil mi chuť na všetko, k čomu ma Ježiš pozýva.

Je však dôležité pripomenúť ešte jednu vec: súčasťou cesty nasledovania Ježiša je aj nesenie kríža – teda aj skúšky a ťažkosti, keď necítime žiadnu chuť či nadšenie. No aj vtedy nás Duch Svätý vedie k Bohu a povzbudzuje k vernosti, nádeji a láske.

Modlime sa. Bože, Duchu Svätý, odhaľuj nám krásu Boha a život s ním urob takým príťažlivým, že sa ho už nikdy nebudeme chcieť vzdať. Amen.