VIETOR

Podcast:

V jednej legende sa hovorí o tom, ako sedliak zasial zrno a chodil každý deň sledovať ako rastie. Zdalo sa mu však, že rast je príliš pomalý. Začal preto reptať proti Pánu Bohu; vyčítal mu, že dáva veľa slnka a málo dažďa. Dokonca vyslovil túžbu, že keby zásahy do počasia riadil on, na poli by to vyzeralo úplne inak. Pán Boh si ho vypočul, vyhovel jeho prianiu a dal mu moc nad živlami. Naradovaný sedliak objednal hneď dážď, a keď dosť napršalo, privolal zas slnko a potom opäť dážď. Obilie rástlo a bujnelo, čo mu spôsobilo veľkú radosť. Prišla žatva. Vzal kosu a po prvý raz zaťal do zbožia, ktoré vypestoval bez Boha. Ale nejako čudne mu nadskočilo nad kosou. Stŕpol, keď ohmatal klasy. Boli prázdne, úplne prázdne. A všetky do jedného. Chudák, zabudol na jeden rozhodujúci detail: pridať aj vietor, ktorý mal rozvievať peľ a zabezpečiť úrodu. Chýbal práve tento životodarný pohyb.

Vietor je aj jedným z biblických symbolov Ducha Svätého. V Skutkoch apoštolov čítame: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli.“ (Sk 2,1-2). V súvislosti s legendou, ktorú sme spomenuli, je zaujímavé uvedomiť si, že Turíce bol židovský sviatok žatvy, keď obetovali prvotiny úrody. Ako vietor je neuchopiteľný, nezadržateľný, nik ho nedokáže ovládnuť, tak aj Duch Svätý. Je zvrchovane slobodný, vanie, kam chce, a jeho prítomnosť dokáže urobiť zázračné zmeny: búrať staré, vytvárať nové, dávať veci do pohybu. 

Ducha Svätého poznáme skôr ako ducha pokoja. Preto sa aj jeho pôsobenie na dušu prirovnáva skôr k jemnému, pokojnému, tichému vánku, ktorý vie pohladiť a upokojiť. No on pôsobí aj inak – ako prudký vietor. Preto je aj Duchom „nepokoja“. V akom zmysle slova však prináša nepokoj? Spomeniem iba dva momenty. 

Sv. Ignác z Loyoly vo svojich pravidlách o rozlišovaní duchov hovorí aj o situácii, keď človek kráča cestou hriechu. V takejto situácii ho Duch Svätý nezačne upokojovať, ale vyrušovať. Nechce ho totižto nechať „na pokoji“, aby naďalej žil v presvedčení, že všetko je v poriadku a môže tak žiť ďalej. Začne sa v ňom ozývať výčitkami svedomia, usvedčovať ho z hriechu a volať na cestu obrátenia a pokoja. Takto mu chce pomôcť, aby nekráčal do záhuby, ale vrátil sa na cestu života a spásy.  

Druhý moment sa týka nášho duchovného rastu a prinášania ovocia. Duch Svätý, ktorého prívlastkom je, že je „tvorivý“, chce aj nás „pretvárať“ a dokončiť dielo, ktoré v nás začal v krste. Ako sochár vytesáva sochu, aj on nás chce formovať, aby sme dosiahli „mieru plného Kristovho veku“, čiže aby sme sa stali tými, akými nás chcel mať Boh od počiatku. Preto ak sa zastavíme v duchovnom raste, uspokojíme sa s priemernosťou, a bojíme sa vyjsť z našej komfortnej zóny, začne nás vyrušovať a znepokojovať, pretože potrebuje našu spoluprácu, aby mohol pokračovať vo svojej práci na nás. Nechce nás nechať „nedohotovených“, „nedopečených“, ale chce  z nás upiecť „zlatistý chlieb“, ktorý chutí a nasycuje. Nechce, aby sme zostali v „bezpečí pokojného prístavu“, ale veje do našich plachiet, aby sme sa vydali na šíre more a evanjelizovali. Je preto aj Duchom „svätého nepokoja“, lebo nás neustále pobáda k rastu, zmene a činom. Môžeme sa síce usadiť a nemusíme už meniť adresu bydliska, ale duchovne máme stále putovať, čiže máme sa ním nechať neustále viesť a byť pripravení začínať odznova. Ako je to so mnou? Stal sa zo mňa usadlík alebo zostávam stále „pútnikom“? 

Modlime sa: Bože Otče, zosielaj nám svojho svätého Ducha, aby nás formoval do podoby tvojho milovaného Syna a mohli sme prinášať ovocie, ktoré sa ti páči. Amen.