Cesta troch kráľov

Sviatok Zjavenia Pána je veľmi sympatický. Predstavuje nám troch mudrcov, ktorí prišli do Betlehema, aby sa poklonili novonarodenému Mesiášovi. Posolstvo a myšlienka tohto sviatku je veľmi hlboká. Mieri na námahu a cieľavedomosť, ktorú musí každý z nás podstúpiť, ak chce nájsť nielen Boha, ale i seba.

Pastieri a mudrci

Pozrime sa na túto myšlienku bližšie. Premýšľal
som nad postavami, ktoré sa
pohybovali okolo novonarodeného Ježiša. Zvlášť ma upútali dve skupiny: pastieri a mudrci. Je zaujímavé tieto dve skupiny porovnať.
Obe sa totiž prišli pokloniť Ježišovi. Už vopred poviem, že hoci pastieri sú sympatickou skupinou ľudí – veď vianočné koledy sú ich plné – predsa nemajú
nám až tak čo povedať. Je tomu
tak preto, že naša životná cesta
sa im nepodobá. Pastieri boli
jednoduchými ľuďmi. Ježiša nehľadali. Skorej sa nechali k jeho nájdeniu dohnať. Vyzýva a vedie ich jeden veľmi uhovorený anjel. Povie im o každom detaile: kde môžu Krista nájsť, kto je tam s ním, ako sa tam môžu dostať. Keď pastieri prídu k jaskyni, anjel sa im zjaví
znova, aby im potvrdil, že sú
na správnej ceste a keď sa
vrátia, po ceste ich sprevádza celý nebeský zbor svojím spevom. Títo pastieri nemajú žiadne pochybnosti,
žiadne otázniky, žiadne problémy, žiadnych prenasledovateľov, žiadne tajomstvo. Nemusia hľadať informácie. Boli im všetky ponúknuté. Dostali, čo potrebovali.

Podobnosť s hľadajúcimi
mudrcmi

Toto je síce sympatické, aj príťažlivé, no
toto nie sme my. Náš život je trocha komplikovanejší.
Podobáme sa viac hľadajúcim
mudrcom ako pastierom. Náš
život, naša životná cesta sa podobá ceste
mudrcov. Sme hľadačmi. A tým aj pútnikmi.
Človek je vo svojej podstate pútnikom.
Táto myšlienka nám vyskočí v celej vypuklosti, keď si prejdeme ústnu tradíciu národov sveta. Takmer v každom národe nájdeme v rozprávkach
alebo národných povestiach myšlienku tzv. cesty hrdinu. Cesta hrdinu je cestou ľudského i duchovného dozrievania
človeka. Zoberme si za príklad povedzme
typickú šablónu slovenských rozprávok.
Janko, mladý človek, sa rozhodne na žiaľ všetkých odísť z domu. Matka mu nabalí, vyprevadí ho a on si kráča, nevedno kam. Po ceste sa stretne s nejakou bytosťou, ktorá sa mu príjemne
prihovorí a dá mu niečo na pamiatku, čo mu môže byť užitočné neskôr. Môže to byť palica, prsteň alebo čižmy. Ide ďalej, až príde do krajiny, v ktorej je
smútok. Drak uniesol
princeznú. Nikto ju nemôže z
jeho pazúrov vyslobodiť. On sa
na to podujme. Draka zmárni. Pritom
mu pomôže vec, ktorú dostal dávno
od spomínanej bytosti. Princeznú si zoberie za ženu a vráti sa domov
a žijú, kým nezomrú. Táto schéma má
tisícky variácií. Napríklad: pútnik nie
až na vrchole cesty, ale po ceste stretáva množstvo nebezpečenstiev,
napríklad zvierat, bosoriek, ľstivých jedincov, zbojníkov a pod. No čoskoro sa k nemu pridá sprievodca, ako napríklad líška k Malému princovi, Rafael k Tobiášovi, Virgílius k Dantemu a pod.

Tri fázy cesty hrdinu

V každom prípade má typická cesta hrdinu tri fázy: odchod, zápas, návrat. Odchod je obyčajne vyprovokovaný hlbokým  stavom  nespokojnosti,  a  to  aj  napriek  tomu,  že  človeku  navonok  všetko vychádza a všetko dobre funguje. Základné otázky, ktoré sa za týmto stavom nespokojnosti nachádzajú, sú: Nejestvuje nič lepšie? Nemohol by som sa stať niečím viac než som? Nie je vo mne  potenciál  k  niečomu  hlbšiemu?  Akonáhle  však  človek  odíde  do  neznáma, prichádza k spomínanému zápasu. Ide o zápas so sebou samým, so svojimi slabosťami alebo hriechmi. Je tam pýcha, samoľúbosť, sebaspravodlivosť, chamtivosť, láska k pôžitku a pod. Tieto neresti sa pre nás stávajú blokmi v napredovaní v našej ceste. Tu si ale uvedomíme, že sami tento zápas s prekážkami úspešne zavŕšiť nedokážeme. Preto potrebujeme buď sprievodcu alebo niečo, čo by nám pomohlo sa s týmto všetkým vyrovnať, prípadne to premôcť. Často vec, ktorá nám je riešením, môže byť nepríjemná na prvý pohľad, no príjemná, keď ju predsa použijeme. Napríklad ovocie z odporného stromu (alebo ovocie Turian, ktoré „smrdí ako peklo, no chutí ako nebo“). Po tomto všetkom  sa  potom  človek  vracia  domov – pretransformovaný. Cesta hrdinu je nutná pre každého, ak má dozrieť; t.j. nájsť Boha i seba. Nie je ju však schopný začať človek, ktorý je  spokojný  so  sebou  alebo  s  tým,  čo  robí. Preto kresťanstvo bude vždy náboženstvom  krízy,  ako  hovorí  teológ  Robert Baron:

„Kresťanská  teológia  logicky  začína vtedy, keď stojíme zoči voči kríze; t.j. pocitu, že niečo v nás alebo s nami nie je v poriadku. Kresťanstvo nie je vo svojej podstate mysticizmom alebo systémom kontemplácie. Je to skorej náboženstvo spásy, ktoré ponúka riešenie základného existenciálneho problému. Ak necítime v sebe problém odpovede, ktoré ponúka, kresťanstvo sa nám stane absurdným. Je teda podstatným – ako prvý krok – aby sme sa prebudili z pocitu učičíkanosti do dramaticky silného pocitu, že všetko nie je v poriadku.“

To  je  aj  dôvod,  prečo  kresťanstvo  neoslovuje  ľudí,  ktorí  majú  všetkého  hojnosť.

Mudrci sú povzbudením k hľadaniu

Traja mudrci preto ostatnú pre nás vždy symbolom
čohosi krásneho a vznešeného.  A  vždy, 
nech  budeme  v  akomkoľvek
veku, budú pre nás výzvou i povzbudením, aby sme sa vybrali na cestu hľadania
toho, kto by nám mohol zásadne pomôcť k vyriešeniu nielen našich problémov, ale
aj k nájdeniu seba a Boha – čo je vlastne to isté.

Spasiteľ k nám hovorí v každej etape nášho života

Istá legenda hovorí, že Gašpar, Baltazár a  Melicher boli ľuďmi rozdielneho veku. Gašpar bol mladík, Baltazár bol muž  stredného  veku  a  Melicher  bol  starec. Keď prišli do Betlehema k jaskyni, vstupovali do vnútra po jednom. Prvý vstúpil – samozrejme – Melicher, ako muž v zrelom veku. Vo vnútri našiel  muža  vo  svojom  vlastnom  veku.  Hneď si rozumeli. Rozprávali sa o minulých veciach, spomínali, robili všeobecné závery z konkrétnych udalostí, no  predovšetkým  sa  u  nich  prejavoval  pocit  vďačnosti.  Baltazár  –  muž  v strednom veku – keď vstúpil do jaskyne, zasa sa stretol s učiteľom v strednom veku. Rozprávali sa o vodcovstve a zodpovednosti. A konečne, keď vošiel do  jaskyne  mladý  Gašpar,  stretol  sa  s mladíkom svojho veku. Mladík mal v  sebe  črty  nadšenia,  túžob  po  niečom významnom. Rozprávali sa spolu  o  zmenách  a  o  prísľuboch  života,  ktorý je pred nimi. Keď každý skončil návštevu, po jednom zobrali svoje dary a vstúpili spolu. No v jaskyni našli iba malé 12-dňové nemluvňa. Neskôr pochopili. Spasiteľ k nám hovorí v každej etape nášho života. Starí počujú volanie k bezúhonnosti a múdrosti; ľudia v strednom veku k produktivite a zodpovednosti;  a  mladí  ľudia  k  identite  a intimite.

Text pripravil: P. Milan Bubák SVD pre časopis „Hlasy z domova a v misií“ 1/2016