Spiritualita Arnolda Janssena: KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY

„A teraz, Pane, […] daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou“ (Sk 4,29).

Podcast:

P. Arnold bol dobrý komunikátor. Vedel ako využiť nielen svoje osobné komunikačné schopnosti, lež aj najdôležitejší komunikačný prostriedok svojej doby – tlač. Prostredníctvom časopisov propagoval misijnú myšlienku, získaval nové povolania a nových spolupracovníkov a v neposlednom rade zbieral finančné prostriedky pre svoje misijné spoločnosti. Ani nie päť mesiacov po otvorení misijného domu 27. januára 1876 bola posvätená a uvedená do prevádzky „Misijná tlačiareň sv. Michala archanjela v Steyli“. Pri tejto príležitosti P. Arnold vysvetlil svoju filozofiu komunikácie takto: „Ježiš povedal: ‚Ohlasujte evanjelium všetkým národom.‘ V Ježišovej dobe ešte nebola známa tlač, čiže tlačené slovo. V dnešnej dobe tlač pozná aj diabol a využíva ju na šírenie zla. Preto by ju mal používať aj Ježišov služobník, a to na šírenie dobra. Aké mocné je tlačené slovo reprodukované tlačením tisíckrát za hodinu!“

Vnímal, že komunikačné prostriedky nie sú samoúčelné, ale sú „prostriedkami“ na komunikáciu a spoločenstvo s Bohom a medzi ľuďmi.

Konštitúcie SVD zachovávajú líniu P. Arnolda. Píše sa v nich: „Komunikácia vo svojej podstate spočíva v otvorení sa druhým v láske a preto patrí k základným postojom misionára Božieho Slova. V sile tohto Slova sa zasadzujeme za prisľúbené zdokonalenie sveta, v ktorom Boh bude všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15, 28)“ (konšt. 115).

Nový „areopág“

V oblasti evanjelizácie sa masmédiá považujú za nové „areopágy“. „Takým areopágom novej doby je predovšetkým svet komunikačných prostriedkov, ktoré ľudstvo čoraz viac zjednocujú, robiac z neho – ako sa hovorí – ´svetovú dedinu´. Prostriedky spoločenskej komunikácie majú natoľko dôležitý význam, že sa pre mnohých stali hlavným prostriedkom zdieľania informácií a vzdelávania, vedenia a riadenia pre individuálne, rodinné aj sociálne správanie“ (RM 37).

Z tohto dôvodu treba ponad rámec „médií“ ísť až k samotnej podstate komunikácie, aby bola autentickou, pravdivou. Komunikácia sa musí vnímať ako ľudský proces socializácie a budovania spoločenstva. Inak sa môže stať, čo sa stalo v istom mestečku: Starosta dal na námestie umiestniť veľký sud a ako prvý nalial doň fľašu vína. Potom požiadal všetkých obyvateľov mestečka, aby aj oni priniesli z domu fľašu vína a vyliali ju do suda. Tak budú mať na slávnosť postarané o víno. Prišiel deň slávnosti a sud otvorili. Načreli a nabrali vína a začali ho rozlievať. Aké však bolo ich prekvapenie po zistení, že namiesto vína bola v sude voda! Čo sa stalo? Niekomu skrsol nápad, žeby namiesto fľaše vína mohol do suda vliať fľašu vody. Pritom si iste pomyslel, že veď čože je to jedna fľaša vody v takom veľkom sude vína? Avšak takýto figliar nebol len jeden; boli to všetci. A tak pre ich sebectvo a nezáujem o spoločné dobro mali namiesto vína len vodu. Veľký sud masmédií sa vždy musí naplniť vínom autentickej komunikácie!

Komunikáciu však nemôžeme prenechať iba špecialistom, ktorí sa venujú „komunikačným prostriedkom“, alebo len osobám, ktorým je zverený tento apoštolát. Rámec komunikácie je omnoho širší a zahŕňa všetkých ľudí, ktorí práve prostredníctvom komunikácie majú budovať vzájomné vzťahy. V skutočnosti je každý jeden z nás akýmsi „komunikačným prostriedkom”, a oblasťou našej činnosti sú naše komunity ako aj spoločnosť, v ktorej aktuálne žijeme. Komunikácia si vyžaduje adaptáciu a prijatie kultúry aj reality, v ktorej sa žije. Vyžaduje si to aj adekvátny postoj načúvania a konverzácie, aby sme dokázali odvrátiť pozornosť od seba a zamerať ju na druhého človeka. Skutočná, autentická komunikácia je v podstate zdieľanie sa v láske.

Prijímať a dávať

V Palestíne sú dve moria, ktoré sú veľmi odlišné. Jedno z nich sa menuje Galilejské more. Nazývajú ho aj Genezaretské či Tiberiadské jazero. Je to v podstate veľké jazero čistej, sladkej vody, ktorá sa dá piť. Žijú v nej ryby a dá sa v nej plávať. Plavil sa po ňom aj sám Ježiš pri rozličných príležitostiach.

Druhým, situovaným oveľa nižšie, je Mŕtve more. Jeho názov pravdivo vystihuje jeho stav: všetko v ňom je mŕtve, nežijú v ňom ryby a na jeho brehoch nič nerastie. Jeho voda sa pre enormne vysokú slanosť nedá piť.

Zaujímavé je, že pritom ide o jednu a tú istú rieku, ktorá svojimi vodami napája obe zmienené moria. Je to rieka Jordán.

V čom spočíva teda rozdiel? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Jedno more prijíma a dáva; druhé iba prijíma a necháva si pre seba, nemá žiadny odtok. Rieka Jordán sa vlieva do Galilejského mora a na druhom konci z neho vyteká. Galilejské more teda vodu prijíma a púšťa ju aj ďalej; voda doň priteká aj vyteká. Využíva teda vodu i pre seba, ale na inom mieste ju aj vypúšťa, aby aj iní mali z nej úžitok.

Čo sa týka Mŕtveho mora, s ním je to inak. Jordán sa do neho vlieva a tam aj končí; už z neho nevyteká. Mŕtve more teda vodu iba prijíma, ale nedáva ju ďalej, necháva si ju iba pre seba. S istým nadsadením možno obrazne povedať, že zomiera a je mŕtve preto, lebo len prijíma, no ďalej nedáva.

Modlitba o pokoj

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.

Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť;

odpustenie, kde sa množia urážky;

jednotu, kde vládne nesvornosť.

Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia;

vieru tým, čo pochybujú;

nádej tým, čo si zúfajú;

svetlo tým, čo tápu vo tmách;

radosť tým, čo smútia.

Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných,

než aby mňa potešovali;

skôr chápať iných, než aby mňa chápali;

skôr milovať iných, než aby mňa milovali.

Pretože len keď dávame – nadobúdame;

len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých;

len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia;

len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu. Amen.