„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32).
Podcast:
Už prvé zloženie obyvateľov misijného domu v Steyli je akýmsi symbolom internacionality, ktorá sa stane dôležitou charakteristikou novej misijnej spoločnosti, čo vyrastie z tohto domu. Okrem P. Arnolda, pochádzajúceho zo severu Nemecka, nájdeme tam aj farára Petra Billa z Luxemburgska a dvoch bohoslovcov: Franza Reicharta z Rakúska a Johanna B. Anzera z juhonemeckého Bavorska. Čoskoro prišli konflikty. Napätie iste znásobili aj rozdielne kultúrne prostredia, z ktorých pochádzali obyvatelia domu. Diskusie sa koncentrovali okolo vypracovania reguly – spoločných noriem, podľa ktorých by sa malé spoločenstvo malo riadiť. Každý mal na to iný názor. Navyše, traja obyvatelia domu, pochádzajúci z juhu, museli čeliť vlhkej klíme i cudziemu jazyku, holandčine. Len P. Arnold nemal s jazykom problém, pretože v rodnom Gochu sa rozprávalo tým istým dialektom ako v Steyli. Arnold však v tom čase ešte nemal dar, ktorým by sa mu podarilo vytvoriť dôvernú rodinnú atmosféru, potrebnú v časoch ťažkých začiatkov. Pravdepodobne si ani neuvedomoval možné kultúrne korene tohto konfliktu. Dvaja preto opustili Steyl. Boli to farár Bill a bohoslovec Reichart. Rozchod však nebol násilný; preto sa rany rýchlo uzdravili a došlo k zmiereniu. V archíve je aj list, ktorý P. Arnold napísal jednému z nich o niekoľko rokov neskôr: „Dostal som váš list z 13. mája, ktorý sa ma hlboko dotkol. Teraz sa Vám pokúsim porozprávať, ako sa ja pozerám na celú vtedajšiu napätú situáciu… Aj keby mi Boh nechcel priamo zoslať všetky tie napätia, predsa ich však na mňa dopustil. V tých bolestných dňoch som sa naučil skloniť hlavu, modliť sa a dôverovať mu, a to i napriek veľkým ťažkostiam. Koľkokrát som v tej dobe vyslovil slová: ´Bože môj, môže raz niečo vyrásť z tohto diela? Ak áno, tak len preto, že to bude tvoje dielo, ty budeš jeho pôvodcom!´“ A Pán vypočul Arnoldovu modlitbu oveľa viac, než ako si to dokázal predstaviť.
Božia bezhraničná láska
Po návrate z babylonského vyhnanstva do vlastnej krajiny sa v Izraeli dostal do popredia prísny a nacionalistický judaizmus. Autor knihy o Jonášovi s istou dávkou vtipu rozpráva príbeh o tomto veľmi malichernom prorokovi. Tento príbeh poznáme skôr v súvislosti s výzvou k obráteniu sa a k pokániu. Pozrime sa však naň z inej perspektívy, z perspektívy vzťahu k cudzincom a všetkým ostatným, čo nepatria do spoločenstva nášho národa či viery.
V tejto optike je Jonášov príbeh výsmechom pre tých, ktorí cudzincami pohŕdali a odmietali ich. Ukazuje im, že Boh si síce vyvolil Izrael ako svoj zvláštny ľud, lež zároveň aj miluje bez výnimky všetkých ľudí, dokonca aj obyvateľov hriešneho mesta Ninive. Aká irónia! Ninivčanov považovali za hriešnych, a pritom iba jedna veta proroka stačila na to, aby sa všetci dali na pokánie a obrátili sa. Bola to výzva: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!“
Veriaci môžu byť často v pokušení „privlastňovať si” Boha; myslieť si, že patrí iba im, že je tu len pre nich. Niektorí si myslia, že iba oni boli vybraní, aby mali jedinečný vzťah s Bohom, a že tí ostatní – ktorí nezdieľajú ich vieru – nemajú právo na jeho milosrdenstvo. Rozdeľujú tak ľudstvo na dve skupiny: na veriacich, ktorí majú právo na všetko od Boha, a na neveriacich, zasluhujúcich si iba Boží trest.
Vďaka Jonášovi sme objavili Božiu vlastnosť: bezhraničnosť jeho lásky. Niet ničoho, čo by bránilo Bohu zaujímať sa o všetkých ľudí bez výnimky a preukazovať im lásku. Do svojej zmluvy lásky zahŕňa Boh celé ľudstvo. Túto pravdu o Bohu potvrdzuje Ježišov život: Už ako malé dieťa v jasliach sa ukazuje chudobným, a prichádzajú k nemu cudzinci z východu. Ježiša v jeho láske nezastaví nijaká hranica, nijaký iný názor či pohľad. Prechádza cez Samáriu, lieči cudzincov, jedáva s hriešnikmi a je priateľom mýtnikov.
Detská záležitosť
Istý bandita sa jedného dňa rozhodol, že pôjde zabiť Budhu. Vyhľadal ho a chcel ho usmrtiť. Budha ho však prosil: „Skôr než ma zabiješ, splň mi prosím moje posledné prianie: Odsekni túto kvitnúcu vetvu zo stromu.“
Bandita udrel mečom po konári stromu, ako ho o to Budha požiadal, a vetvu odsekol. Budha na to zareagoval: „A teraz prilož vetvu naspäť k stromu, aby mohla ďalej kvitnúť a priniesť ovocie.”
„Ty si ale blázon,“ odpovedal bandita, „veď to nie je možné”.
„Naopak,“ odpovedal Budha, „ty si blázon, pretože si myslíš, že si silný, a to len preto, lebo vieš ubližovať a zabíjať. To je predsa maličkosť. To dokáže aj malé dieťa. Skutočne silný je ten, kto vie uzdravovať a prinášať život.”
Komunita je …
Komunita je skupina ľudí,
ktorí sa spolu modlia,
ale aj spolu hovoria,
smejú sa spolu a preukazujú si láskavosti,
žartujú spolu a spolu vedia byť aj vážni.
Niekedy sú medzi nimi aj nedorozumenia,
ale bez nepriateľstva…,
ba využijú aj toto zriedkavé nedorozumenie
na posilnenie trvalej zhody.
Učia sa jeden od druhého,
alebo jeden vyučuje druhého,
podávajú vystretú ruku cudzincom,
radostne vítajú tých, ktorí k nim prichádzajú.
Nechýbajú tam prejavy pozornosti a lásky rôzneho druhu,
iskrenia sŕdc tých, čo sa navzájom milujú,
vyjadrené na tvári, v reči, na očiach,
v tisícoch gestách láskavosti.
A spolu varia domáce jedlo,
kde sa duše spájajú do jednoty
a kde nakoniec, hoci sú viacerí,
nie sú viac ako jeden.
Sv. Augustín
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
