Podcast:
Evanjelium 19. nedele v Cezročnom období nám ponúka dva rôzne obrazy, nad ktorými môžeme uvažovať. Prvý je zachytený na začiatku evanjelia v pár vetách, a druhý je príbeh o Ježišovi kráčajúcom po vode. Druhý príbeh nám hovorí, že učeníci skoro ráno pred východom slnka veslovali proti vetru a vlnám. Zjavil sa im Ježiš, kráčajúci po vode a oni sa ho zľakli. Ježiš sa postavil tvárou v tvár strachu, ktorý prežívajú, a vyzval Petra, aby kráčal po vode, na znak svojej viery v neho. Peter spočiatku začne kráčať po vode, avšak následne pod vplyvom strachu sa začne potápať. Volá na Krista, aby ho zachytil a zachránil; a Pán apoštola Petra mierne pokarhá za nedostatok viery.
Je užitočné chápať prvý obraz v tomto úryvku evanjelia, ako kontext pre druhý. V prvom obraze vidíme Ježiša, ako po nasýtení päťtisíc ľudí, rozpúšťa zástupy a odchádza na vrch, aby sa modlil úplne sám. Hoci bol Ježiš vždy v dokonalom spojení s Otcom, mohli by sme preto povedať a dedukovať, že nepotreboval modlitbu, napriek tomu sa modlil, pretože to bolo jeho ľudské vyjadrenie hlbokého spojenia s Otcom. Keď sa modlil, dával príklad všetkým, ktorí ho chceli nasledovať a svojim príkladom ich učil o dôležitosti súkromnej modlitby. Hlavnou lekciou, ktorú pri tejto príležitosti učil, bolo, že modlitba je vzdialenou prípravou, ktorú potrebujeme na to, aby sme prekonali všetky zdanlivé prekážky v živote a čelili strachu s dokonalou vierou.
Po prvé, zjavnú “prekážku”, ktorú Ježiš prekonal svojou modlitbou, symbolizovala jeho chôdza po rozbúrenom mori. Nikto nechodí po vode. Je to fyzicky nemožné. Ale práve o to ide. Keď si zo života osobnej modlitby urobíme prioritu, Boh nás povedie k tomu, aby sme dokázali to, čo sa nám zdá nemožné. Nemusí to byť chôdza po vode doslovne, ale jeho chôdza po vode, po noci strávenej v modlitbe, je symbolom každej zdanlivej nemožnosti, ktorej v živote čelíme. Z toho vyplýva ponaučenie, že ak si to Boh želá, nič nie je nemožné. Spoznáme to, ak sa osobná modlitba stane našou prioritou.
Druhou prekážkou, ktorej Ježiš čelí, je strach. Strach je paralyzujúci a vedie k tomu, že sa “potápame”, keď sa život stáva ťažkým. Osobná modlitba je opäť nevyhnutnou prípravou na prekonanie strachu. Zaujímavé je, že máme dve svedectvá o modlitbe. Prvým je Ježišovo svedectvo. Modlil sa, pretože je dobré a správne modliť sa. Druhým je Peter. Modlil sa, keď sa začal topiť. Povedal: “Pane, zachráň ma!” Je to modlitba človeka, ktorý zlyhal vo viere a modlil sa skôr z aktuálnej potreby, než z čistej lásky k Bohu. Peter je príliš často príkladom modlitebného života mnohých kresťanov. Často čakáme s modlitbou, až keď potrebujeme pomoc a potápame sa. Ale, čo keby aj Peter strávil noc v modlitbe, jednoducho z lásky k Bohu? Čo keby práve skončil s celonočnou modlitbou, keď bol vyzvaný, aby kráčal po vode? Možno by potom ľahko došiel k Ježišovi a nepodľahol by strachu.
Dajme si dnes predsavzatie, aby sa modlitba stala prioritou číslo jeden v našom živote. Možno máme v živote veľa povinností. Napriek tomu, nič nie je dôležitejšie ako modlitba – a nielen vtedy, keď sa cítite uväznení, alebo máte pocit, že sa potápate. Naopak, všetci si musíme vytvoriť neporušiteľný návyk modliť sa k Bohu z jediného dôvodu, že je to dobré a správne. Ovocím takéhoto života modlitby je, že bez ohľadu na to, aká prekážka sa nám postaví do cesty, budeme mať vieru, ktorú potrebujeme na to, aby sme sa riadili každým príkazom nášho Pána a prekonali aj to, čo sa zdá byť nemožné.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
