Možno si to ani neuvedomujeme, ale to, čo je slabé, vysvetľujeme okolnosťami a to, čo je dobré, pripisujeme sebe. Pozývame vás pozrieť sa na svoj život o niečo pravdivejšie.
Možno si pri tomto texte všimneme veci, ktoré si bežne neuvedomujeme. A práve v tom môže byť jeho hodnota.
Podcast:
Drahí priatelia, prednedávnom sme na našej stránke publikovali článok s názvom Prestať obviňovať, začať rozlišovať. Možno ste ho už čítali, možno sa k nemu ešte len dostanete. Ak nie, radi vás k nemu pozývame.
V nasledujúcom období by sme sa k jeho myšlienkam chceli vracať postupne – nie preto, aby sme ich zopakovali, ale aby sme ich mohli viac rozvinúť, prehĺbiť a premýšľať nad nimi v konkrétnych situáciách nášho života. Chceme sa spolu zastaviť pri tom, ako premýšľame o sebe, ako si vysvetľujeme svoj príbeh, ako nesieme svoje zranenia, ale aj to, čo v nás dozrieva a prináša ovocie.
Nebude to teda jednorazové zamyslenie, ale skôr spoločná cesta. Cesta, na ktorej sa chceme učiť menej obviňovať a viac rozlišovať. Aj tento dnešný text je jedným z takýchto zastavení.
Ďakujeme vám, že sa na chvíľu zastavujete spolu s nami. Veľmi si vážime, že si popri všetkom, čo žijete, nachádzate čas čítať, počúvať a možno aj v tichu premýšľať nad vlastným životom. Práve takéto chvíle vytvárajú priestor, v ktorom sa človek nemusí ponáhľať k rýchlym odpovediam, ale môže sa učiť vnímať hlbšie – svoj život aj Božiu prítomnosť. A možno práve v takomto zastavení si začneme všímať aj veci, ktoré nám bežne unikajú.
Keď sa pozorne zadívame na svoj život, môžeme si všimnúť jednu zvláštnu vec. V našom vnútri akoby fungoval nenápadný „dvojitý meter“. To, čo na sebe vnímame ako slabé, zranené alebo nefungujúce, veľmi rýchlo vysvetľujeme tým, čo sme zažili – rodinou, výchovou, okolnosťami. Povieme si: „Reagujem podráždene, lebo som vyrastal v napätí.“ „Neviem si oddýchnuť, lebo sa odo mňa vždy veľa očakávalo.“ „Ťažko dôverujem, lebo som sa viackrát sklamal.“ A tieto vysvetlenia môžu byť pravdivé.
Lenže keď sa pozrieme na druhú stranu nášho života, vidíme niečo iné. Keď vydržíme vo vzťahu aj v ťažkých chvíľach, keď niekoho podržíme, keď dokážeme odpustiť, keď si nájdeme čas pre druhého, keď zvládneme náročný deň bez toho, aby sme sa vzdali – vtedy si často povieme: „To som zvládol ja.“ „To je moja sila.“ „To som si vybudoval.“
A práve tu vzniká nepomer, ktorý si často ani neuvedomujeme. To, čo je v nás slabé alebo zranené, akoby sme posúvali mimo seba a pripisovali okolnostiam – tomu môžeme povedať externalizácia. A to, čo je v nás dobré, si naopak spájame so svojou hodnotou a schopnosťami. Pripisujeme rodičom alebo prostrediu naše slabosti, ale úspechy si nechávame pre seba. Často takmer automaticky, bez toho, aby sme si to uvedomili.
Nie je to preto, že by sme nechceli byť pravdiví. Skôr si týmto spôsobom chránime svoju vnútornú hodnotu. Chceme si zachovať obraz o sebe, že sme v poriadku. Priznať si vlastný podiel na slabosti nie je jednoduché. Môže v nás vyvolať neistotu, otázky o sebe samých, možno aj strach, či obstojíme.
A zároveň prijať, že aj dobro v nás nie je len výsledkom nášho úsilia, ale aj darom – darom života, vzťahov, príležitostí a Božej milosti –, si vyžaduje pokoru. Znamená to pripustiť, že nie všetko máme pevne vo svojich rukách. A tak sa prirodzene prikláňame k tomu, čo je pre nás bezpečnejšie: slabosť vysvetlíme tým, čo bolo okolo nás, a dobro si necháme ako niečo, čo patrí nám.
A práve tento vnútorný postoj nám pomáha lepšie pochopiť aj jedno známe evanjeliové podobenstvo.
Keď vezmeme do rúk Sväté písmo a otvoríme Lukášovo evanjelium (porov. Lk 18,9–14), nájdeme tam obraz, ktorý sa nás môže veľmi osobne dotknúť. Farizej stojí vpredu, modlí sa a hovorí o všetkom dobrom, čo robí. A potom vzadu chrámu stojí mýtnik. Nehovorí veľa. Nesnaží sa vysvetľovať svoj život. Len stojí a priznáva pravdu: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“
Farizej má pravdu v tom, čo hovorí – koná dobro. Ale akoby si ho celé privlastnil. Mýtnik si priznáva svoju slabosť, ale neuzatvára sa v nej – otvára ju Bohu. A práve v tejto pravdivosti vzniká priestor pre milosť.
Boh vstupuje práve do tejto pravdivosti a premieňa ju zvnútra.
Tento obraz nie je vzdialený nášmu životu – práve naopak. A keď sa na svoj život pozrieme v tomto svetle, možno sa v ňom začneme spoznávať.
Niekto povie: „Som uzavretý, lebo som nezažil prijatie.“ A môže to byť pravda. No ten istý človek často dokáže byť verný, spoľahlivý, schopný vytvárať hlboké vzťahy – a toto si už tak ľahko neprizná ako dar. Iný povie: „Som pod tlakom, lebo sa odo mňa veľa očakávalo.“ A predsa práve vďaka tomu dokáže niesť zodpovednosť a nevzdať sa. Dobro a zranenie sa v nás často rodia z jedného koreňa. A ak vidíme len jednu stranu, strácame pravdu o sebe.
Možno práve tu sa pred nami otvára cesta. Nie cesta moralizovania ani sebakritiky, ktorá by nás zraňovala. Je to cesta pravdivosti. Učiť sa pomenovať svoj podiel na veciach, ktoré nefungujú – nie preto, aby sme sa odsúdili, ale aby sme mohli rásť. A zároveň sa učiť vďačnosti za dobro, ktoré v nás je – ako za dar, na ktorom máme účasť.
Veď aj apoštol Pavol pripomína: „Čo máš, čo si nedostal?“ (porov. 1 Kor 4,7). Prijať túto pravdu neznamená zmenšiť sa. Znamená to stáť pevnejšie – v pravde o sebe.
Drahí priatelia, ďakujeme, že ste s nami došli až sem. Ak vo vás tieto slová niečo otvárajú, pozývame vás, aby ste sa k nám vracali aj na našej stránke verbisti.sk, kde nájdete zamyslenia na každý deň. Môžeme sa v nich spolu učiť žiť z Božieho slova, nechať sa ním oživovať a viesť. Veď ako hovorí svätý Hieronym: „Neznalosť Písma je neznalosť Krista.“
A ak vám viac vyhovuje počúvať, môžete nás nájsť aj na platformách ako Spotify či Apple Podcasts, kde postupne pridávame naše reflexie a zamyslenia na každý deň.
Ďakujeme, že kráčate s nami. Vyprosujeme vám Božie požehnanie a zároveň vás prosíme o modlitbu za nás, za Spoločnosť Božieho Slova a za misie.
Odporúčame pozrieť:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
