OHEŇ

Podcast:

U nás doma nebol plyn. Kúrilo sa drevom. Ako chlapec som často prikladal suché polienka do kachlí, pričom sa mi pri otvorení dvierok naskytol pohľad na plamene ohňa, čo ma vždy fascinovalo. Možno aj preto ma zaujal príklad, ktorý kedysi použil náš pán farár v nedeľnej kázni, a ktorý mi ostal v pamäti. Rozprával o mužovi, ktorý po rokoch zanechal modlitbu aj kostol a začal si žiť „po svojom“. Po čase však pocítil prázdnotu a neistotu. Prišiel za kňazom, viac mlčal, než hovoril – len vedel, že mu niečo chýba. Kňaz ho pozval sadnúť si ku krbu s praskajúcim ohňom. Dlho mlčali. Po chvíli si obaja všimli jedno polienko, ktoré zostalo mimo ohňa. Plameň na ňom ešte chvíľu doháral, ale potom celkom zhasol. Kňaz vzal takmer vyhasnuté polienko kliešťami a znovu ho položil do ohňa. Polienko vzápätí ožilo plameňom. Muž prerušil mlčanie slovami: „Ďakujem, už rozumiem.“ Tu príbeh končí, no jeho posolstvo pôsobí aj naďalej a ukazuje, aká dôležitá je živá viera a spoločenstvo Cirkvi pre náš život. 

Oheň je aj jeden zo symbolov Ducha Svätého. Na Turíce zostúpil na apoštolov v podobe ohnivých jazykov. V Skutkoch apoštolov čítame: „I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 3-4).

Stretnutie človeka s „Božím ohňom“ sprevádza celú Bibliu. Horiaci ker, v ktorom sa Boh zjavil Mojžišovi, ohnivý stĺp, ktorý sprevádza Izraelitov po púšti, ale aj oheň na vrchu Sinaj pri uzatvorení zmluvy boli viditeľnými znameniami Božej prítomnosti. No oheň je aj znamením Božej svätosti, moci, očisty a súdu. O Bohu sa píše, že je „stravujúci oheň“ (Hebr 12,29). V jeho blízkosti sa neudrží nič nepravé či nečisté; všetko je očistené ako zlato v peci. Aj Ježišov výrok: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49) sa často chápe v súvise s Duchom Svätým. Ježiš túži potom, aby tento božský oheň zapaľoval ľudské srdcia, aby v nich nezhasol plameň viery, ale aby horeli láskou k Bohu a blížnemu. 

Ohnivé jazyky, ktoré sa zjavili nad apoštolmi, môžeme chápať ako obraz premieňajúceho pôsobenia Ducha Svätého. Ukázalo sa to hneď na apoštoloch: z bojazlivých a slabých ľudí sa stali odvážni svedkovia Ježiša Krista. O premieňajúcej moci Ducha čítame už aj u proroka Ezechiela, kde Boh dáva takýto prísľub: „Dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa“ (Ez 36, 26). Ako oheň vie premeniť kus surového mäsa na chutný pokrm, podobne aj Duch Svätý vie premeniť chladné a tvrdé srdcia na jemné a láskavé. 

Duch Svätý nielen zapaľuje a premieňa naše srdcia, ale aj „rozväzuje spútaný jazyk“ a ľudskému slovu dáva moc dotknúť sa srdca. Rozpráva o tom pápež František v katechéze, ktorej dal názov „Akoby ohnivé jazyky„. Hovorí: „[Petrovo] slovo, slabé a schopné dokonca zaprieť Pána, prostredníctvom ohňa Ducha Svätého získava silu, stáva sa schopným prebodnúť srdcia a pohnúť ich k obráteniu… Cirkev sa teda rodí z ohňa lásky, a z „požiaru“ (incendio) ktorý vzplanul na Turíce a prejavuje silu Slova Vzkrieseného, naplneného Duchom Svätým.“ Z týchto slov je jasné, že Duch Svätý, ktorý je „ohňom lásky“ a vlieva do našich sŕdc „lásku ohnivú„, prichádza ku nám aj v Božom slove a dáva mu moc preniknúť hlboko do nášho vnútra a dotknúť sa nás tak, že sa cítime oslovení a zasiahnutí Bohom. 

Možno nekúrime v dome drevom. A ak nevaríme na plynovom sporáku, väčšina z nás nepríde ani do kontaktu s ohňom. To však neznamená, že ho nepotrebujeme – zvlášť ten duchovný – Ducha Svätého. Tak ako svieca „ožije“, až keď začne horieť, podobne aj my, ak začne v nás horieť oheň Ducha.

Modlime sa: Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nás oheň svojej lásky! Amen.