Napísať článok o misiách nie je vôbec jednoduché. Ako sa totiž podeliť o všetky emócie, ktoré sme počas tých dvoch týždňov prežívali? Ako slovami opísať srdcia naplnené láskou? Nevieme, či sa nám to podarí dokonale, ale pokúsime sa vám aspoň trochu priblížiť, čo všetko sme zažili.
Keď sa povie misie, každý si predstaví niečo iné. Možno službu druhým, darovanie svojho času či síl. Áno, o tom misie sú. Lenže my musíme priznať, že sme dostali oveľa viac, než sme boli schopní dať.
Boromlak, dedinka v Rumunsku, kde žije slovenská národnostná menšina. Práve tam sme my – ôsmi misijňáci na čele s pátrom Milanom – pricestovali z nášho UPeCe. Počas dvoch týždňov sme pripravovali detské a mládežnícke stretká, večerné svedectvá pre dospelých a snažili sa prinášať radosť a nekonečnú Božiu lásku.
S deťmi sme spoznávali príbeh kráľa Dávida. Hovorili sme o jeho odvahe, dôvere v Boha a vlastnostiach, ktoré z neho robili človeka podľa Božieho srdca. Nechýbala ani balónová vojna, pri ktorej si to odniesol nejeden z nás – a dodnes si nie sme istí, kto sa zabával viac – či deti, alebo my. S mládežou sme rozoberali témy ako Cirkev, Duch Svätý, hriech a pokánie, odpustenie, spoločenstvo, služba, modlitba či Biblia, ktorá ožívala v divadlách. Práve pri nich sa ukázali herecké talenty niektorých z nás a pri ostatných aspoň odvaha postaviť sa pred publikum. Po večerných svätých omšiach sme sa delili o naše osobné príbehy, aby nás spoznali aj dospelí – nie ako „študentov zo Slovenska“, ale ako ľudí, ktorí zakúsili Božiu blízkosť vo svojom živote.
A potom prišli tie momenty…
Výlet na vlečke traktora do dediny, ktorá je spojená so svetom len jednou lesnou cestou. Búrka s krupobitím, ktorá zničila väčšinu úrody, a popritom pokoj miestnych ľudí, ktorí povedali len: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal. Mohlo byť ešte horšie.“ Spoločne s mladými sme potom pomáhali pri upratovaní vzniknutých škôd.
Nezabudneme ani na naše rozospaté hlasy počas ranných svätých omší. Na spev, ktorý znel takmer všade – v kostoloch, na návštevách, na oslavách, na stretkách, v obchode… A áno, dokonca na spievanie slovenskej piesne rumunskému pánovi biskupovi, ktorý je navyše maďarskej národnosti. Doteraz nevieme, či bol väčším zážitkom náš spev alebo jeho vrúcne privítanie.
Silným okamihom bola aj adorácia na kalvárii pri západe slnka. Kríž týčiaci sa nad Boromlakom, svetlo, ktoré prenikalo tmou, a ticho, v ktorom Boh hovoril hlasnejšie než cez slová.
Na záver sme zorganizovali spoločnú rozlúčkovú opekačku, ktorú by sme bez pomoci našich priateľov nezvládli. Ďakujeme za prijatie, štedrosť a lásku, ktorými nás obdarovali miestny pán farár aj obyvatelia Boromlaku. Ďakujeme za každé objatie, úsmev, vrúcne rozhovory i všetky dary, ktoré si nesmierne vážime. Za mice a holúbky, výborné tradičné rumunské jedlo, ktorého sme sa síce prejedli, no stále nám chutilo viac ako naše zhorené zemiaky.
Smiech, strach, slzy šťastia i smútku, radosť, obavy, láska i starosti, nádej, pokoj, ale i únava, silná viera – emócie, ktoré nás sprevádzali počas misií. Keď sa však na to dnes spätne pozeráme, vidíme Božie dielo, ktoré nám dokazuje, že láska nemá hranice. Dali sme im všetko, čo sme im dokázali dať – náš čas, naše nohy, ruky, hlasy, ba i naše srdcia. Dali sme im seba a oni nás prijali za svojich. Dali sme im našu prítomnosť a oni nám dali tú ich. Lebo prítomný okamih je oveľa viac, ako si myslíme. Lebo prítomný okamih má cenu Kristovej krvi.
Po misiách sme si dopriali spoločný výlet po Rumunsku, počas ktorého sme si trochu oddýchli a aspoň čiastočne dobehli spánkový deficit. Cestou domov sme obdivovali vysvietenú nočnú Budapešť a teraz už len nechávame pôsobiť to nádherné Božie dielo v našich srdciach aj v srdciach všetkých, ktorí po tejto ceste kráčali… alebo skôr bežali 🙂 spolu s nami.
Benjamín, Juraj, Marek, Laura, Tatiana, Diana, Janka, Natália 😉
Odporúčame pozrieť:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
