ČÍTANIE SVÄTÉHO PÍSMA PODĽA CIRKEVNÝCH OTCOV (3. ČASŤ)
Podcast:
Súčasná exegéza je pozorná, pokiaľ ide o výklad, ktorý berie vážne dobu a okolnosti, v ktorých boli texty napísané, a preto sa môže zdať ľahkovážne, ak niekto zoberie dva úryvky z rôznych kníh a začne ich medzi sebou porovnávať. Pokiaľ si však uvedomíme, že Písmo tvorí celok a ako také je vdýchnuté Duchom a zjednotené Slovom, potom sa rozplynie pocit vzájomnej cudzosti textov a krok za krokom vyjde najavo jednota zjavených tajomstiev, ktoré vidia ako stred a zmysel každého svedectva Božie dielo v Ježišovi Kristovi: „Oči vnútorného človeka sú bystrejšie ako naše. ,Sním závoj z mojich očí a preniknú do tajov tvojho Zákona.’ Znamená to, že jeho zrak bol zahalený? Nie, ale náš, totiž naša myšlienka. Iba Ježiš môže odstrániť tento závoj, aby sme mohli pozerať na to, čo bolo napísané a pochopiť dokonale to, čo bolo zaznamenané skrytým spôsobom.“ (ORIGENES, Dialogus cum Heraklide, 16,26-17,7). To nás pripravuje na nasledujúci krok.
Ak je Duch, ktorý zjednocuje Písma, prijatý tým, kto ich číta, potom dáva čitateľovi schopnosť vidieť za povrch textu smerom k Pravde, ktorá stojí v pozadí. Duch sa tak stáva akoby lúčom svetla, ktorý osvecuje Krista. Ako Duch, tak aj Slovo v sebe zjednocuje Písma: všetko v nich ho zvestuje a dosvedčuje. Slovo sa stalo telom v dejinách a okolo tejto jedinej udalosti sa nám Boh dáva spoznať v prúde času prostredníctvom ostatných činov, ktoré sa k nej viažu ako k svojmu stredu. Ignác z Antiochie tvrdí, že Kristus je jeho „listom“ („Pre mňa však je listom Ježiš Kristus, nedotknuteľným listom jeho kríž a zmŕtvychvstanie a viera, ktorá je z neho“ – IGNÁC Z ANTIOCHIE, Ad Philadelphienses, 8,2), to znamená, že stred a zmysel každého svedectva týkajúceho sa Božieho diela, sú obsiahnuté v ňom. Podobne hovorí Origenes: „Božie slová oznamujú, že božské Písma sú zatvorené na kľúč a zapečatené. Sú zatvorené Kľúčom Dávidovým“ (porov. Zjv 3,7). (ORIGENES, Philocalia, 2,1).
Božia prítomnosť v Ježišovi Kristovi a tiež jeho mnohotvárne prebývanie vo vnútri posvätných dejín je pre vieru zásadné. Preto iba Kristus môže vo svetle Ducha otvoriť Písma, dať im jednotu a určiť smer pri ich čítaní. Práve preto, že Kristov kľúč prepája biblický text s rozličnými hľadiskami spásonosných udalostí jeho vtelenia, stáva sa vnútorný zrak schopným vidieť v celom Písme nový a hlboký význam. Kristus „priniesol všetku novosť tým, že priniesol seba samého“, hovorí Irenej (IRENEJ Z LYONU, Adversus haereses, IV,34,1). To má zvláštny význam pre Starý zákon, lebo „už od počiatku bol Kristus, Božie Slovo, v Mojžišovi a v prorokoch“ (ORIGENES, De principiis, 1, praefatio 1), lebo on sám, keď hovorí o Mojžišovi, tvrdí: „on o mne písal“ (Jn 5,46).
Je potrebné prosiť, aby prišiel Kristus, zobral zapečatenú knihu a otvoril ju. Pre Ireneja predstavuje Zákon poklad ukrytý v poli, ktorý môže priniesť na svetlo iba Kristov kríž (porov. IRENEJ Z LYONU, Adversus haereses, IV,26,1). Novosť Krista však zaplavuje akýkoľvek text: „Podľa nás sú obidva Zákony nové“, hovorí Origenes. (ORIGENES, Homiliae in Numeros, 9,4). „Litera, ktorá zabíja, nie je vzatá iba zo Starého zákona. Aj v Novom zákone je litera, ktorá zabíja človeka, ktorý si nevšíma duchovný zmysel toho, čo sa tu hovorí.“ (ORIGENES, Homiliae in Leviticum, 7,5). Ani Kristov život vzatý do písmena totiž nezjavuje celý svoj zmysel: „Neuverili v nášho Spasiteľa, lebo ostali uväznení v doslovnom zmysle proroctiev, ktoré sa ho týkali a nevedeli ho ani zvestovať zmyslami (porov. Iz 61,1), ani budovať to mesto, ktoré považujú za sväté a Božie (porov. Ez 48,15n), ani zničiť efraimské vozy a jeruzalemské kone (porov. Zach 9,10), ani jesť maslo a med a zvoliť si dobro ešte skôr, ako sa spozná a zvolí zlo. Zatiaľ čo doslova očakávali vlka, ktorý bude pásť ovce, leva, ktorý bude žrať slamu atď…, nechceli prijať Krista.“ (ORIGENES, De principiis, IV,2,1).
Vidieť Kristovo telo ešte neznamená to isté ako zbadať Krista: keď bol videný v tele, nie všetci ho vďaka tomu spoznali. Pravda jeho tela bola totiž pravdou tela osláveného a všade prítomného. Mohol sa v tej istej chvíli ukázať rôznymi spôsobmi v závislosti na viere tých, ktorí ho videli ako premeneného alebo nepremeneného. (Porov. ORIGENES, Contra Celsum, 6,77). Aby človek mohol vidieť, musí veriť, a práve to robí z Krista znamenie, ktorému budú odporovať. (ORIGENES, In Epistula ad Romanos Commentarium, 2,2 / Rim 4,9-12). Proti obvineniu, že kresťania znehodnotili Zákon, Origenes tvrdí, že to boli práve oni, kto ho oslávili tým, že ho vztiahli na Krista. Bez neho by podstata Zákona nemohla ani vyjsť z Jeruzalema (porov. Iz 2,3), ani prežiariť svet (porov. Múd 18,4): „Zákon ležal uzavretý do obalov, pomazaný smolou a živicou, ovinutý chamtivosťou ničomníkov a znetvorený úmyslom Židov, pokiaľ neprišla cirkev pohanov a nepozbierala ho z blata a z močiarov a neuložila ho do palácov a kráľovských príbytkov múdrosti… Keď sa odstránil závoj litery, objavil sa pri čítaní Zákona dokonalý a hutný pokrm… Mojžiša musíme pokladať za veľkého a plného sily, a nemyslieť si o ňom nič malicherného a nízkeho: bol veľkolepý, vážený, vznešený. Pretože všetko, čo je duchovné a ušľachtilé, je nesmierne. Prosme nášho Pána Ježiša Krista, aby nám on sám zjavil a ukázal, aký veľký je Mojžiš a aký je dôstojný: veď je to on, kto ho zjavuje, komu chce, prostredníctvom Ducha.“ (ORIGENES, Homiliae in Exodum, 2,4).
Mojžiš zjavuje Krista a vďaka nemu je Krista možné nielen vidieť, ale i spoznať. Súčasne je to však Kristus, ktorý dáva hlboký zmysel Mojžišovi. Ako pedagóg vedúci ku Kristovi, je Zákon objektívnym základom evanjelia a ak je čítaný duchovne, obsahuje jeho čnosť, to znamená silu a milosť. Záver je istým spôsobom obsiahnutý v tom, čo je na počiatku. Ježiš pôsobí už uprostred Starého zákona. „V Zákone sa nachádza tá istá čnosť evanjelia a samotné evanjelium sa musí chápať tak, že spočíva na základoch Zákona.“ (ORIGENES, Homiliae in Numeros, 9,4). Čitateľ musí čítať Písma tak, že vychádza z tajomstva Krista, odhaleného pri jeho príchode do tohto sveta, kam sa každé proroctvo harmonicky začleňuje ako jednotlivý úd jediného tela: „Tým, že aj oni boli údmi Krista, zjavoval každý z nich proroctvo, nakoľko bol jedným údom, a všetci, hoci ich bolo mnoho, boli predobrazom jedného a ohlasovali osudy jediného. Ako sa totiž cez naše údy prejavuje činnosť celého tela, a pritom sa správanie celého človeka neukazuje cez jeden úd, ale prostredníctvom všetkých, tak aj všetci proroci boli predobrazom jedného jediného, ale každý z nich, nakoľko bol určitým údom, uskutočňoval ekonómiu a prorokoval Kristovo dielo týkajúce sa toho údu.“ (IRENEJ Z LYONU, Adversus haereses, IV,33,10).
Počínajúc vtelením prebýva plnosť božstva medzi ľuďmi v Kristovom tele. V ňom vstupuje naše ľudstvo do spoločenstva s Otcom. Odtiaľ prichádza kráľovstvo do tohto času, aby ho priviedlo do večnosti. Kristus je za nami, je vo vnútri nášho času, ale práve tam prelomil medzeru smerom k plnosti času, ktorá privádza náš čas k jeho zavŕšeniu. V tomto zmysle je Kristus pred nami, v budúcnosti. Jeho historický život, ktorý je aj sám osebe veľmi vzácny, je predohrou jeho života, ktorý je omnoho rozsiahlejší, lebo je životom jeho tela – vykúpeného ľudstva – naprieč celými dejinami sveta. Tak nám pozorné čítanie Písem, ktoré nás uvádza do živej prítomnosti Vzkrieseného, oznamuje čo nás čaká, pomáha nám, aby prostredníctvom toho, čo vidíme, presvitalo to, čo ešte uniká nášmu zraku a čo do nás vkladá tú silu, ktorá pochádza z eschatológie. Z toho je ľahko pochopiť, prečo mali prví kresťania také obľúbené zvolanie maranatha (Príď, náš Pane!) a prečo sa chceli stať tými, ktorí svojou túžbou urýchlia príchod Božieho dňa (porov. 2 Pt 3,12).
Text pripravil: P. Emil Králik SVD
Spracované podľa: CAMPATELLI, M.: Čteme bibli s církevními otci: Jak číst Písmo svaté s vírou. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma s.r.o., 2011, s. 116-132.
Predchádzajúce časti:
Tweet
