Aktuality

VEĽKONOČNÁ ÚVAHA III. / „Kristus vedľa mňa na ceste do Emauz“

Podcast:

Príbeh o Pánovom zjavení sa dvom učeníkom na ceste do Emauz je pravdepodobne jedným z najrozvinutejších a najhlbších príbehov o Ježišovom zjavení v evanjeliách.

Príbeh sleduje Lukášov motív slepoty, po ktorej nasleduje zrak a rozpoznanie: najprv je to neschopnosť učeníkov vidieť, kto je ten, kto s nimi kráča, potom náhly moment rozpoznania Pána počas jedla na konci cesty. Zdá sa v tom všetkom, akoby išlo o duchovný proces.

Emauzský príbeh nás pri každom čítaní nanovo inšpiruje. Keď odložíme bokom prvé otázky: „kde boli Emauzy“ (ich presná historická poloha nie je presne známa), „prečo tam išli“ a „kto bol ten druhý spoločník“, môžeme v tomto príbehu vidieť to, čím sa stal pre kresťanského pútnika: metaforou životnej cesty, vlastne vzorom každej posvätnej cesty.

Naše cesty sú v istom zmysle veľmi všedné: požiadavky každodenného života môžu spôsobiť, že si jeden deň nepamätáme ako veľmi odlišný od iného. A predsa je v každom okamihu posvätnosť, najmä keď si uvedomíme, že na ceste nie sme sami. Z vlastnej skúsenosti viem, že nám našich životných spoločníkov poslal milujúci Boh, ktorý sa stará o to, aby sme necestovali sami; sú to priatelia, susedia a milujúci, ktorí sú tiež na svojich vlastných cestách. To, čo vzniká v priebehu cesty, je pochopenie toho, kým sme jeden pre druhého; každý z nás je premieňajúcou skutočnosťou v živote toho druhého.

Pred niekoľkými rokmi som sa na Kvetnú nedeľu zúčastnil na pochode na podporu utečencov a žiadateľov o azyl. Zistil som, že kráčam spolu s dvoma mladými Vietnamcami, ktorí mi pripadali ako študenti, boli veľmi mladí a svieži. Po určitej dobe som sa rozhodol, že sa im predstavím. Až v priebehu nášho ďalšieho rozhovoru som sa dozvedel, že to nie sú študenti: jeden z nich bol zubár a druhý gastroenterológ v známej nemocnici. Prišli ako utečenci, tvrdo pracovali, aby získali odbornú kvalifikáciu, a teraz boli cennými prispievateľmi do života spoločnosti. Okrem toho vykonávali sociálnu prácu a viedli mládežnícke skupiny. Snáď tu uvidíte a spozorujete paralelu s príbehom z Emauz.

Jedným zo záhadných prvkov Lukášovho evanjelia je, že len čo dvaja učeníci spoznajú Ježiša ako vzkrieseného Pána, zmizne im z dohľadu. Božia prítomnosť na našej ceste je vždy neuchopiteľná a prchavá, mihne sa na okraji nášho vedomia, ako keď Mojžiš zazrel Boha na púšti (Ex 33, 23). Hoci Mojžiš Boha zahliadol len letmo, celý život ho sprevádzala Božia prítomnosť, tak ako vlastne aj nás. V udalosti pri horiacom kríku je Mojžišovo pochopenie úplné: vyzúva si sandále, lebo vie, že je v Pánovej prítomnosti.

My sa učíme vážiť si svoje skúsenosti s Pánom v retrospektíve, ako dvaja učeníci, keď zvolali: „Či naše srdcia v nás nezhoreli?“ Zvyčajne spoznávame skutočnú hodnotu človeka a jeho Kristove vlastnosti až potom, keď nás opustí. Mnohí, ktorí slúžia chudobným, v útulkoch a v centrách núdznych, to robia v tichosti a pokore. Len ak máme otvorené oči, môžeme spoznať, že je to vlastne Kristus, ktorý v nich žije a slúži, že v nich znovu ožil a bol vzkriesený. Iba ak sme dospeli k pochopeniu, že slúžiť znamená posväcovať, môžeme mať tú skúsenosť „horiaceho kru“. Už nemusíme putovať so zatvorenými očami, ale v každom okamihu dňa si môžeme uvedomiť, že je to Kristus, kto kráča s nami po prašnej ceste do vzdialených Emauz.

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom.
(Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu Dar na misie