Advent 2015

Obnova
jubilejný rok milosrdenstva 2015-2016

„Áno, zmením ich osud a zmilujem sa nad nimi“ (Jer 33,26)

Prvé stretnutie

Boh sa približuje, lebo vidí utrpenie a túži vyslobodiť

Ex 3,1-12

Text Písma

Mojžiš pásol ovce svojho tesťa, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal ovce na púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára. Vtedy si Mojžiš povedal: „Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí.“ Keď Pán videl, že prichádza, aby si to obzrel, Boh naňho z tŕňového kríka zavolal: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ I hovoril mu: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!“ A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.

A Pán mu povedal: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom, do bydlísk Kanaánčanov, Hetejcov, Amorejčanov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov. A teraz došlo volanie Izraelitov ku mne a ja som videl útlak, ktorým ich Egypťania sužujú. Preto poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!“ Tu Mojžiš povedal Bohu: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?!“ On mu povedal: „Ja budem s tebou a toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: keď vyvedieš ľud z Egypta, budete uctievať Boha na tomto vrchu.“

Zamyslenie

Začíname obdobie prípravy na príchod Ježiša Krista. Ako každá iná príprava, aj táto je sprevádzaná očakávaniami, aké to bude stretnutie. Výsledok závisí vo veľkej miere od toho, ako využijeme obdobie prípravy. Pomoc nám ponúka Božie slovo upriamujúce našu pozornosť na dôležité skutočnosti.

Dnes nám hovorí, že už pred narodením Ježiša Krista Boh mnoho ráz zasahoval do života ľudí. Prichádzal, aby zachraňoval tých, ktorí boli v núdzi alebo v nebezpe­čenstve. Konkrétny príklad nám ponúka text z knihy Exodus opisujúci zjavenie sa Boha Mojžišovi. Boh vie o utrpení svojho ľudu a chce zasiahnuť v jeho prospech. Vyberá si Mojžiša, aby pripravil ľud na jeho príchod a na zjavenie Božej moci, ktoré povedie k vyslobodeniu Jakubových potomkov z otroctva a k ich vyvedeniu z Egypta na slobodu. Zjavením sa Mojžišovi Boh uvádza udalosti do pohybu.

Jakub a jeho deti s rodinami prišli do Egypta štyri storočia predtým, aby unikli hladu, ktorý v tej dobe zavládol v Kanaáne a v okolitých krajinách. Vtedy bol v Egypte dru­hým najvýznamnejším človekom po faraónovi Jozef, jeden z Jakubových synov, ktorý pripravil krajinu na obdobie hladu. Preto boli Jakub a jeho potomkovia pri príchode do Egypta privítaní s otvoreným náručím. Ale po čase sa ich postavenie zmenilo. Egypťania ich začali utláčať a nútili ich robiť otrocké práce. V tomto ťažkom položení Izraeliti volali k Bohu. On videl ich utrpenie a rozhodol sa zakročiť v ich prospech.

Tu si môžeme všimnúť dve dôležité skutočnosti. Jednou je spôsob ako sa Boh zjavuje a druhou koho si vybral, aby vyviedol Izraelitov z Egypta. Boh sa zjavuje v púšti, na mieste nevhodnom pre život. Hovorí z ohňa, ktorým horí tŕňový krík. Tŕnie je symbolom utrpenia a ťažkostí. Keď sa Boh zjavuje v púšti, ukazuje, že ako Pán života môže priniesť život aj tam, kde by inak bol nemožný. A keď oslovuje Mojžiša z horiaceho tŕňového kríka, predstavuje sa ako ten, kto vyslobodzuje z problémov a dáva silu prekonať utrpenie. Je Bohom, ktorý sa zaujíma o svoj ľud, vie o jeho utrpení a chce ho oslobodiť. V tomto sa prejavuje rozdiel medzi Bohom a človekom. Človek sa snaží vyhnúť „tŕňovým kríkom“ – krízam a problémom – lebo si je vedomý svojej slabosti. Naproti tomu Boh do nich vstupuje, aby ich vyriešil. A pozýva človeka, aby uskutočnil tento jeho zámer.

V tomto prípade si vyberá Mojžiša a posiela ho, aby vyviedol Izraelitov z Egypta. Je to zvláštna voľba. Mojžiša si adoptovala faraónova dcéra. Tak získal dobré postavenie v Egypte. Ale napriek tomu nezabudol na svoj hebrejský pôvod. Zaujímal sa o svoj ľud a chcel mu pomôcť. Keď videl ako egyptský dozorca bije Hebreja, zabil Egypťana. Na druhý deň bol svedkom sporu medzi dvoma Hebrejmi. Chcel zasiahnuť aj v tomto prípade, ale jeden z Hebrejov mu povedal: „Ktože ťa ustanovil nad nami za rozhodcu a sudcu? Vari chceš zabiť aj mňa, ako si odpratal toho Egypťana?“ (Ex 2,14). Mojžišovo úsilie o nastolenie spravodlivosti sa tak stretlo s odmietnutím zo strany vlastného ľudu. A okrem toho Mojžišovi hrozila smrť za zabitie Egypťana. Preto utiekol do krajiny Madián. Tam si založil rodinu a stal sa z neho pastier oviec. Stratil dôveru v seba a svoje schopnosti. Ďaleko od Egypta a od svojho ľudu sa vzdal nádeje  na zmenu osudu Izraelitov. V tichosti ubiehali roky jeho života, až pokým sa mu v púšti zjavil Boh a žiadal ho, aby uskutočnil jeho plán spásy; aby vyviedol Izraelitov z Egypta.

Mojžiš nie je nadšený touto výzvou. Možno si v duchu povedal: „Prečo ma oslovuje až teraz? Prečo mi nedal toto poslanie, keď som bol mladší a plný nadšenia, odhodlaný zaistiť Izraelitom spravodlivosť?“ Poučený svojím neúspechom, ktorý ho priviedol do krajiny Madián, hovorí Bohu: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?“ Na to mu Boh hovorí: „Ja budem s tebou…“ Mojžiš sa už nemá dopustiť chyby, akú urobil v minulosti, keď sa sám chcel stať mesiášom. Teraz mu Boh hovorí, že bude s ním. Mojžiš je tak vyzvaný, aby ukázal svoju vieru. Vieru, ktorá dáva istotu vo chvíli, keď človek stráca dôveru v seba samého; vieru, ktorá pozýva dôverovať Bohu viac ako sebe samému.

Aj náš advent je o príprave na príchod Boha, ktorý nás chce oslobodiť. Prichádza, lebo vie o našom utrpení a chce nás oslobodiť z toho najhoršieho otroctva, z otroctva hriechu. My sa potrebujeme pripraviť na tento príchod. Môžeme urobiť veľa vecí, ale najdôležitejšie je to, k čomu Boh vyzval Mojžiša: vydať sa na cestu k slobode nie sám; nie iba vlastnými silami, ale s Bohom a podporovaný jeho mocou. Možno sme sa už veľa ráz pokúšali oslobodiť, ale všetky naše úsilia zlyhali. Alebo túžime oslobodiť niekoho z našich blízkych, ale cítime sa bezmocní. Zvierajú nás putá našej slabosti a hriešnosti. Možno sme sa už vzdali nádeje, že sa niekedy staneme slobodnými podobne ako Mojžiš stratil nádej na vyslobodenie svojho ľudu z Egypta.

Ale tak, ako k nemu, aj k nám dnes prichádza Boh a pozýva nás vydať sa na cestu k slobode. Nie sami, ale s ním. Nie vo svojej sile, ale v moci živého Boha. Volá nás, aby sme dnes urobili prvý krok s ním. Krok v dôvere v Boha, ktorý vie o našom položení a ktorý nás chce oslobodiť. Ukážme, že mu dôverujeme viac ako sebe samým, že mu dôverujeme aj v situáciách, nad ktorými nemáme kontrolu a že prijímame jeho ponuku sprevádzať nás na našej ceste k slobode.

Podnety na osobné uvažovanie

• Aké súčasné problémy (osobné, rodinné, spoločenské) podnecujú volanie k Bohu o pomoc?
• Spomínam si na nejaké situácie, keď Boh zasiahol do môjho života a ukázal mi, že mu môžem dôverovať viac ako sebe samému?
• Je v mojom živote „tŕňový krík“, z ktorého hovorí ku mne Boh a pozýva ma vydať sa na cestu k môjmu oslobodeniu alebo ma posiela k niekomu, koho chce oslobodiť prostredníctvom mňa?
• Dokážem sa v ťažkostiach obrátiť s plnou dôverou na Boha, alebo sa viac spolieham na ľudí, prípadne na seba samého?

Text pripravil : P. Emil Králik SVD

Druhé stretnutie

Boh sa vo svojej náklonnosti nedokáže vzdať svojho ľudu

Oz 11,1-11

Text Písma

Keď bol Izrael mladý, miloval som ho
a z Egypta som povolal svojho syna.
Volali ich, lenže odchádzali od nich,
obetovali bálom a modlám pálili kadidlo.
A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená,
no nezbadali, že ich opatrujem.
Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky;
bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca,
a skláňal som sa k nemu chovať ho.
Nevráti sa do egyptskej krajiny, lež Asýr bude jeho kráľom,
lebo sa nechceli obrátiť.
Meč sa rozbehne po jeho mestách, vynivočí jeho vyberaných
a pre ich zámery ich strávi.
Môj ľud je naklonený odpadnúť odo mňa;
volajú ho na výšinu, no pritom ho nedvíhajú.
Ako ťa vydám Efraim, odovzdám ťa, Izrael,
ako ťa vydám sťa Adamu, urobím ťa podobným Seboimu?
Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie.
Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim,
veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba;
a nevojdem do mesta.
Nech idú za Pánom; bude volať ako lev;
až on bude volať, s triaškou pribehnú synovia od západu.
Pribehnú ako vták z Egypta a ako holub z asýrskej krajiny
a ubytujem ich v ich domoch – hovorí Pán.

Zamyslenie

Prorok Ozeáš zazlieva Božiemu ľudu „stratu pamäte“. Vyvolený ľud tak často zabúda na svoje vyvolenie, na Božie dobrodenia, na svoje povolanie k svätosti, na vyslobo­denie z Egypta. Zabúda, preto neďakuje. Dôsledkom tejto „straty pamäte“  je vyhľadá­vanie nových „pánov“, ktorým ľud začína slúžiť a klaňať sa im (Baal). A tak sa ľud sám uberá do nového duchovného a morálneho otroctva, ktoré onedlho nájde svoje zviditeľnenie v politickom, kultúrnom a náboženskom otroctve (Babylon). Boh však ostáva verný a milosrdne ochotný vždy odpúšťať. Na neveru ľudu neodpovedá Svojou neverou. Veď on je „Boh, a nie človek“ (Oz 11,9). A ľud, hoci je hriešny a neverný,  je predsa Jeho ľudom,  Jeho „manželkou“ a nikdy neprestane ňou byť. Boh sa jej nikdy nevzdá, ani vtedy, keď sa ona rozhodne vzdať sa Jeho.

Tento Boží prístup sa aplikuje aj na nový Boží ľud, Cirkev, ktorej sa Kristus, Boh nikdy nevzdá, ani ju neopustí, lebo je to Jeho Cirkev, Jeho „manželka“.  Je to vážna výzva pre tých kresťanov, ktorí sa rozhodli opustiť Cirkev kvôli hriechom a škandá­lom,  ktoré sú v nej prítomné. Oni zabudli na to, čia je Cirkev „manželka“, kto sa s ňou „oženil“ a kto ju miluje a prebýva v nej aj vtedy, keď je hriešna!

Tento Boží prístup sa však vzťahuje aj na každého jednotlivca, na každého z nás, kresťanov, ktorí preskakujeme z jedného otroctva do druhého, zabúdajúc na Stvoriteľa a Vykupiteľa. Ja sa Ho dokážem vzdať, ale On sa ma nikdy nevzdá. On je milosrdný, on je samé Milosrdenstvo.

Boh dáva príklad Svojej milosrdnej lásky k hriešnikom aj pre naše medziľudské vzťa­hy. Ani človek by sa nemal vzdať hriešneho blížneho, najmä v manželstve a rodine.

Podnety na osobné uvažovanie

• „Z Egypta som povolal svojho syna“ (11,1). Odkiaľ Boh povolal mňa, z akého „Egypta“, z akého otroctva: k životu, k svätosti, slobode… Od čoho ma v živote oslobodil a koľkokrát?
• „Nezbadali, že ich opatrujem“ (11,3). Uvedomujem si, že ma Boh vo svojom milosrdenstve opatruje, udržiava pri živote, zahŕňa dobrodeniami, ktoré si neza­slú­žim? Vidím v tom jeho milosrdenstvo voči mne a zvyknem Mu ďakovať?
• „Veď ja som Boh, a nie človek“ (11,9). Nasledujem Boha, ktorý tlmí svoj spravodlivý hnev, alebo skôr človeka, ktorý často spravodlivo a ešte častejšie kruto odpláca druhému zlom za zlo?
• „Bude volať… a oni pribehnú“ (11,10). Bežím k Bohu, keď ma volá – k man­želstvu, kňazstvu, zasvätenému životu, obráteniu, pokániu, k dobrému skutku, k veľkorysosti a odpúšťaniu, milosrdenstvu…?

Text pripravil : Ján Kušnír, SVD

Tretie stretnutie

Modlitba nesená dôverou v Božie zľutovanie

Ž 86

Text Písma

Nakloň, Pane, svoj sluch a vyslyš ma,
lebo som biedny a chudobný.
Ochraňuj ma, lebo som ti oddaný;
zachráň, Bože, svojho sluhu, ktorý dúfa v teba.
Zmiluj sa, Pane, nado mnou,
veď k tebe volám deň čo deň.
Obveseľ, Pane, svojho sluhu,
veď k tebe dvíham svoju dušu.
Lebo ty, Pane, si dobrý a láskavý
veľmi milostivý voči všetkým, čo ťa vzývajú.
Pane, počuj moju modlitbu,
všimni si hlas mojej úpenlivej prosby.
V deň svojho súženia volám k tebe,
lebo ty ma vyslyšíš.
Niet podobného tebe medzi bohmi, Pane,
a nič sa nevyrovná tvojim dielam.
Všetky národy, ktoré si stvoril, prídu k tebe
a budú sa ti klaňať, Pane,
a tvoje meno oslavovať.
Lebo si veľký a robíš zázraky,
iba ty si Boh.
Ukáž mi, Pane, svoju cestu
a budem kráčať v tvojej pravde.
Daj, aby moje srdce bolo prosté
a malo bázeň pred tvojím menom.
Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj,
a tvoje meno oslavovať naveky;
veď si bol ku mne veľmi milostivý
a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti.
Bože, pyšní povstali proti mne
a tlupa násilníkov mi čiahala na život;
nechceli ťa mať pred očami.
No ty, Pane, si Boh milosrdný a láskavý,
zhovievavý, veľmi milostivý a verný.
Pohliadni na mňa a zľutuj sa nado mnou;
daj silu svojmu služobníkovi,
zachráň syna svojej služobnice.
Nech som dôkazom tvojej dobroty,
aby moji nenávistníci s hanbou videli,
že ty, Pane, si mi pomohol a že si ma potešil.

Zamyslenie

Kto je ten chudobný a biedny služobník, čo s vrúcnosťou a naliehavosťou spieva tento žalm? V závere sa predstavuje Bohu slovami: Som „tvoj služobník“ a „syn tvojej služobnice“ (v. 16). Tento výraz sa používal okrem spevov na dvorných ceremóniách aj na označenie prideleného sluhu, ktorého hlava rodiny alebo rodu prijala za syna. V tomto svetle sa žalmista, ktorý sa označuje aj za „oddaného“ Pánovi (v. 2), cíti byť zviazaný s Bohom nielen putom poslušnosti, ale aj dôvernosti a spoločenstva. Preto je jeho prosba celá presýtená dôveryplnou odovzdanosťou a nádejou. K podobnej, ba ešte k väčšej dôvere, s akou môžeme pristúpiť pred Boží trón, sme pozvaní aj my. Nikdy nezabúdajme na to, že „veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími deťmi“ (porov. 1Jn 3,1).

Žalm začína naliehavou výzvou, ktorou sa modliaci obracia na Pána v dôvere v jeho lásku (porov. vv. 1-7). Vyjadruje istotu, že Pán je „Boh milosrdný a láskavý, zhovie­vavý, veľmi milostivý a verný“ (v. 15; porov. Ez 34,6). Tieto opakované a presved­čivé svedectvá dôvery odhaľujú nedotknutú a čistú vieru, ktorá sa zveruje „Pánovi, ktorý je dobrý… a veľmi milostivý voči všetkým, čo ho vzývajú“ (Ž 86,5). Vyjadrená je tu odvážna nádej, že sa jedného dňa „všetky národy“ budú klaňať Bohu Izraela (v. 9).

Teda na perách verného vytryskne chvála milosrdného Boha, ktorý ho nenechá upad­núť do beznádeje a smrti, do zla a do hriechu (porov. v. 12-13; Ž 16,10-11). Verný je teda tento služobník Pánovi. Augustín ho však podľa prekladu latinského textu nazýva taktiež svätým (namiesto slova verný, oddaný). „Ochraňuj ma, lebo som svätý“ (v. 2). Vieme, že v skutočnosti je svätý len Kristus. Jednako však, uvažuje svätý Augustín, že aj kresťan môže aplikovať na seba tieto slová: „Som svätý, pretože ty si ma posvätil; pretože som prijal (tento titul), nie preto, že by som ho mal sám od seba; pretože ty si mi ho dal, nie preto, že by som si ho zaslúžil.“ Ba „nech povie každý kresťan, alebo lepšie nech to povie celé Kristovo telo, nech to všade volá, zatiaľ čo znáša súženia, rozličné pokušenia a nespočetné pohoršenia: ‚Ochraňuj moju dušu, lebo som svätý! Zachráň, môj Bože, svojho služobníka, ktorý dúfa v teba.‘ Hľa, tento svätý nie je pyšný, lebo dúfa v Pána“ (vol. II, Roma 1970, p. 1251).

Podnety na osobné uvažovanie

• „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a budem kráčať v tvojej pravde. Daj, aby moje srdce bolo prosté a malo bázeň pred tvojím menom“ (v. 11). Krásna je táto prosba, aby sme poznali Božiu vôľu rovnako ako vzývanie, aby sme dostali ako dar „srdce prosté“, podobné srdcu dieťaťa, ktoré sa bez dvojakosti a vypočíta­vosti plne zveruje Otcovi, aby sa vydalo na cestu života. Ako pristupuješ vo svojej modlitbe k Božiemu trónu? Pristupuješ k Otcovi, ktorý ťa nazval svojím synom a dcérou s dôverou? Je tvoje srdce prosté? Je Boh prvým útočiskom ku ktorému sa utiekaš keď ťa niekto nahnevá, keď príde problém v rodine či v prá­ci s kolegami? Túžiš v každodenných  reáliách života hľadať Boha a jeho vôľu?
• V centre žalmu stúpa hymnus chvály, oplýva citmi vďačnosti a vyznaním viery v diela spásy, ktoré Boh ukazuje národom (porov. v. 8-13). Je aj tvoj život naplnený spevom chvály a vďaky? Spytuješ si okrem svedomia každý deň aj svoje vedomie? To znamená, hodnotíš udalosti dňa s vďakou a chválou na perách?
• Nik nám nemôže ponúknuť plnú slobodu – iba Pán, lebo od neho závisia všetci ako stvorenia a k nemu sa musíme obracať postojom poklony (porov. Ž 86, 9). Je tvoj život naplnený kultúrou úcty voči Bohu? Si slobodný v tomto postoji poklony? Si naplnený kultúrou úcty voči blížnemu a celému jeho stvoreniu?
• Vnímaš vo svojom srdci, že je sídlom Svätého Boha tak, ako to v komentári vyjadril Augustín? K čomu ťa privádza alebo má priviesť vedomie toho, že si v Kristovi svätým?
• Boh zjavuje vo vesmíre a v dejinách svoje obdivuhodné diela, ktoré dosvedčujú jeho absolútne panstvo (porov. v. 10). Je Ježiš Kristus Pánom tvojho života? Ktorú oblasť svojho života mu chceš v záverečnej modlitbe odovzdať, aby nad ňou panoval? Veríš v Boha všemohúceho, ktorý aj dnes robí zázraky a ktorý vyslobodzuje zo strachu, úzkosti, ktorý …?

Text pripravil : Milan Toman, SVD

Štvrté stretnutie

Magnifikat – pohľad na dejiny spásy v perspektíve Božieho milosrdenstva

Lk 1,46-55

Text Písma

Mária hovorila:
Velebí moja duša Pána
a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi,
lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.
Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,
a sväté je jeho meno
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie
s tými, čo sa ho boja.
Ukázal silu svojho ramena,
rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.
Mocnárov zosadil z trónov
a povýšil ponížených.
Hladných nakŕmil dobrotami
a bohatých prepustil naprázdno.
Ujal sa Izraela, svojho služobníka,
lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,
ako sľúbil našim otcom,
Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.

Zamyslenie

V prvých dvoch kapitolách Evanjelia podľa Lukáša pozornému čitateľovi neujde nápadná podobnosť medzi udalosťami dotýkajúcimi sa príchodu Jána Krstiteľa a tými, ktoré sa týkajú Ježiša. Najprv evanjelista približuje okolnosti zvestovania narodenia dieťaťa Zachariášovi a Alžbete, vzápätí zas upriamuje pohľad na zvestovanie narode­nia Ježiša Márii. Je zrejmé, že za určitými podobnosťami sa ukrýva významný rozdiel: Ježiš ďaleko prevyšuje Jána, lebo je „Božím Synom“. Skutočnosť vychádza najavo už pri stretnutí dvoch žien v požehnanom stave, Márie a Alžbety, keď dieťa pod srdcom Márie pôsobí radosť dieťaťu Alžbety a ju samu napĺňa Boží Duch. Vzápätí po tom, čo Alžbeta vzdáva chválu Máriinej viere, tá prednáša chválospev vďaky, pomenovaný podľa latinského začiatku „Magnifikat“ („Magnificat anima mea Dominum…“ = „Velebí moja duša Pána…“).

Máriine slová sú hlboko zakorenené v Písme. Ak by sme podrobne prechádzali výrok za výrokom, našli by sme medzi riadkami Magnifikatu echo mnohých statí Starého zákona. Najväčšmi však Máriin chválospev pripomína slová Anny, ženy hlbokej viery, ktorá po dlhej neplodnosti dostala od Pána vytúženého syna Samuela. Keď ho – podľa svojho sľubu – privádza do chrámu, zvelebuje Boha plná radosti (porov. 1Sam 2,1-10), podobne ako Mária. Je to teda spev ženy, ktorá celý svoj život zoči-voči neistote budúcnosti postavila na dôvere Bohu.

Motívom dôvery je pohľad na Božiu moc a svätosť, ktoré sa prejavujú v dejinách spásy. Mária je ženou, ktorá nehľadí na skutočnosti naokolo povrchne. Ona o nich medituje, uchováva ich vo svojom srdci (porov. Lk 2,19.51). Vníma, že hoci v očiach sveta sa zdá, že majú navrch tí, čo majú postavenie a oplývajú bohatstvom, pred Bohom sú ich stoličky veľmi vratké. Boh má moc zosadiť ich z trónov namyslenosti a vyviesť ich na púšť hladu po skutočnom zmysle. Božia svätosť, ktorá v biblickom duchu označuje Božiu „odlišnosť“ od človeka a jeho ciest, sa ujíma tých, čo sú na okraji, tých, čo sú bezvýznamní a zaznávaní, tých, na ktorých „väčšina“ hľadí akosi „zhora“. Oni sú tí, čo sa otvárajú pre Boží zásah, očakávajú ho a dôverujú mu. Ich poníženosť je prejavom viery a ich hlad zas znakom túžby po Bohu. A Mária sa svojím postojom radí medzi týchto „maličkých“ a stáva sa akoby ich „hlasom“.

Božie konanie, ktoré prevracia naruby ľudské plány, pomenúva Mária slovami „spása“ a „milosrdenstvo“. V podstate sú si oba výrazy veľmi blízke. Milosrdenstvo patrí k najhlbšej povahe Boha. On je milosrdný, čiže pripravený ujať sa, zachrániť („spasiť“) všetkých tých, čo sa k nemu utiekajú s dôverou. Nielen tých „maličkých“, ale nepochybne i tých, ktorých pýcha a sebestačnosť od neho vzdialila, no sú pripravení rozpoznať svoj omyl a vrátiť sa k nemu. Podobne ako v podobenstve o márnotratnom synovi (porov. Lk 15,11-32) milosrdenstvo otca spočíva v ochote prijať oboch synov, toho, čo zablúdil vonku, i toho, čo blúdil vnútri. Boh nemôže byť iný ako milosrdný. Milosrdenstvo vyjadruje jeho vernosť vlastným prísľubom. Byť „neverný“ by sa protivilo podstate Boha. Boh je milosrdný, pretože je verný. Nielen v minulosti, ale i v prítomnosti a navždy. Posledné slovo Magnifikatu, „naveky“, je z gramatického hľadiska trochu „mimo“. Vyjadruje však hlbokú pravdu o tom, že Boh vo svojom milosrdenstve nikdy neprestane byť otvorený pre prijatie. A nie pre zásluhy, lež pre veľkosť svojej lásky, v ktorej sa ľudstvu raz navždy zaviazal neodvolateľným záväzkom.

Podnety na osobné uvažovanie

• Ako vnímam Božie pôsobenie vo svojej osobnej histórii? Kedy som zakúsil(a), že sa ma Boh ujal, že ma nasýtil, požehnal…? Vzdával(a) som mu za to vďaky ako Mária? Ak nie, skúsim Bohu poďakovať za jeho milosrdenstvo, ktorého sa mi dostáva.
• Viem dôverovať ako Mária, mať pred očami ako Boh vedie svoj ľud, a vložiť do jeho rúk aj okamihy, ktorých budúcnosť mi zostáva zatiaľ zahalená?
• Vnímam vo svojom okolí situácie, v ktorých by som mohol napodobniť Božie konanie v prospech zaznávaných, v prospech tých, ktorými iní pohŕdajú, vysmievajú sa im, posudzujú ich, alebo ich jednoducho ignorujú? Môžem sa o to pokúsiť.

Text pripravil : Marek Vaňuš, SVD

---

Tweet